www.humanisti.sk
Inzeráty
Webhouse.sk
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republikyVoľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam RomanSlovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.sk
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @632
Počítadlo


Spam poison

Život v meste a život na dedine

Autorka: Lenka Koššová

Dva rozličné svety. Domovy dvoch rozličných typov ľudí. Každý si myslí práve o tom svojom, že je to najideálnejšie miesto pre strávenie detských chvíľ, pre prvé krôčiky malých nožičiek či prvé pády na bicykli. No ani jeden z nich nemôžem práve ja klásť do popredia ako to najlepšie miesto, keďže môj doterajší život som strávila na dedine, v kruhu prekrásnych hôr, ticha a pokoja. Neviem si prestaviť deň, kedy zodvihnem kotvu a odplávam do mesta alebo kdesi inde, na opačný koniec… Ale s istotou môžem povedať, že nikdy nezabudnem na moju rodnú dedinku, Podhorie.

Už celé generácie mojej rodiny žili v malebnej dedinke v okolí krásnej prírody. Netúžili po inom kraji ani po ruchu mesta, ani po obchodoch. Možno to zapríčinila výchova či spätosť s krajom, ale všetci tu našli svoje šťastie. Ich životy nám tu zanechali pamiatky, ktoré sa tradujú ústnou alebo písomnou podobou a môžeme sa viac podozvedať či už o prvých domčekoch, kostolíkoch, statkoch ba dokonca i knihách. Podrobnosti sa nezachovali, ale príbehy podané formou rozprávok utíšia každý lúčik zvedavosti malého dieťaťa, ktoré sa neustále na všetko vypytuje.

Musím sa priznať, i ja som bola taká zvedavá. Pamätám si na chvíle, keď som mala mamu v robote a zostala som len so starým otcom. Sedeli sme spolu na lavičke, počúvali sme spev vtáčikov a on mi zas a znova rozprával rozprávku o princeznej a princovi, ktorí sa spoznali a zaľúbili. Moje otázky sa vždy začínali: Prečo? Načo? Čo bolo potom? A budem aj ja taká pekná?… Starký sem tam zostal až v pomykove, že kde sa zrodili tie moje otázky, ale jeho odpovede boli vždy reálne a uspokojili moju dušičku. Predstavovala som si seba ako hlavnú hrdinku príbehu, ako som tou šťastnou devou, ktorá sa presťahovala k nim. No až postupom času som sa dozvedela, že starký mi rozprával práve osudný príbeh, bez ktorého by som nebola. Mala som rada dni strávené s ním. Bol mojím najlepším priateľom. Keď mi bolo smutno, posadil si ma na kolienko, pohladil po blonďavých vláskoch a zaspieval pesničku, po ktorej ma vždy slzičky opustili a srdiečko prekypovalo láskou. V tých časoch som bola skutočne šťastná. No od vtedy sa všetko zmenilo. Vyrástla som a môj drahý starký ma navždy opustil.

V Podhorí som navštevovala základnú školu, kde som si našla veľa kamarátov. Užívala som si detstvo plnými dúžkami, veď som mala všetko, čo také malé dieťa potrebuje. Domov, lásku, perfektných rodičov, kamarátov… A keď som pokračovala ďalej v štúdiu v Lietave, môj okruh sa zväčšil nielen o vedomosti, ale aj o nové zážitky. A okrem fotiek mi zostali aj krásne spomienky.

No ako to už býva, čas je neúprosný a rúti sa ďalej, aj keď nechceme. A dostala som sa na strednú školu, kde som ucítila chuť mesta. Zo začiatku sa mi to veľmi páčilo. Cítila som sa dospelou, silnou a skúsenejšou. Svet mesta pre mňa predstavoval nové možnosti, nových ľudí… Keď som prvý krát vstúpila na pôdu mojej novej školy, cítila som vzrušenie, bola som nervózna, nevedela som sa dočkať, kedy všetko preskúmam a vyskúšam. Nebola som na to sama, mala som tu opäť nových spolužiakov, a keď sme sa už vybrali okúsiť dobrodružstvo, nazbierala sa nás poriadna hŕba. Vydali sme sa cestami necestami, kam nás len nohy uniesli a užívali sme si mladosť a slobodu. Avšak nič netrvá večne, a keď sme mali pocit, že už poznáme všetko, naša zvedavosť opadla a výletov ubúdalo. Poznali sme každý kút, každý bar či výklad a nemali sme už čo objavovať. Omrzeli nás bezcieľne prechádzky a každý si radšej spravil svoj program.

Nikdy som nebola mestský typ a dávala som prednosť tichu prírody. Z hluku ulice mesta ma bolievala hlava, cítila som sa unavená a zničená. Keď som tak prechádzala ulicami, neraz som sa zamyslela, kde sa všetci tak ponáhľajú? V meste to všetko tak moc ubiehalo, že človek si nestihol vychutnať deň, zaťažoval sa tým, čo ma nakúpiť, čo uvarí na druhý deň, kto sa bude učiť s deťmi… Rodičia často premrhajú detstvo svojich ratolestí len preto, že sa všade tak ponáhľajú. Mali by sa zastaviť, obzrieť sa okolo seba, porozmýšľať, či je pre nich dôležitejšie dieťa alebo kaderníctvo alebo hocaká iná zábavka. Neviem si predstaviť, že by starý otec zobral svoje vnúča na balkón, zapálil si fajku, posadil na kolienko a rozprával mu príbehy zo života. Čas pre dospelých znamená nepriateľstvo. Samý zhon, stres a nové vrásky. Život im len tak preteká pomedzi prsty. A to je presne to, čo sa mi nepáči na meste. Ten rýchly spád. Na dedine je to iné. Keď sa pozriem okolo seba, vidím ľudí, ktorí sa zastavia, aby si poklebetili, nikde sa nenáhlia, vychutnávajú si každú chvíľu plnými dúškami. Je to ako keby iný svet. Príroda tomu dodáva ešte krajšiu atmosféru. Akoby sa tu zastavil čas a vrátili sme sa do doby, keď dievčatá sa vydávali v mladom veku, zakladali si vlastné rodiny a spoločne pracovali na poliach, aby mali dobrú úrodu a mali z čoho žiť.

Priala by som každému z mesta zažiť takú malú brigádu pri zbere zemiakov. Je to priam neuveriteľné, koľko sa dokáže nazbierať milých a ochotných ľudí, ktorí pomôžu a ich odmenou im je milý úsmev a srdečné „ĎAKUJEME!“ Každý rok koncom augusta a začiatkom septembra to tu vyzerá ako v úli. Včielky v podobe šikovných rúk behali hore dole, len aby sa ten druhý nenarobil. A keď sa tak stretne 30 ľudí, je v tom kopec radosti, pretože práca im robí radosť, ale ešte lepšie je, keď to robia s odhodlaním, láskou a s blížnym. Rozprávajú si zábavné historky alebo len tak klebetia o ničom, bez témy a čas i robota im rýchlejšie utečie. Vtedy pocítite blízkosť i náklonnosť a máte pocit, že žijete v raji.

Aby ste si ale nemysleli, že si tu len tak žijeme bez štipky zábavy. Niekedy to tu vrie lepšie ako v najnavštevovanejšom disco-klube v Žiline. Babky oprášia topánky a v strede obce tancujú starí, mladí, deti či dôchodcovia. Ani jeden z občanov si nenechá ujsť takú skvelú príležitosť, aby sa mohli zabaviť spoločne. A keď nad ránom už len s ťažkým dychom odchádzajú úplne vyčerpaní, poihráva im na perách sladký úsmev s nádejou, že o rok si to opäť zopakujú.

Teraz si možno kladiete otázku: „Je niečo také vidieť aj v meste?“ Mladí ľudia odsunuli staršiu generáciu na okraj a pozerajú sa na ňu s pohŕdaním a pritom vôbec nechápu, že aj oni sa raz dožijú veku, keď ich najlepším priateľom bude pes a vernou oporou palička. Preto si užívajú život vysedávaním v baroch, dýchaním smogu a popíjaním „výdatných“ drinkov. A keď úderom polnoci opúšťajú bar s nádejou, že hádam domov potrafia aj po štyroch, je smutné, ako veľmi upadla morálka mládeže. Tu by som teda nechcela vychovávať svoje deti.

Mali by dýchať čerstvý vzduch, žiť po boku milujúcich starých rodičov a rodičov, s pocitom, že im nič nechýba. Aby aj oni si raz, keď už budú mať svoje deti, pripomenuli svoje detstvo, ktoré bolo rovnako pekné, ako to moje.

Ocenená práca: Lenka Koššová, čestné uznanie v II. kategórii 1. ročníka literárnej súťaže Odkaz Karolíny Brüstleovej.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Eva Masná
– redaktorka obecného mesačníka Podhorský hlásnik
– občasník obce Podhorie, ktorý vychádza v snahe informovať všetkých občanov o tom, čo sa v obci deje a svojou troškou napomáhať budovať z obce jednu veľkú rodinu
Čerpané z: vlastný zdroj

Eva Masná, 12. 03. 2010 | Prečítané: 7333 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Webhouse.sk
Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Kniha
24-01-20 * 01:46
 Re: Kniha
23-01-20 * 19:20
 Humanistická zbierka Protect Humanists At Risk
23-01-20 * 02:13
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom