www.humanisti.sk
www.humanisti.sk
Inzeráty
Predám ochrannú známku s logom
Jedálny lístok
Quasars Ensemble
BILLA
Webhouse.sk
Humanistická zbierka
Transparentný účet pre humanistov
Humanisti, už môžete pomáhať aj cez transparentný účet. Pozri: Zbierka na pomoc chudobným.
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVA Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam RomanSlovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.sk
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @543
Počítadlo


Spam poison

Zlatý vek perzekúcií (2. časť)

(Pokračovanie)

To hlavné, čo bije do očí na inkvizičnom procese, vôbec nie je úsilie dokázať vinu obžalovaného – aj keď iba „vinu“ z hľadiska samého svätého tribunálu (supremátu), ale systém získavania „priznania“ od kohokoľvek, koho tento súd chcel obviniť. Inkvizícia pokladala za „luteránske kacírstvo“ všetko, čo sa hoci len o chĺpok odkláňalo od zďaleka nie vždy jasne sformulovanej ortodoxnosti, a kruto za to každého prenasledovala. Stačí spomenúť, že svätý tribunál dva razy uvrhol do väzenia Ignáca z Loyoly – neskoršieho zakladateľa jezuitského rádu, pretože ho podozrieval z kacírskych názorov. Dokonca aj hlava španielskej cirkvi arcibiskup toledský strávil 17 rokov (od roku 1559 do 1576) v žalároch inkvizície pre vykonštruované obvinenie zo sklonov ku kacírstvu. (5)

Nedôveru človek často vzbudzoval nie svojimi názormi, ale svojim pôvodom. A táto nedôvera k úprimnosti vyznávania katolíckej viery stačila na to, aby sa mohlo pochybovať o jeho lojalite voči vláde, aby ho bolo možno podozrievať, že je buď tajným agentom alebo potenciálnym spojencom vonkajšieho nepriateľa.

Mimochodom, skutočných „kacírov“ bolo veľmi málo. Roku 1558 v Seville a Valladolide boli odhalené neveľké skupiny protestantov (presnejšie boli to prívrženci čiastkových reforiem v rámci katolicizmu). Nasledovali kruté represálie. Dňa 8. októbra 1559 sám kráľ Filip II. v sprievode svojho brata Dona Juana Rakúskeho a syna sa zúčastnil na jednom autodafé. Filip vytasil šabľu a vyhlásil:

„Ak sa z môjho syna stane kacír, sám naznášam raždia, aby som ho upálil.“

Niektorým odsúdencom, keď ich viedli na hranicu, vkladali do úst drevený šúľok, aby nemohli vykrikovať svoje kacírske názory, čím by uvádzali do pokušenia prizerajúci sa zástup. Protestantov upaľovali v Seville a Tolede, v Zarragoze a v iných mestách. (6)

Nie šírenie kacírstva podmienilo vznik inkvizície, ale skôr naopak – inkvizícia spôsobila, že kacírstvo pretrvávalo. Nešlo o likvidáciu kacírstva medzi Maurmi a Marranmi, ale o likvidáciu Maurov a Marranov ako etnických skupín. V podstate pre nich neexistovala možnosť vyhnúť sa tomu, aby sa nedostali na osudnú listinu ľudí, od ktorých inkvizícia, nevyberajúc si prostriedky, vymohla priznanie viny. Presnejšie, inkvizícia prenasledovala osoby, ktoré sa nemohli vyhnúť prenasledovaniu, lebo kritériá, ktoré ich zaradili medzi odsúdencov, nesúviseli s ich činnosťou, ale s ich pôvodom. Nepriateľ, ktorého prenasledoval supremát, nebol nepriateľom z vlastnej vôle, ani na základe svojho správania, ale pre svoju spolupatričnosť k určitej skupine obyvateľstva. Zvolilo sa kritérium, ktoré človek nemohol ovplyvniť. A to znamenalo, že nepriateľa cirkvi a štátu odhalili dokonca aj v takom prípade, keď uňho nebol ani len náznak úmyselnej opozície, či už kacírstva alebo inej odsúdeniahodnej činnosti. Supremát si vopred zaistil dostatočné množstvo „kacírov“, nech sa už akokoľvek chceli stať pravovernými katolíkmi. V prípade Španielska to svedčilo o tom, že dopyt prevyšoval ponuku, že „dobrovoľných“ kacírov zjavne nebolo dosť, a tak ich musela „vyrábať“ sama inkvizícia. (Nie náhodou vynucované priznania zvyčajne obsahovali udania mnohých údajných spolupáchateľov, pričom zase správanie daného človeka vôbec neovplyvňovalo to, či patril alebo nepatril medzi nich.) Inkvizícia však oficiálne nikdy nepriznala, že by niekoho prenasledovala pre akékoľvek motívy, okrem úmyselných priestupkov proti viere.

Zároveň reálna situácia, ktorá podmienila prenasledovanie nie pre presvedčenie, ale pre pôvod, v Španielsku v 16. storočí spôsobila, že sa šírili názory a zavádzala sa prax v mnohom podobná rasizmu 19. a 20. storočia. Pri stavovskom zriadení stredoveku pôvod predurčoval postavenie v spoločnosti. No čistota krvi sa hodnotila predovšetkým ako čistota vznešenej, šľachtickej krvi nezávisle od národnosti. Stredoveký systém hodnôt v plnej miere pripúšťal manželstvá medzi ľuďmi rôznych národností, ale rovnocennými podľa sociálneho postavenia, no vylučoval medzistavovské manželstvá.

Španielske chápanie čistoty krvi samozrejme nevylučovalo stavovské rozdiely. No zakazovalo aj vnútrostavovské manželstvá medzi „starými“ a „novými“ kresťanmi – Maurmi a Marranmi, aj v tom prípade, keď ich mali iba medzi svojimi predkami. A to prekážalo asimilácii „nových“ kresťanov a akoby zvečňovalo nebezpečenstvo, ktoré v očiach vrchnosti predstavovali pre cirkev a štát. Je zaujímavé, že na čistotu pôvodu nestačilo iba to, aby nikto z predkov nebol „novým kresťanom“ (alebo tým skôr moslimom či židom), ale ani odsúdencom inkvizície. „Noví kresťania“ postupne nemohli byť členmi inkvizičných tribunálov, univerzitnými profesormi, mohli zastávať čoraz menej funkcií v štátnych službách. Napokon boli aj výnimky z pravidla – dokonca aj za „katolíckych panovníkov“ Ferdinanda a Isabelly a za Filipa II. medzi vyššími hodnostármi boli aj „noví kresťania“. Medzi nich patril aj prvý generálny inkvizítor Torquemada. No tieto výnimky iba maskovali diskrimináciu osôb, ktoré sa nemohli pochváliť čistotou krvi. Viac ako 300 000 osobám sa napriek ustavičnému prenasledovaniu predsa len podarilo zachrániť. Treba azda pripomínať, že „čistota“ krvi vo všetkých prípadoch bola fikciou v Španielsku, kde celé stáročia prebiehal intenzívny proces etnického miešania? Osvedčenia o čistote pôvodu, ktoré vydávali na základe svedeckých výpovedí a po zaplatení istého poplatku, stali sa prameňom korupcie, falošných svedectiev, rozličných podvodov a vyrovnávania osobných účtov. A falošné certifikáty sa stali podkladom pre vydieračstvo. (7)

Dejinné konflikty

Popri inkvizícii tu bol ešte jezuitský rád. Sám názov „jezuita“ v mnohých jazykoch nadobudol určitý vyhranený význam. O „Spoločnosti Ježišovej“ sa toho popísalo dosť. Písali o nej liberálni historici minulého storočia a nadchýnajú sa ňou klerikálni a vôbec konzervatívni autori v súčasnosti. Keď vrcholila „studená vojna“, hlavný orgán amerických jezuitov, časopis America, napísal o Ignácovi z Loyoly a iných zakladateľoch Spoločnosti Ježišovej:

„V Amerike v polovici 20. storočia… nám tieto mená ešte stále s novou silou a jasom osvetľujú cestu.“ (8)

Sú všeobecne známe aj metódy jezuitov. V jednej z Bérangerových piesní sám Satan navrhuje svojmu vojsku, aby išlo po stopách svätých otcov zo Spoločnosti Ježišovej:

Z tých líšok zoberte si vzor,
Čo vychoval Loyola!
Robte sa nevinní a prostí
A v pasci nenechajte chvosty.

Treba azda pripomínať, ako sa jezuiti usilovali dostať do svojich rúk výchovu mládeže, najmä z vyšších vrstiev, fanatizovať parížsky dav alebo zaujať miesta kráľovských spovedníkov na väčšine európskych dvorov, ako odsudzovali na smrť celé národy, napríklad povstalcov v Nizozemsku roku 1568? Alebo o tom, ako pripravovali samozvancov na obsadenie „voľného“ – z hľadiska rádu – moskovského trónu, zakladali tajné tlačiarne v protestantských krajinách, usmerňovali dvorné kurtizány, nasadzovali si masky budhistov alebo uctievačov ohňa v zámorských krajinách, uvrhli do otroctva paraguajských Indiánov – vari sa to dá všetko vymenovať?! V centre ich bohatej činnosti boli mnohé sprisahania, ktoré priamo organizoval rád alebo jeho predĺžené ruky.

Popri všetkej rôznorodosti konkrétnych cieľov i taktiky jezuitský rád sa predovšetkým orientoval na víťazstvo v dejinnom konflikte. Preto hlavnou a trvalou úlohou rádu bolo úsilie zatiahnuť do tohto konfliktu na strane protireformácie všetky sily, ktoré bolo možno akýmikoľvek prostriedkami zmobilizovať pre bohumilý cieľ. A preto rád situáciu v každej krajine hodnotil podľa toho, ako sa prejaví na riešení hlavnej úlohy. Neuspokojovalo ho len víťazstvo katolicizmu v tej ktorej krajine, potreboval víťazstvo bojovného katolicizmu, a to predovšetkým vo vzťahu k protestantským štátom.

S mimoriadnym nadšením sa jezuiti zapojili do boja pápežstva proti „škodlivým“ dielam. Treba poznamenať, že od samého začiatku dejinného konfliktu sa situácia pre vydavateľov, ktorí vydávali diela humanistov, prudko zmenila k horšiemu. Roku 1530 sa kníhkupci sťažovali Erazmovi, že na juhu Nemecka sa predtým ľahšie predalo tritisíc výtlačkov ako teraz šesťsto. Rástol počet vydaní čisto teologických diel. Za 12 rokov po vyjdení prekladu Lutherovho Nového zákona vyšlo 85 vydaní tohto a iných prekladov. (9) No Rím, pochopiteľne, nebol spokojný s rozširovaním teologickej literatúry, ak ju napísali protestanti. Cirkev celé stáročia zakazovala diela, ktorých autori vyjadrovali myšlienky, čo neboli v súlade s ideologickým stanoviskom cirkvi v minulých konfliktoch.

Protestantský tábor odpovedal tou istou zbraňou. Pritom hoci každá z hlavných cirkví prenasledovala „svojich“ kacírov, vo vzájomnej zhode ostro vystupovali proti „anabaptistom“, antitrinitárom, sektám, ktoré predstavovali radikálny ľudový prúd v reformácii. (10) Nie náhodou počas sedliackej vojny Luther napísal:

„Pre Hospodina je maličkosť vykynožiť množstvo sedliakov, keď zaplavil celý svet potopou a zničil Sodomu ohňom.“

Represívny aparát, ktorý vytvorila meštiacka reformácia, bol namierený proti vnútorným nepriateľom sprava i zľava – proti katolíckej strane i proti prívržencom ľudovej reformácie. No takisto je nesporné, že extrémne formy neznášanlivosti, ktorými sa vyznačoval meštiacky smer aj tam, kde jeho víťazstvo bolo totálne, ako napríklad v Ženeve, alebo tam, kde sa musel brániť zvnútra aj zvonka – boli v mnohom dôsledkom dejinného konfliktu. Dejinný konflikt posilňoval tendenciu, ktorá viedla k dogmatickému skostnateniu protestantskej ortodoxie v mene upevnenia „tyla“, k potláčaniu všetkých nepriateľov novej moci, vytváral atmosféru, keď nedávni spojenci sa stali prekážkou v boji. Dejinný konflikt zabránil, aby sa prejavili tie aspekty reformácie, ktoré neskoršie stimulovali sekularizáciu spoločenského života, v určitom zmysle podporovali rozvoj pokrokového spoločenského myslenia na jeho dlhej tŕnistej ceste od epochy humanizmu k storočiu osvietenstva.

(5) Pozri V. Popov: Process Karransy, archijepiskopa Toledo (očerk iz istorii ispanskoj inkvizícií XVI v.). Kijev 1916.

(6) Filippson: Religioznaja kontrreformacia v XVI v. Sankt-Peterburg 1902, s. 333 – 339.

(7) J. Lynch: Spain under the Habsburgs, v. I., p. 26 – 27.

(8) America, 21. VII. 1951.

(9) F. Hertz: The Development of German Public Mind. London 1957, p. 371.

(10) W. Kerchner: State and Anabaptists in the Sixteenth Century. Journal of Modern History, v. 46, N 1, March 1975, p. 1 – 25.

Ilustračný obrázok je výrezom z obálky knihy. Obálku a väzbu knihy navrhol Jozef Michaláč.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Jefim Čerňak
– významný historik, spisovateľ a diplomat
Čerpané z: kniha Dejinné konflikty, Zlatý vek perzekúcií, strany 47 – 57
z ruského originálu J. Čerňak, Vekovyje konflikty (Ефим Борисович Черняк, Вековые конфликты), vydaného APN v Moskve roku 1984, preložil Jozef Pitoňák; prvé vydanie, vydalo Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratislava roku 1987 ako 3110. publikáciu v edícii Periskop, počet strán 216; vytlačili Tlačiarne Slovenského národného povstania, n. p., Martin, závod Banská Bystrica; Kčs 20,-

Súvisiace články:
Zlatý vek perzekúcií (1. časť) (09.07.2011)

Jefim Čerňak, 09. 07. 2011 | Prečítané: 1659 | Rubrika: Polemika o…

Doba slovenská
BILLA
Webhouse.sk
Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Sociálne siete
Anketa
Ktorý vtáčik z týchto fotografií sa vám najviac páči?

Kolibkárik čipčavý (9 hl.)
 
Sýkorka belasá (12 hl.)
 
Stehlík obyčajný (6 hl.)
 
Sokol myšiar (3 hl.)
 
Drozd plavý (0 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 30
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Imperializmus
06-07-20 * 20:27
 Re: Ruskí imperialisti
06-07-20 * 16:18
 Ruskí imperialisti
06-07-20 * 14:36
Lipka – diskusné fórum
Lipka
Diskuteri.sk
Diskuteri.sk
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Biblia očami vedy
Biblia očami vedy
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Spotrebiteľská Poradňasc
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore