Etika dokonalosti

Čo je hodnota?

Až doteraz sme hovorili o všeobecných morálnych pravidlách, ktoré sa vyvinuli v civilizovaných spoločnostiach a ktoré musí brať do úvahy každá kritická etická myseľ, ak chce dôjsť k rozumnému rozhodnutiu. Keďže sme sa zaoberali morálnym správaním jednotlivca, nechali sme bokom otázku osobného dosiahnutia úrovne dobrého života a otázku úlohy hodnôt pri etických rozhodovaniach.

Niektorí moralisti nevenovali pozornosť otázkam hodnôt, lebo si mysleli, že centrom mravnosti musia byť naše vzájomné povinnosti a vzťah jednotlivca k spoločenstvu. Medzi nich patril aj Kant, ktorý hlásal, že mravnosť musí smerovať k splneniu morálneho zákona, a nie azda zaoberať sa osobným šťastím alebo otázkou dobra. Mýlil sa však, lebo nežijeme tak jednoducho, že by sa morálne príkazy dodržiavali len kvôli nim samým. Spravidla ich dodržiavame pre ich inštrumentálnu rolu pri budovaní dobrej spoločnosti a pri uskutočňovaní osobného ľudského šťastia. V deontologických teóriách je niečo zarážajúceho, či už sú nábožensky podfarbené alebo nie, keď povyšujú cnosť a povinnosť do centra morálneho života a minimalizujú potrebu uviesť do života čo možno najviac hodnôt, ktoré si ceníme.

V minulosti sa mnohí filozofi upriamili na kategóriu dobra. Usilovali sa určiť jeho podstatu, opísať, čo je dobro a ako sa dá stupňovať. Pritom sa vynoril paradox, krikľavý najmä medzi humanistickým a teistickým prístupom k morálke: je hlavným poslaním morálky maximalizovať dobro, alebo len robiť to, čo je správne; uskutočňovať hodnoty, alebo dodržiavať morálne zásady? Niet pochýb, že aj dobro, aj pravda sú podstatné pre každú ucelenú teóriu etiky. Pre nás je však hlavným problémom, aby ľudský život bol radostný, bohatý a tvorivý.

Hodnota má presnejší význam ako klasická idea dobra; dá sa definovať na základe správania alebo konečného cieľa. Dobro je oveľa abstraktnejší pojem a často ide len o morálne dobro, kým hodnoty zahrnujú širšie pole ľudských činností (hospodárske, sociálne, estetické atď.). V mojom ponímaní neexistuje hodnota nezávisle od procesu preferenčného správania nejakého organizmu. Ak sa niekde vyskytne selektívna teleonomická aktivita, vytráca sa hodnotenie. [1] Červík má svoju cenu pre vtáka, mrkva pre koňa a koštiaľ pre psa. Zviera často koná zámerne, napr. Pes vyhrabáva kosť a potom ju zožerie. Tu má hodnota biologický základ a mieša sa do toho inštinkt a podmienená reakcia. Niektoré veci majú funkčnú cenu z hľadiska prežitia a zviera sa naučí hľadať a nachádzať ich pre vlastnú potrebu. Aj pôžitok pri spotrebúvaní slúži ako motivácia pre budúcu aktivitu. Tak vzniká snaha po činnosti a vyhľadávanie predmetov, ktoré sú zdrojom potešenia.

Hodnotiace činnosti sú zásadne dôležité pre zachovanie ľudského organizmu. Už do jeho genetického fondu sú zabudované biologické pochody dôležité pre jeho prežitie. V priebehu vývojového procesu sa niektoré formy správania osvedčili ako záchovné a majú prispôsobovaciu hodnotu.

…

Hodnotu môžeme definovať ako nejaký predmet alebo cieľ, ktorý má pre človeka význam, po ktorom človek túži alebo ho potrebuje. Svojím pôvodom, obsahom a funkciou je hodnota biogenická a psychosociogenická. Každý hodnotiaci proces obsahuje zámer, ktorý chceme dosiahnuť a uspokojenie alebo potešenie pri jeho dosiahnutí. Hodnotenie sa týka tak predmetov, ako aj činností. Je to transakčný proces, pretože ide o naše spolubytie a súčinnosť s predmetmi v našom okolí a pretože predmety a zážitky sa spájajú a splývajú. Hodnotenie je preto aj vzťažné (relačné). Zahrnuje pociťovanú alebo vymyslenú potrebu (očakávanie), zámerne vynaložené úsilie a určité bezprostredné potešenie a uspokojenie z dosiahnutého cieľa.

Niektoré hodnoty sú predovšetkým inštrumentálne, t. j. niečo sa snažíme dosiahnuť kvôli očakávaným výsledkom. Kopeme uhlie a orieme nie kvôli baníctvu alebo roľníčeniu samému osebe, ale kvôli výsledku týchto činností: chceme získať teplo a obživu. Koncepcia vnútorných hodnôt sa týka toho, čo v danom prípade hodnotíme. Len zriedka existuje ostrá hranica medzi inštrumentálnou a vnútornou hodnotou, zvyčajne sa navzájom prekrývajú. Môže sa stať, že sa nám naša práca zapáči a začneme ju mať radi pre ňu samu. Okrem toho vnútorné uspokojenie máva dôsledky a je pre to, čo nasleduje, inštrumentálne – raz v pozitívnom, inokedy v negatívnom zmysle.

…

Hodnotiace procesy ľudského správania nie sú jednoducho inštinktívne alebo podvedomé; iste majú aj takéto prvky (napr. pri cicaní novorodenca), ale v prevažnej miere sa pri nich uplatňuje vedomé poznanie. Naše pohnútky a úmysly sa takto prejavujú citovými postojmi a splývajú s poznávacími aktivitami vedomia. Procesy rozmýšľania a uvažovania formujú naše hodnoty. Čisto vrodené, podvedomé a vegetatívne oceňovania sa takto menia na hodnotiace pochody, v priebehu ktorých definujeme, interpretujeme a oceňujeme naše hodnoty. Posudzujeme ich podľa znalosti situácie, v ktorej sa nachádzame a konáme. Učíme sa, že ak máme úspešne realizovať svoje túžby, musíme brať do úvahy pravdepodobnosť ich dosiahnutia. Preto zvažujeme aj dôsledky a nákladnosť našich činov. Predvídame, čo sa asi stane, ak sa pustíme do nejakej činnosti, a formulujeme rozličné stratégie na dosiahnutie cieľa. Zväčša volíme za cieľ také predmety, ktoré považujeme za dosiahnuteľné. Opak by ľahko viedol ku katastrofe. V básni E. A. Robinsona Miniver Cheewy túži hrdina stať sa udatným rytierom alebo princom rodiny Medici. Pretože to nie je možné, ujde zo sveta skutočnosti, oddá sa bedákaniu nad vlastným osudom a stane sa z neho beznádejný opilec.

V procese hodnotenia a volenia je rozhodujúca racionalita. Ako to prebieha? Najprv treba poznať skutočnú aktuálnu situáciu a stanoviť konečný cieľ a čiastkové zámery; potom sa treba pozrieť, ako sa tieto zámery znášajú s inými našimi motívmi a aké sú vonkajšie okolnosti; treba odhadnúť aj námahu, čas a náklady na dosiahnutie nášho zámeru. Rozumná voľba predpokladá aj porovnanie hodnoty jedného zámeru s hodnotou iného, odhad dôsledkov, ak sa zámer podarí, i premyslené uvažovanie o možných účinkoch na iné vlastné alebo cudzie hodnoty. Často si kladieme otázku, či to niečo, o čo sa usilujeme, naozaj potrebujeme, alebo či to len jednoducho chceme. A ak je ťažké cieľ dosiahnuť, pýtame sa v duchu, či to stojí za toľkú námahu. Hodnotiaci proces predpokladá krátkodobé aj dlhodobé úvahy.

…

Keďže paleta ľudských záujmov a hodnôt je veľmi široká, treba posúdiť predovšetkým tie zámery, ktoré navzájom súperia a vybrať tie, čo si zaslúžia, aby sme ich uprednostnili. Racionálne uvažujúci človek pochopí, že ak si chce zachovať zdravie, má byť striedmy v jedení, pití, práci a dokonca aj v hrách, a ak si chce zachovať pokojnú myseľ, má držať na uzde vášne. Starí Gréci hovorili, že v ničom neslobodno preháňať, že všetkého treba užívať s mierou.

Veľa sa pohovorilo a popísalo o hodnotách a o zámeroch, ktoré hodno sledovať. Môžeme vymenovať veľký počet cenných vecí, ktoré nás potešia, ak ich máme – sú to vlastne všetky veci, v ktorých už raz ľudia našli záľubu. Ktorá z nich je najkrajšia, ktorá najviac uspokojuje alebo najväčšmi spĺňa naše túžby a ktorá z nich je ošklivá, neuspokojuje a je bezcenná?

V tomto okamihu nás hľadanie odpovede stavia pred problém porovnávania etických hodnôt a musíme sa pokúsiť zostaviť hierarchiu hodnôt, akúsi hedonistickú tabuľku pôžitkov a slastí. Existuje nejaké summum bonum (najvyššie dobro), ktorému máme dať prednosť pred všetkým ostatným?

…

Prečo mám určité zámery? Existuje nejaký konečný cieľ, ktorý by som si prial väčšmi ako iný? Tu sa rodí filozofická otázka a najčastejšie sa na ňu odpovedá kladne, že veru áno, že existuje najvyššie dobro: je ním šťastie. Ale čo je šťastie a ako sa dá dosiahnuť? Je to kreatívne sebauskutočňovanie, hedonické potešenie, služba našim blízkym alebo dosiahnutie blaženosti na onom svete?

Ako odpovedá na tieto otázky humanista? Vzhľadom na rozmanitosť záujmov, hodnôt a chutí, ako aj motívov, vyskytujúcich sa v rozličných civilizáciách, môže sa za ľubovôľu označiť jeden súbor hodnôt cennejší než iný. Čo je „lepšie“: hádzať kocky alebo čítať básne, vylihovať každý deň na slnku alebo tvrdo pracovať, žiť v oddanej službe druhým alebo v osamotenom rozjímaní, hrdinské dobrodružstvá alebo pustovníctvo? Študenti na mojich prednáškach filozofie sa vyhýbali tejto otázke. V snahe byť nestrannými skončili subjektivisticky: „Ktože to sme, aby sme rozhodli, že jeden spôsob života je lepší ako iný?“ Položil som im potom otázku: „Vidíte nejaký rozdiel medzi ušľachtilým životom a spôsobom, ako rozumný štátnik riadi osud svojho národa, a medzi alkoholikom, ktorý trávi dni na barovej stoličke, opíjajúc sa do nemoty?“ Je pravda, že podstupujeme riziko, keď preceníme jeden súbor hodnôt oproti celému radu iných skúseností a potešení a nebodaj budeme aj zatracovať niektoré záľuby zákonodarnými alebo spoločenskými diktátmi.

…

Normy dokonalosti

Kritériá na odstupňovanie hodnôt a ocenenie výkonov boli teda zavedené prakticky vo všetkých oblastiach ľudského správania; patria medzi ne aj kvalitatívne normy dokonalosti. Čo je dokonalosť? Podľa čoho ju poznáme, keď ju vidíme? Ako ju možno dosiahnuť? Tieto otázky sú osobitne dôležité pre etiku humanizmu. Jej kritici, najmä teisti, namietajú, že etika humanizmu nemá ani normy ani hodnoty a keďže hlása toleranciu, ľahkovážne pripúšťa rozmary ľudských záľub, vrátane nemorálnych záľub rozkošníkov a egoistov. Ale nie je to tak.

…

Niektorí tzv. moralisti nemajú pravdu, keď označujú tzv. biologické pôžitky za „nižšie“ formy ľudskej skúsenosti. Príčinou je ich fóbia z hedonizmu, strach zožierajúci myseľ takýchto moralistov, ktorí síce nadobudli schopnosť nájsť potešenie v literatúre, umení, matematike alebo v myšlienkových prúdoch, no nevedia sa nadchnúť pre dobré jedlo a nápoj alebo zažiť orgazmus. Títo jednotlivci natoľko potláčajú svoje pudy, že nevedia oceniť vzrušenie z biologickej slasti bez pocitu hriechu a žijú svoj život v biednej sublimácii, duchovnej substitúcii alebo iných formách asketického zúfalstva.

…

Filozofi tradične vyzdvihovali prvoradú úlohu rozumu pri dosahovaní šťastia. Pritom niekedy prehliadali kľúčový význam nevyhnutnosti rozvíjať aj citovú stránku osobnosti. V zrelých osobných vzťahoch sa vždy nájde citová príbuznosť a porozumenie pre potreby toho druhého. Toto vnuká predstavu dvojitého normatívneho štandardu. Po prvé je tu potreba uspokojiť naše základné potreby a túžby, a to biogenické a sociogenické. Neschopnosť urobiť to vedie k chorobe. Po druhé je tu potreba dosiahnuť určitý stupeň harmónie a kompatibility v sociálnom prostredí, najmä v tom najužšom, t. j. v bezprostredných osobných stykoch v kruhu rodiny.

Je zrejmé, že kritérium dokonalosti možno uplatniť aj pri tzv. vyšších kreatívnych funkciách, napr. pri intelektuálnych schopnostiach. Niektorí ľudia sa pomaly učia, zle čítajú alebo sa nevedia pustiť do matematiky či vedeckého pokusu, kým iní sú nadaní, horliví a schopní veľkých výkonov. Študentov hodnotíme podľa študijných výsledkov. Oceňujeme estetickú tvorivosť. Uznávame ako hudobných géniov Mozarta a Beethovena; uznávame umelecký talent Leonarda da Vinciho a van Gogha. Normy kritického hodnotenia nám umožňujú oceniť umelecké dielo a odhadnúť jeho hodnotu výrazmi primeranými jeho estetike. Normy dokonalosti používame vlastne po celý život.

Etická dokonalosť

Ústredná otázka znie, či existujú normy etickej dokonalosti. Možno dávať do protikladu a porovnávať tak veľký počet záľub a hodnotení a rozhodnúť sa pre niektoré? Možno posudzovať rozličné spôsoby života a používať v tejto súvislosti výrazy lepší a horší? Ak áno, na akom základe?

…

Vyžaduje dokonalosť verejné uznanie? Velikánov považujeme za dokonalých nie preto, že sa im dostalo uznania, ale pre vnútornú hodnotu ich diela, ktoré svedčí o tvorivosti, novátorstve a objavnosti. Sú pozoruhodní, lebo prevýšili naše očakávania a znamenajú pre ľudstvo výnimočný prínos.

Musím dodať, že mnohí tvoriví ľudia sa do smrti nedožili uznania a ich dokonalosť a tvorivosť sa vo svete stala známou až dodatočne. Napríklad vo van Goghovi po celý život nikto nevidel génia a Nietzscheho nenávideli ako zloducha.

…

Dokonalosť je vzťažná norma, ktorá sa dá aplikovať na jednotlivca len jemu vlastných okolností, t. j. s prihliadnutím na jeho osobné vlastnosti, na biologické a environmentálne faktory v jeho živote a na sociálne prostredie, v ktorom žije. Ušľachtilý život, o ktorom hovorím, má dôstojnosť a veľkosť, ktorá sluší nielen kráľom a prezidentom, ale aj ľuďom najnižšieho spoločenského postavenia. Dokonalosť sa zjaví všade, kde je harmónia v rôznorodosti a symetria. Aj pri utrpení, bolestiach, nepriazni osudu a tragédiách – a možno práve preto – sa oplatilo a opláca žiť. Taký človek nemusí žiť v stave potupného neúspechu a sklamania; môže tvoriť výborné veci. Aj jeho život je vzácny, a to pre neho samého a pre jeho okolie. Nemusí namaľovať Monu Lisu, aby vynikol; stačí, ak vymaľuje svoj byt. Ani nemusí postaviť pomník; stačí, ak sa so záujmom zlepšuje vo svojom povolaní. Človek môže prejavovať vysoký stupeň umelectva a šikovnosti, aj keď žije v skromných podmienkach.

Úplnú dokonalosť nedosiahne nikto; všetci ľudia majú svoje slabosti. Ale napriek ľudskej obmedzenosti a ich povahovým chybám sa vždy niekde prejaví voľačo cenné. Na dobrý ľudský život sa treba dívať ako na zázrak, ako na niečo krásne a nádherné, ako na utešený orech alebo mocného leva. Musíme uvážiť, čo znamená byť ľudskou bytosťou, a nie mylne predpokladať, že človek má byť géniom alebo svätcom – veď všetci sme len ľudia.

…

Humanisti vidia úspešnosť života v dobrom žití a v dosiahnutí určitej trošky (modicum) šťastia. Pre jednotlivca je šťastím v niečom obstáť a dosiahnuť plné rozvinutie svojej osobnosti. Život človeka je ako umelecké dielo.

…

Tvrdím, že niektoré klasické náboženské modely etiky sú v hlbokom zmysle slova neľudské a ako také prameňom bezodnej biedy a nešťastia. Mám na mysli také etické systémy, ktoré učia, že šťastie je v utiahnutí sa z tohto sveta: niektoré formy budhizmu prikazujú potlačiť všetky túžby, ak chceme vkročiť do stavu pokojnej nirvány; a niektoré formy kresťanstva sa sústreďujú na spásu na druhom svete. Naproti tomu prometeovský ideál je výzva bohom a osudu, rozhodnutie zaujať bojovný postoj a vlastným pričinením obšťastniť náš svet. Pretože žijeme mimo raja a okúsili sme zakázané ovocie, potrebujeme odvahu vzdorovať nepriazni. Na tom bola postavená celá ľudská kultúra; to je výsledok našich nádejí a vnuknutí, našej predstavivosti a našich ohromných možností, nášho pevného rozhodnutia uskutočniť naše najkrajšie predstavy. Súhrn a podstatu tvorivého života vyjadruje hrdinská cnosť: odmietnuť zmieriť sa s porážkou a odhodlane tvoriť nový svet, v ktorom sa raz predsa len uskutočnia naše predstavy.

…

Človek je staviteľ, od prírody pracovitý a tvorivý. Ochotne súhlasím s tým, že potrebuje poriadok,harmóniu, pôžitok z bezprostrednej skúsenosti a z času na čas uvoľnenie a odpočinok od lopoty každodenného namáhavého života. Aj tak však tvorivá činnosť a predstava úspechu sú v ľudskom druhu hlboko zakorenené pudy; sú to žriedla jeho veľkosti a inšpirácie, umožňujúce prekročiť hranice ľudskej prirodzenosti a budovať civilizáciu. Mnohí teisti brojili proti takýmto impulzom; chcú chrániť pred neistotami a výzvami bežného života sľubmi posmrtného života a spásy vo večnej blaženosti. Ale ak odopierajú človeku právo na tvorivé dobrodružstvo, ostávajú neľudskí a sú nepriateľmi sebarealizácie.

Excelsior

Mal by som byť presnejší. V čom spočíva etická dokonalosť? Nie je to jednoducho len radostný život plný potešení, je to skôr život tvorivých výsledkov. Dajú sa načrtnúť vlastnosti a charakteristiky takéhoto dokonalého života? Myslím, že výraz excelsior (stále vyššie) dobre vystihuje stav tvorivého úsilia. Nikto nemôže dosiahnuť stav úplnej dokonalosti, ale existujú jej stupne; niektorý z nich musí každý človek pre seba objaviť a zaujať. Výraz excelsior používam preto, lebo mám na mysli konkrétny empirický stav, ktorý sa dá dosiahnuť teraz a tu. Netreba čakať na nirvánu alebo spásu na druhom svete.

Po prvé, musíme rozlišovať také stavy dokonalosti, ktoré sa týkajú jednotlivca a jeho snáh o osobný výkon a neobyčajný úspech. Po druhé, existujú dokonalosti, ktoré sa týkajú jednotlivca vo vzťahu k iným ľuďom v rámci spoločnosti. Nikto nemôže dosiahnuť stav ešte vyššej dokonalosti bez podielu na spoločných hodnotách.

---

[1] KURTZ, Paul, Decision and the Condition of Man (Rozhodnutie a údel človeka; Seattle: University of Washington Press, 1965).

Uverejnený úryvok pochádza z knihy Zakázané ovocie – Etika humanizmu, ktorej autorom je Paul Kurtz. Kniha Forbidden Fruit: The Ethics of Humanism bola pôvodne vydaná vo vydavateľstve Prometheus Books a do slovenčiny ju preložil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov.