www.humanisti.sk
Inzeráty
Webhouse.sk
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republikyVoľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam RomanSlovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.sk
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @669
Počítadlo


Spam poison

Zlatý vek perzekúcií (1. časť)

(Úryvok z knihy)

Dejinné konfliktyPrevládajúcim názorom v stredoveku bolo, že je prípustné trpieť nekresťanov (inak by vôbec neboli možné rôzne formy koexistencie s islamom), no v nijakom prípade nemožno trpieť kresťanov, ktorí zblúdili. Tomáš Akvinský učil, že kacíri si zaslúžia trest smrti – veď takto trestajú aj falšovateľov peňazí.

„A oveľa ťažším hriechom je prekrútenie viery (ktorá zabezpečuje život duše) ako falšovanie peňazí (ktoré sú potrebné pre naše pozemské potreby).“

Pohania neuzreli svetlo pravdy, zatiaľ čo kacíri sa od neho odvrátili, a tým práve spáchali zločin voči Duchu svätému a vlastnému svedomiu. Preto, dodáva Tomáš Akvinský, kacírov „treba prinútiť, čo aj fyzickým násilím, aby robili to, čo sľúbili, a boli verní tomu, čo raz uznali“. Toto stanovisko si katolicizmus zachoval po stáročia. Práve na tomto základe Gregor XVI. Roku 1832 vyhlásil slobodu vyznania za šialenstvo a roku 1864 bola rímskou stolicou oficiálne odsúdená. (1)

Rozdúchavanie dejinného konfliktu vyvolalo vážne zmeny v politike pápežstva. V desaťročiach pred reformáciou ju väčšmi určovali záujmy pápežského štátu ako celosvetové záujmy cirkvi. Práve toto nútilo pápeža hľadať spojenectvo s rôznymi nepriateľmi Karola V. A tešiť sa z cisárových neúspechov. V druhej polovici 16. storočia však dochádza k zmene v politickej orientácii pápežstva, napriek tomu, že naďalej pokračujú vážne trenice s Habsburgovcami (veľký význam tu zohral aj rozpad ríše Karola V. A rozdelenie dynastie Habsburgovcov na jej španielsku a rakúsku vetvu). Tridentský koncil, ktorý zasadal s prestávkami od roku 1545 do roku 1564, ostro oddelil katolicizmus od všetkých reformačných prúdov, uznal v plnej miere pápežovu právomoc, jeho zvrchovanosť, čo sa vyjadrilo dokonca v jeho práve rušiť rozhodnutia koncilu. Zúrivé prenasledovanie protestantov, potláčanie všetkých foriem voľnomyšlienkarstva, ku ktorému sa hlásila väčšina následníkov humanistov, orientácia na vytvorenie nových a reorganizáciu starých cirkevných rádov, všemožné stimulovanie plánov násilnej reštaurácie katolicizmu v krajinách, kde prevládala reformácia – tvorilo základ politiky Ríma.

No dokonca ani závery Tridentského koncilu neboli z hľadiska dejinného konfliktu jednoznačné – zameriavali sa na konsolidáciu katolíckeho tábora alebo na upevnenie moci pápeža, čo len vyostrovalo vzťahy medzi Rímom a Habsburgovcami, dvoma hlavnými piliermi protireformácie. Počas Tridentského koncilu pápeži rozhodili sieť špiónov, aby zmanipulovali vo svoj prospech diskusie na koncile a usmernili ich potrebným smerom. Pomocou tajnej služby odhalili zámery opozične naladených kruhov duchovenstva, diskusie orientovali do škriepok o otázkach vierouky, aby sa tak vyhli prediskutovaniu pálčivých otázok týkajúcich sa reformy cirkvi, zabezpečovali si väčšinu pri hlasovaní, rozširovali „potrebné“ chýry (2) a podobne. To bolo zrejmým dôkazom, akú úlohu pripisovala protireformácia tajnej vojne proti svojim nepriateľom. Renesančných pápežov, ktorí sa usilovali získať výhody zo svojho postavenia hlavy cirkvi, aby rozšírili svoje svetské majetky, cynických bonvivánov, milovníkov humanistickej vzdelanosti v polovici storočia vystriedali zúriví fanatici, ktorí snívali o tom, že zvrátia dejiny pomocou autodafé, ničením škodlivej literatúry, tajuplnými politickými vraždami a ozbrojenými intervenciami, ktoré podnikali pre väčšiu slávu božiu.

Napätá vnútropolitická situácia, podmienená účasťou v dejinných konfliktoch, ktoré sa navzájom prelínali, sa veľmi výrazne prejavila v 16. storočí v Španielsku, v krajine, ktorá zdanlivo dosiahla vrchol moci, veď získala doteraz nevídané obrovské zisky z nedávno objavených a dobytých území v Novom svete.

A zároveň je to aj Španielsko inkvizície, ktoré charakterizuje vytrvalé úsilie koruny hľadať stále nové zdroje ziskov (v danom prípade konfiškáciou majetkov odsúdencov) a pochybnosti o sile svojho „zázemia“. O španielskej inkvizícii sa už napísalo veľa kníh – aj usvedčujúcich aj apologetických (tým sa vyznačovala najmä katolícka historiografia posledných desaťročí). Známy katolícky historik R. Trevor Davies vymenúva klady svätého tribunálu a zdôrazňuje, že inkvizícia nerešpektovala privilégiá šľachty.

„Trvala na sociálnej spravodlivosti. Prejavovala tendencie stavať všetkých ľudí… na jednu úroveň pred zákonom.“ (3)

Americký historik P. Hauben napísal:

„Na španielsku inkvizíciu boli rozličné pohľady – jedni ju nazývali radikálnou ochrankyňou katolicizmu, iní predchodkyňou nacistického gestapa. Často ju prirovnávali k rasizmu, pokladali ju za náboženskú tyraniu, za hanebnú právnickú prax, trvalú brzdu modernizácie Španielska, pripisovali jej aj iné podobné regresívne faktory.“

Hauben však naproti tomu tvrdí, že inkvizícia je neoddeliteľnou súčasťou veľkej minulosti Španielska, faktorom národného svedomia a uvedomenia. (4)

Jednou z najčastejších chýb – hoci profesionálni historici sa jej nedopúšťajú – je vyčlenenie inkvizície z jej pôvodného prototypu, ktorý sa sformoval dva a pol storočia predtým na boj so stredovekými kacírmi. „Prvá“ inkvizícia, ktorej počiatky sa datujú k roku 1233, si vytýčila za cieľ vykynožiť albigénske kacírstvo v južnom Francúzsku. Túto inkvizíciu Rím riadil cez generála a iných vedúcich činiteľov dominikánskeho rádu. Inkvizícia 13. storočia zanechala otrasnú pamiatku, na svoje konto pripísala desiatky a desiatky tisíc nevinných obetí. A celá jej aktivita sa obmedzovala prevažne na južnú časť Francúzska. V 16. storočí sa inkvizícia stáva inštitúciou, ktorá sa usilovala svoje zlovestné špicľovanie rozšíriť na celú Európu a zámorské kolónie európskych mocností. Tieto nároky možno vysvetliť tým, že svätý tribunál sa stal jednou z vedúcich síl v dejinnom konflikte. Kráľovská moc s nedôverou a nespokojnosťou hľadela na tento nástroj pápežskej politiky. V 15. storočí inkvizíciu pokladali za inštitúciu, ktorá dávno stratila svoj pôvodný význam, a sotva kto si mohol vtedy predstaviť, akú pochmúrnu úlohu mal zohrať nový súd, ktorý si prisvojil starý názov, v živote mnohých ďalších pokolení. Inkvizícia, ktorá vznikla v Španielsku roku 1478, bola výlučne dielom kráľovskej moci, hoci získala aj súhlas Sixta IV. a pápež sa formálne stal hlavou nového tribunálu. V skutočnosti španielska inkvizícia bola od samého začiatku izolovaná od zasahovania Ríma. Rímska inkvizícia vznikla o viac ako pol storočia po španielskej, roku 1542, keď vrcholil dejinný konflikt.

Predstaviteľmi inkvizície boli štátni úradníci vrátane sudcov, teologickí poradcovia, dozorcovia a „externí“ – familiári. Familiári, na rozdiel od sudcov, spravidla nepatrili k duchovenstvu a často utajovali svoju službu v tribunále. Tieto osoby, ktoré boli na výplatnej listine, plnili úlohu policajtov, tajných agentov, ktorí zisťovali, proti komu treba obrátiť trestajúci meč inkvizície.

Dejinné konflikty

Inkvizícia sa usilovala zabezpečiť si vysokú spoločenskú prestíž. Členmi organizácií, ktoré založila, ako napr. Bratstvo sv. Petra mučeníka, boli také osobnosti, ako známy dramatik Lope de Vega. „Stará“ inkvizícia prenasledovala tých, ktorí sa otvorene odklonili od Ríma po tom, čo ich predkovia celé storočia vyznávali katolicizmus. Španielska inkvizícia obrátila svoju trestajúcu pravicu proti maurskému a židovskému obyvateľstvu (Maurom a Marranom), ktorých nasilu – pod hrozbou smrti alebo vyhnanstva – donútila prejsť na kresťanskú vieru. Títo „noví kresťania“ – možnože časť z nich zostala vnútorne verná svojej pôvodnej viere a zachovala si materinskú reč, zvyklosti a typický odev – navonok všemožne demonštrovali svoju oddanosť katolíckej cirkvi. Stará inkvizícia trestala kacírov. Nová inkvizícia musela z mnohých svojich obetí najprv urobiť kacírov, presnejšie nie kacírov, ale prinavrátených vyznavačov islamu alebo judaizmu, aby mala dôvod porátať sa s nimi. Preto ich mučenie nebolo len daňou „zvyklostiam doby“, ako o tom píšu apologéti svätého tribunálu spomedzi novovekých klerikálnych historikov, ale hlavným prostriedkom na dosiahnutie cieľa. A cieľom bolo aj terorizovanie „nových kresťanov“, aj ich zdieranie v prospech kráľovskej pokladnice pod vhodnou zámienkou vykorenenia kacírstva. Mučenie nebolo prostriedkom takrečeno predbežného potrestania vinníka, ale urobilo vinníka z hociktorého väzňa, lebo pod jeho vplyvom vychrlil akékoľvek žiadané priznanie. Praktiky boli také odstrašujúce, že zaručovali krivé svedectvá a dokonca „dobrovoľné“ vlastné krivé obvinenia. Na ten istý účel slúžili aj verejné popravy – autodafé. Mučenie bolo predpokladom úspešného uplatnenia všetkých ostatných metód inkvizičného vyšetrovania, dokonca aj v takých prípadoch, keď po ňom nesiahali. Samoväzba, úplná izolácia od ostatných členov rodiny, utajenie mien svedkov obvinenia, možnosť obrátiť sa iba na advokáta, ktorého určila inkvizícia a ktorý za svoju úlohu pokladal iba donútiť obvineného k samoobvineniu – všetky tieto, ako aj iné dobre známe metódy inkvizičnej procedúry sa zakladali v konečnom dôsledku na strachu pred škripcom, pred mučením vodou alebo naťahovaním kĺbov, čo obzvlášť odporúčal „láskyplný“ tribunál, keďže pritom netiekla krv. Strach pred vyšetrovaním bol silnejší ako strach pred trestom, či už to bolo bičovanie, galeje, alebo dokonca mučivá smrť na hranici.

(1) H. Kamen: The Rise of Toleration, p. 19 – 21.

(2) W. J. Bouwsma: Wenice and the Defense of Republican Liberty. Berkeley 1968, p. 614 – 615.

(3) R. Trevor Davies: Golden Century of Spain 1501 – 1621. London 1961, p. 13.

(4) The Spanish Inquisition. Ed. By P. Y. Hauben. New York 1965; J. Plaidy: The Spanish Inquisition. New York 1967; P. Dominique: L'inquisition. Paris 1969, ako aj modernú marxistickú štúdiu J. R. Grigulevič: Istorija inkvizícií. Moskva 1970.

Čiernobiely ilustračný obrázok je prevzatý zo stránky Library e-Reading.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Jefim Čerňak
– významný historik, spisovateľ a diplomat
Čerpané z: kniha Dejinné konflikty, Zlatý vek perzekúcií, strany 47 – 57
z ruského originálu J. Čerňak, Vekovyje konflikty (Ефим Борисович Черняк, Вековые конфликты), vydaného APN v Moskve roku 1984, preložil Jozef Pitoňák; prvé vydanie, vydalo Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratislava roku 1987 ako 3110. publikáciu v edícii Periskop, počet strán 216; vytlačili Tlačiarne Slovenského národného povstania, n. p., Martin, závod Banská Bystrica; Kčs 20,-

Súvisiace články:
Zlatý vek perzekúcií (2. časť) (09.07.2011)

Jefim Čerňak, 09. 07. 2011 | Prečítané: 3119 | Rubrika: Polemika o…

Webhouse.sk
Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Kniha
24-01-20 * 01:46
 Re: Kniha
23-01-20 * 19:20
 Humanistická zbierka Protect Humanists At Risk
23-01-20 * 02:13
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom