Natália Šimonová, víťazka súťaže Maľba – cena Nadácie VÚB, si na svoje diela pestuje hrdzu v laboratóriu aj v teréne na rôznych miestach Slovenska. Popri tvorbe a štúdiu spája výtvarníkov a ľudí z kultúrnej scény − robí s nimi rozhovory pre svoj diskusný formát. Boli sme ju navštíviť v jej novom ateliéri v požiarnej zbrojnici v Prašiciach.
Prašice sú malou dedinkou pri Topoľčanoch. Natália Šimonová odtiaľ pochádza a rozhodla sa sem na istý čas vrátiť. Od obce si prenajala horné poschodie požiarnej zbrojnice. V štyroch priestranných miestnostiach dominujú rozpracované veľkoformátové papiere a plátna. Na dvoch veľkých železných platniach, rozožratých hrdzou, práve dozrievajú nové kúsky.
Natália nás sprevádza ateliérom a živo vysvetľuje, ako sa dopracovala k námetom a technikám, ktoré používa, ako vzniklo plátno, ktoré zvíťazilo v súťaži Maľba – Cena Nadácie VÚB, ako súťaž vníma a prečo organizuje verejné diskusie s výtvarníkmi.
Aká cesta vás viedla k tomu, že ste sa stali maliarkou?
Odjakživa som chodila na výtvarný odbor ZUŠ a aj strednú školu som si vybrala s výtvarným zameraním. Odtiaľ som chcela ísť študovať na Vysokú školu výtvarných umení odbor šperk, ale neprijali ma, tak som sa rozhodla pre štúdium učiteľstva výtvarnej výchovy a histórie v Nitre. Celé tri mesiace prázdnin pred nástupom na vysokú školu som strávila maľbou krajiny v plenéri. Vtedy som prišla na to, že maľovanie mi prináša intenzívne uspokojenie.
Keď som začala študovať pedagogiku, zistila som, že ma to nenapĺňa. Aj ľudia okolo mňa cítili, že sa na to štúdium jednoducho nehodím, bola som úplne iná než moji kolegovia. V škole som vydržala rok a potom som prešla na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. V Otvorenom ateliéri maľby, ktorý vedie Rastislav Podoba, študujem dodnes.
Neviem presne vyjadriť, čo pociťujem k maľbe. Viem však, že je to neuveriteľne silné. Možno to bude znieť ako klišé, ale každé ráno, keď sa zobudím, viem, že som maliarka a musím tvoriť. To je pre mňa to najkrajšie.
Vidno, že máte akčnú a extrovertnú povahu. Ako sa to prejavuje vo vašej tvorbe?
Maľujem rýchlo. S mojimi maľbami chodím von, venujem sa intervencii do priestoru. To súvisí aj s tým, že vonku frotujem − prenášam reliéfne štruktúry grafitom na papier. Chodím na ulicu a frotujem chodník, cestu.
Často chodím po smetiskách a rôznych skládkach. Je to pre mňa veľmi podstatný moment − náhodou nájsť to, čo iní odmietli. Ľudia sa na mne zabávajú, keď ma vidia na starých ihriskách, na smetiskách a na rôznych podobných miestach. Chodím tam v šatách a zbieram hrdzu. Už sa ma pýtali, či som sa nezmýlila a či nechcem ísť radšej do cukrárne.
Prečo práve hrdzu?
Hrdza je pre mňa maliarskym médiom ako olej alebo akryl. Nevnímam ju odlišne.
Keď som tvorila šperky, nedopatrením sa mi podarilo vytvoriť zmes chemikálií, z ktorej náhodne vznikla hrdza. Všimla som si to až po dlhšom čase. Spomenula som si na to, keď sme v škole dostali zadanie namaľovať čo najdôveryhodnejšie nejakú štruktúru. Vybrala som si štruktúru hrdze.
Maľovala som hrdzu olejom, akrylom. Snažila som sa prísť na to, ako hrdzu vystihnúť prostredníctvom iných médií. Vedela som, že viem robiť aj so skutočnou hrdzou, len som potrebovala čas, kým sa k tomu prepracujem.
Hrdza je organická forma, ktorá neustále pracuje. Rastie, opadáva, správa sa ako živý organizmus. Postupuje podobne ako moje kožné ochorenie vitiligo. Práve v sérii obrazov Vitiligo som začala prvýkrát vo veľkej miere využívať hrdzu. Námet na obrazoch môže pôsobiť ako krajina. Krajinu zbožňujem a cítim sa v nej absolútne slobodná. Zároveň si myslím, že aj vitiligo vyzerá ako krajina, ktorá sa procesuálne rozrastá. Príde mi to ako logické prepojenie. Neskôr sa hrdza objavila aj v ďalších sériách mojich obrazov.
Odkiaľ získavate hrdzu pre svoje diela?
Pri vytváraní hrdze som si od začiatku pomáhala aj internými chemikáliami, ktorých kombináciu využívam dodnes. Pomáhajú hrdzi rásť a rozvíjať sa. Mám šťastie, že môj otec je biochemik. O hrdzi sme sa veľa rozprávali, dnes toho už viem o tomto procese snáď viac než on. Presný recept, podľa ktorého postupujem, neprezradím. Moji rodičia sú jediní ľudia, ktorí vedia, akú zmes používam. Prezradila som im to z bezpečnostných dôvodov − keby sa náhodou niečo stalo, vedia, ako mi pomôcť.
Hrdza rastie aj sama, v prirodzených podmienkach, a to často využívam aj v mojej tvorbe. Začala som ju pestovať všade tam, kam sa vraciam. V Banskej Bystrici, kde študujem, mám odložené kusy rôznych želiez. Možno sú to konkrétne predmety, ale neviem zadefinovať, na čo slúžia. Mám aj staré odkvapové ríny z Banskej Štiavnice, sú to vzácnosti.
Na rôznych miestach mám odložené železné platne, ktoré na mňaajú. Niekedy ich nechám tak aj dva mesiace, a keď na nich vidím krásnu čerstvú hrdzu, poteším sa. Hrdzavejúce predmety vnímam citlivo a osobne. Sú pre mňa ako zvieratko či rastlina, pri ktorých vidno posun a rast.
Hrdzu ste použili aj na obraze Reťazák, ktorý vyhral v tohoročnej súťaži Maľba. Prečo ste si vybrali motív opusteného kolotoča?
Reťazák je súčasťou série Post Štruktúra, v ktorej sa upriamujem na zobrazenie socialistických preliezačiek. Preliezačky sú absolútne prekrásne, je to nádherný objekt, skrz ktorý môžeme čítať pamäť krajiny. Zaujímajú ma objekty, ktoré sú súčasťou urbánneho prostredia, lebo som v ňom nevyrastala. Na vidieku v Prašiciach je veľmi málo preliezačiek, asi preto ma to tak priťahuje.
V Banskej Bystrici aj v Topoľčanoch som našla sídliská s veľkými ihriskami, ktoré sa stali mojím primárnym zdrojom vizuálneho materiálu. Začala som tam chodiť s mojou krstnou dcérou a zaujímať sa o ne. Fascinovala ma geometria konštrukcií starých preliezačiek. Vždy som sa zaujímala o technické veci, aj šperky som robila z plošných spojov, takže to vnímam ako prirodzené pokračovanie mojej cesty. Zároveň mi preliezačky otvorili úplne nové brány. Okrem ihrísk ma fascinujú aj detaily urbánneho prostredia, ako sú ploty, strechy, komíny…
Ako vznikal víťazný obraz?
Námet som nosila v sebe asi rok. Myšlienka vo mne potrebovala vyzrieť. Keď som chcela obraz na jar namaľovať, museli sme v súvislosti s pandemickými opatreniami opustiť školu. Môj byt v Banskej Bystrici je nevhodný na maľovanie, vo vlhkých pivničných priestoroch sa pracovať na veľkom formáte nedalo. Bol marec, vonku som vtedy tiež nevedela maľovať.
Nemala som inú možnosť, než prísť domov k mojim rodičom a maľovať u nich. Obraz som maľovala tak, že veľké plátno som položila na moju veľkú posteľ. Som nízka, musela som sa naťahovať, aby som vôbec dočiahla, ale na to som už zvyknutá. Nerátala som s tým, že to bude víťazná maľba, ale keďže som cítila, že obraz sa podaril, prihlásila som ho do súťaže.
Do súťaže Maľba sa každý rok hlási množstvo výtvarníkov, ktorí majú za sebou roky tvorby. Vy ešte študujete a išli ste do súťaže prvýkrát. Čo ste od toho očakávali?
Vždy som sa chcela prihlásiť do tejto súťaže. Čakala som len na bakalársky titul, ktorý je podmienkou účasti. Prihlásila som sa hneď, ako som titul dostala.
Súťaž som sledovala už od výhry Andreja Dúbravského. Mala som vtedy asi 18 rokov a bolo pre mňa zaujímavé, že vyhral, pretože mi príde niečím zvláštnym mimoriadne podobný mne. Nepoznáme sa osobne a jeho maľba ma zaujala tým, že ju doslova vdýchol na plátno. Aspoň to tak cítim pri pohľade na ňu.
Súťaž považujem za dobrú platformu a myslím, že je dôležité vedieť rozlišovať kvalitné umenie. Očakávala som, že sa aspoň trochu zviditeľním. Nečakala som, že sa môžem dostať medzi nominovaných. Už to, že som sa dostala do top 20, bol pre mňa obrovský šok a nádherný pocit.
Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že ste vyhrali prvé miesto?
Bola som rada, že moja mama bola pri mne, pretože by som asi dostala infarkt. V mobile v notifikácii som uvidela e-mail o VÚB Maľbe a bolo tam moje meno. Síce som v prvých minútach nevedela, na ktorom mieste som skončila, ale vrieskala som asi 10 minút a musela som to rozdýchať. Neviem, či je vhodné to priznať, ale keď som šťastná, veľmi kričím a nadávam. 😀
Potom som zistila, že som súťaž vyhrala. Je to šok, pretože som neznáma maliarka a maľujem preto, lebo to potrebujem k životu, nie kvôli výhre. Bola som veľmi šťastná, nemohla som ani zaspať. Stále som z toho prekvapená.
Potom sa rozbehlo veľké šialenstvo, ktoré trvá dodnes. V mojom ateliéri boli už asi štyri štáby z médií. Som za to vďačná, pretože to vnímam nielen ako propagáciu seba, ale aj maľby celkovo a zároveň použitia nemaliarskeho média na našej scéne. Som vďačná za to, že ľudia vidia, že sa dá tvoriť aj inak.
Kam vás výhra posunula?
Niektorí ľudia si myslia, že teraz smrkám do stoviek (smiech). Vôbec to tak nie je. No výhra okamžite zmenila môj život v tom, že sa okolo mojej tvorby zdvihla vlna záujmu laickej verejnosti, ale aj kompetentnejších ľudí. Susedia ma možno prestanú vnímať ako dievča, čo si prekladá zhrdzavené plátna na dvore . 😀
Zmenilo sa mnoho, ale snažím sa prispôsobiť svoj deň, aby ma to neovplyvňovalo v práci. Snažím sa nebyť v strese, aj keď cítim väčší tlak a vyššie očakávania. Mám trochu obavy zo série, ktorou nadväzujem na predošlé maľby, ale pevne verím, že bude silná.
A vďaka finančnej odmene a tomu, že záujemcovia teraz odo mňa viac kupujú, sa nemusím báť, čo bude ďalej. Mám také nepísané pravidlo. Vždy, keď niečo predám, snažím sa niečo kúpiť od niekoho iného, či už hudbu, knihy alebo výtvarné umenie.
Okrem toho, že sama tvoríte, zaujímate sa aj o tvorbu iných umelcov. Organizujete diskusie, voláte si na rozhovory výtvarníkov a členov kultúrnej scény. Prečo máte potrebu spájať ľudí?
Diskusný formát Rozhovory vznikol pre študentov a pedagógov Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Tento formát mi v škole chýbal, napriek tomu, že je tam podobná, veľmi kvalitná platforma s názvom Raňajky v Ďatelinke. Rozhovory som vytvorila doslova na kolene. Keďže korona nám neumožňuje robiť akcie pred živým publikom, najnovšie diely si môžete vypočuť ako podcast.
Organizovanie diskusií vnímam ako súčasť môjho programu z viacerých dôvodov. Prvým je, že by som chcela pokračovať v doktorandskom štúdiu. Mám skúsenosti s učením detí a rada by som učila aj dospelých. Nielenže ma učenie napĺňa, ale beriem ho aj ako zadné vrátka. Teraz ma živí len to, čo namaľujem. Momentálne sa mi fantasticky darí a napriek tomu, že je strašný rok, mám za sebou osem galerijných projektov. Ale človek nikdy nevie, čo ho čaká. Učenie beriem ako prácu, ktorá by mi mohla pomôcť preklenúť horšie časy do budúcnosti.
Zároveň sa snažím propagovať umenie, pretože ho chcem dostať medzi čo najviac ľudí. Chcela by som, aby ľudia svoje víkendy naplnili návštevou divadla či galérie. Veľmi si želám, aby viac inklinovali nielen k vizuálnemu umeniu, ale aj ku kultúre ako takej.