www.humanisti.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.sk
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Kultúrny program (Staré Mesto)
Bratislava-Staré Mesto
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @786
Počítadlo


Spam poison

Univerzitný pedagóg Vladimír Manda vypracoval kritickú analýzu tzv. „anti-extrémistickej“ učebnice Pavla Struhára

Pár poznámok k učebnici pre pedagógov stredných škôl

STRUHÁR, Pavol, Ivan MORAVČÍK a Marián BUŠŠA, eds. (2017). Prevencia nenávistných a extrémistických prejavov v školskom prostredí.

Extrémizmus a DAV DVA

Po kliknutí na obrázok sa v novom okne zobrazí v lepšom rozlíšení o rozmeroch 800 × 445 bodov.

Na stránkach časopisu DAV DVA sa k vyššie uvedenej publikácii rozvinula diskusia, pretože v nej bol okrem iných, politických a občianskych subjektov, aj DAV DVA označený ako „radikálny či extrémistický“ (s. 68 – 69). Ako prispievateľa do uvedeného časopisu ma celkom prirodzene zaujala otázka, o aké fakty a metódy hodnotenia sa uvedené zaradenie časopisu opiera. Zaujímalo ma to tým skôr, že nejde o populárny či vedecký text, ale ide predsa o učebnicu pre stredoškolských pedagógov, ktorí budú dané fakty a hodnotenia prenášať na svojich žiakov a tým súčasne formovať ich pohľad na to, kto je a kto nie je extrémista. Z pedagogického hľadiska je tiež dôležité, že už v názve učebnice je extrémizmus spojený s nenávisťou, ako keby bola nenávisť podstatným znakom extrémizmu. V nasledujúcom texte si všímam len niektoré otázky a problémy nastolené v učebnici, a to najmä tie, ktoré sú spojené s teoretickým vymedzovaním pojmu extrémizmu a jeho používanie na označovanie rozmanitých politických a občianskych subjektov.

Označenie časopisu DAV DVA ako „radikálneho či extrémistického“ naznačuje, že Struhár sa pojmovými rozdielmi, ktoré odlišujú radikalizmus od extrémizmu príliš nezaťažoval. Z uvedeného zaradenia nie je možné vyrozumieť, či je časopis DAV DVA radikálny alebo extrémistický. Nejasný spôsob užívania uvedených pojmov v prípade časopisu DAV DVA nie je v rámci Struhárovho textu niečím výnimočným, ale naopak, je to autorova bežná prax. Na stranách 19, 24, 25, 58, 59, 71, 74, používa dvojtvar „radikálny resp. extrémistický“ a na strane 68 použil dvojtvar „radikálny či extrémistický.“ Paradoxom je, že sám autor vidí medzi uvedenými pojmami kvalitatívny rozdiel. Radikalizmus „nie je vyslovene antidemokratický“ a jeho aktéri „rešpektujú základné demokratické princípy“ (s. 14), čo v prípade extrémizmu neplatí, lebo ten je podľa materiálu jednoznačne antidemokratický. Ak sa teda niečo označí ako „radikálne či extrémistické“ alebo ako „radikálne resp. extrémistické“, tak kvalitatívny rozdiel medzi pojmami sa stiera a navodzuje sa dojem, že ich rozdiel je len kvantitatívny. Takéto ich užívanie sa dostáva do sporu s ich kvalitatívnym rozdielom, ktorý sám autor v texte stanovuje.

V učebnici sú explicitne uvedené dve definície extrémizmu, jedna teoretická a druhá právna definícia. A hoci autor konštatuje, že právne vymedzenie extrémizmu sa od teoretickej definície nelíši (s.55), tak opak je pravdou. Najprv sa budem venovať východiskovej teoretickej definícii a neskôr sa dostanem aj k právnej definícii extrémizmu.

Teoretická, všeobecná definícia pojmu extrémizmu je na s. 12, kde autor cituje Chmelíkovu všeobecnú definíciu extrémizmu, v ktorej sa o extrémizme hovorí ako o „výraznom odchýlení sa jednotlivca alebo skupiny od všeobecne zavedených a v aktuálnej dobe prijímaných noriem“. Pri danom vymedzení extrémizmu človeka s pedagogickou praxou hneď napadne, že talentované deti, ktoré sa od priemeru výrazne odlišujú sú vlastne extrémisti, a kdekoľvek sa v našej spoločnosti rozhliadneme, všade narazíme na plno rozmanitých extrémov, teda javov, ktoré sa „výrazne“ odchyľujú od nejakej normy, vzoru alebo priemeru.

Tomuto všeobecnému vymedzeniu extrémizmu plne zodpovedá hneď prvá veta úvodu učebnice, kde sa hovorí, že „extrémistické a nenávistné prejavy sú každodennou súčasťou sociálnych interakcií, avšak často krát musí prísť nejaký podnet, aby sa nimi verejnosť, médiá či politici seriózne zaoberali.“ (s. 8) Na základe uvedenej definície by si človek myslel, že učebná pomôcka bude zameraná na boj proti „každodenným“ prejavom extrémizmu, proti „výrazným odchýlkam“ od noriem každodenného života v „sociálnych interakciách“, ale to by bol omyl. Struhár a kolektív majú vyšší cieľ. Ich cieľom je prevencia proti politickému extrémizmu.

Pri prechode od všeobecne vymedzeného extrémizmu k politickému extrémizmu bolo nutné nájsť „grunt“, ktorý bude predstavovať aktuálne akceptovanú politickú normu, podľa ktorej všetko, čo sa bude od nej „výrazne odkláňať“ bude kvalifikované ako extrémizmus. Struhár s tým problém nemá, tým gruntom je „demokratická spoločnosť“ (s. 12). Následne však čitateľa prekvapí svojím teoretickým skokom k tvrdeniu, že extrémizmus, ako „výrazná odchýlka“ od demokracie je okamžite kvalifikovaná ako „antidemokratická“ (s. 12). Uvedená teoretická operácia, spočívajúca v premene extrémneho javu na antidemokratický jav nijako nezodpovedá jeho všeobecnej definícii extrémizmu. Ak uvedenú definíciu použijeme na demokraciu, tak na jednej strane všetko, čo sa od demokratickej formy „výrazne odkláňa“ je extrémizmom. Ale k tomu, aby daný jav nadobudol povahu antidemokratického javu, je potrebné, aby sa nielen odkláňal od demokracie, ale aby smeroval proti danej norme alebo základu, a bol voči nemu protikladný. „Výrazný odklon“ od vzoru alebo normy automaticky neznamená, že daný odklon je aj protikladný k norme, s ktorou sa porovnáva. Odklon môže byť napríklad prejavom pozitívneho rozvinutia danej normy, tak ako v prípade nadpriemerného IQ, nejde o popretie normy pre ľudské poznávacie schopnosti, ale je jej pozitívnym rozvinutím. Podobne je to aj v prípade demokracie. Ak niekto požaduje zaviesť princíp demokracie aj do oblasti ekonomickej, tým sa síce výrazne odkláňa od existujúcej, teda buržoáznej podoby demokracie, obmedzenej len na sféru politickú, ale súčasne je uvedená požiadavka formou rozvinutia demokracie do sféry celej spoločnosti. Struhárova kvalifikácia extrémizmu ako antidemokratického javu nie je teoreticky objasnená a zdôvodnená, je len „slepým“, teoreticky nezdôvodneným uplatnením tzv. negatívnej formy definície na politický extrémizmus.

Inou črtou Struhárovho teoretického chápania extrémizmu je fakt, že sa nezaťažuje historickým chápaním daného problému. Ak by sa pri riešení nastoleného problému aspoň sčasti držal aj historického pohľadu na spoločnosť, tak by videl historicky protirečivú funkciu extrémizmu v ľudských dejinách. Musel by si všimnúť, že k súčasnej podobe demokracie sa svet dostal jedine prostredníctvom politického extrémizmu. Demokracia ako politická forma usporiadania spoločnosti bola vo feudalizme extrémnou, antifeudálnou požiadavkou, lebo smerovala proti feudálnemu usporiadaniu spoločnosti. Nakoniec, po víťazných buržoáznych revolúciách sa extrémna požiadavka demokracie stala postupne bežnou normou usporiadania spoločnosti až v 20. storočí. Pri historickom pohľade na spoločnosť by si autori učebnice museli uvedomiť, že aj dnešné usporiadanie spoločnosti je historicky dočasnou formou, ktorá bude historickým vývojom určite prekonaná novou, predpokladám že slobodnejšou formou súžitia, a tak mnohé z dnešných tzv. ľavicových extrémistických síl, sú jednoducho len predzvesťou budúcej premeny dnešnej demokracie.

Nehistorický prístup k silám, ktoré sa dostávajú do sporu s dnešnou formou usporiadania spoločnosti, Struhárovi bráni vidieť aj podstatný rozdiel medzi tzv. pravicovým a ľavicovým extrémizmom a špeciálne rozdiel medzi zástancami fašizmu a socializmu, ktoré Struhár zaraďuje k formám extrémizmu. A tak autor neustále mieša fašizmus so socializmom a neuvedomuje si, že fašizmus je len najreakčnejšou formou ochrany kapitalizmu a vo svojej ekonomickej podstate s ním nie je v rozpore, zatiaľ čo socializmus, z hľadiska svojej podstaty je kvalitatívne odlišný ako od kapitalizmu, tak aj od fašizmu.

Socializmus je neustále prirovnávaný k fašizmu najmä na základe jednostranného vyzdvihovania ľudských obetí, ktoré boli spojené s jeho formovaním, pri súčasnom mlčaní alebo zatemňovaní jeho sociálno-ekonomických a kultúrnych úspechov, ktoré dosiahol v rozvoji celej spoločnosti. Uvedená metóda rovnako mlčí alebo zatemňuje ľudské obete, či vojnového alebo ekonomického násilia, ktoré má kapitalizmus nielen z hľadiska svojej histórie, ale aj z hľadiska svojej súčasnosti na svedomí. Kto spočíta obete kapitalizmu, ktorý na svetovú historickú scénu vstúpil kolonizáciou Severnej Ameriky, likvidáciou pôvodného obyvateľstva a prisvojením si jeho pôdy, pokračoval v obchode s otrokmi a zavádzaním novodobého otrokárstva, potom prešiel ku kolonializmu, rozpútal dve svetové vojny a lokálne vojny vedie vo svete až po dnešné dni, a to všetko je po stáročia spojené s jeho dodnes trvajúcim ekonomickým vykorisťovaním obyvateľov.

Pri kritike socializmu sa rovnako stráca obhajcom kapitalizmu zo zreteľa fakt, že politická demokracia sa v rámci samotného kapitalizmu stáva jeho významnou vlastnosťou až po zavedení všeobecného hlasovacieho práva, a to bolo zavedené až v 20. storočí. Je tu teda obdobie vývoja kapitalizmu od 17. storočia až po 20. storočie, kedy sa kapitalizmus rozvíjal na nedemokratickom základe. Preto obviňovať socializmus zo všetkých možných aj nemožných hriechov, ktorých sa mal dopustiť za svojej, celkovo asi 80 ročnej histórie a klásť ho na jednu rovinu s najreakčnejšou formou kapitalizmu, teda fašizmom, je len ideologickou metódou ako zakryť skutočnú tvár samotného kapitalizmu.

Obráťme teraz pozornosť na problémy demokracie všeobecne a našej demokracie zvlášť, pretože, demokracia je podľa autora tým oporným bodom, v protiklade ku ktorému môžeme hovoriť o politickom extrémizme.

Svoje názory na demokraciu začína „typickým“ prehliadaním podstatných rozdielov medzi pojmami, ktoré používa. Kapitola 1.4 venovaná demokracii začína vetou: „Vo všeobecnosti, demokratickým ústavným štátom (resp. liberálnou demokraciou) rozumieme…“ (s. 15). Stotožňovanie „demokratického ústavného štátu“ s „liberálnou demokraciou“ je z pojmového hľadiska to isté, ako keby niekto stotožnil pojem človeka s pojmom muža alebo pojmom ženy. A tak, ako muž alebo žena sú len zvláštnymi podobami človeka, tak aj liberálna demokracia je len jednou historickou formou „demokratického ústavného štátu“. Antické Atény v určitom období svojho vývoja sa tiež opierali o demokratický ústavný štát, aj keď tento nebol v žiadnom prípade liberálny, lebo sa opieral o prácu otrokov.

Výraz liberálna demokracia sa vžil pre kapitalistickú formu demokracie najmä preto, že kapitalisti pre dosahovanie ziskov a rozmnožovanie svojho kapitálu potrebovali už od počiatku „slobodnú“ teda, od poddanstva oslobodenú pracovnú silu. V ich ponímaní, sloboda oslobodených nevoľníkov nikdy nesiahala za hranice ich slobody ako pracovnej sily, teda slobody, v ktorej je pracovná sila vynútená predávať svoju pracovnú silu kapitalistovi, aby mohla normálne žiť. Liberálna predstava slobody nikdy nesiahala a ani teraz nesiaha ďalej ako po prah súkromného vlastníctva kapitalistov, či už je to tzv. ľavicový liberalizmus alebo neoliberalizmus. Tu je dôvod toho, že prví významní teoretici kapitalizmu, napr. Locke, niečo také, ako všeobecnú demokraciu nikdy nespomínali a nikdy ani nepotrebovali. Trvalo to niekoľko storočí, než boli kapitalisti rôznymi okolnosťami prinútení rozširovať slobodu občanov až na hranicu všeobecnej politickej slobody, teda na hranicu demokracie. Z uvedeného pohľadu, byť liberálom v podstate značí chápať ľudskú slobodu v jej kapitalistickom vydaní, ktorá je ohraničená súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov kapitalistom. Za touto hranicou nejestvuje pre nevlastníka výrobných síl žiadna sloboda a ani demokracia.

V nasledujúcich bodoch Struhár vyzdvihuje princípy, o ktoré sa demokratická spoločnosť opiera a ktoré podľa jeho vymedzenia by mali byť identické s liberálnou demokraciou. Sú to „suverenita ľudu, voľby a deľba moci“ (s. 15). Suverenita ľudu sa v jeho podaní veľmi rýchlo mení na otázku volieb do parlamentov a tu, ako je zjavné, ak odhliadneme od rôznych nedostatkov nášho volebného systému, môžeme povedať, že je demokratický.

Autor však nevidí, že liberálna demokracia, v rámci ktorej suverenita ľudu končí na hraniciach vlády súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov znamená, že „suverenita ľudu“, ktorá je podľa autora východiskovým princípom demokratickej spoločnosti je v rámci liberálnej demokracie fakticky ohraničená len na sféru života, ktorá sa nachádza mimo ekonomickú sféru. Je to sféra nášho politického života s jej rozmanitými politickými slobodami, ktoré však nemajú dosah na ekonomickú sféru, kde rozhodujú súkromní vlastníci. Suverenita ľudu, tak nie je vládnucim princípom usporiadania celej kapitalistickej spoločnosti, ergo, kapitalistická spoločnosť ako celok nie je demokratickou spoločnosťou. Je tu rozsiahla sféra jej života, kde nedemokratickým spôsobom rozhodujú súkromní vlastníci výrobných prostriedkov o výrobe a rozdeľovaní výsledkov námezdnej pracovnej sily. A tak norma, alebo základ, voči ktorému Struhár vymedzuje politický extrémizmus, nám mizne pred očami.

K nespornej perličke autorovho chápania princípov demokracie patrí princíp väčšiny v kontexte s právami menšín. Autor vysvetľuje princíp uplatnenia ochrany práv menšín na príklade triedy žiakov, ktorí formou voľby rozhodujú o školskom výlete. Podľa jeho interpretácie platí, že žiaci, ktorých návrh na výlet neschválila väčšina, „nemôžu stratiť možnosť sa výletu zúčastniť“ (s. 17). Úprimne povedané, mnohých by taká interpretácia ani nenapadla. Predsa ak väčšina rozhodla o nejakom výlete, tak menšina samozrejme nestratila „možnosť sa ho zúčastniť“, pretože o niečom takom sa ani nehlasovalo. Ale ak sa ho chce menšina zúčastniť, tak sa fakticky podriaďuje vôli väčšiny, a to je aj jadrom princípu väčšiny. Autorove chápanie princípu väčšiny budí dojem, že demokratické voľby sú fakticky zbytočné, pretože „politická menšina má právo kontrolovať vládu a zúčastňovať sa rozhodovacích procesov…“ (s. 17). Vyzerá to tak, ako keby víťazná politická strana, napríklad v prípade formovania vlády, mala do svojej vlády brať aj predstaviteľov opozície, aby ju mohli kontrolovať a zúčastňovať sa rozhodovacích procesov.

Ak by autor aj v danej otázke vychádzal z poznania historických súvislostí, ktoré otázku menšín v rámci demokracie vyniesli na povrch, tak by vedel, že problém sa vo svojej nástojčivej podobe objavil pri koncipovaní americkej ústavy. Americký politológ R. A. Dahl v práci A Preface to Democratic Theory (1956) pekne objasňuje, kde a prečo sa v rámci buržoázneho demokratického systému objavil problém politickej menšiny. Jadro problému, ako ho chápali tzv. otcovia zakladatelia (Founding Fathers) americkej demokracie spočíval presne v tom, že v rámci demokratického systému a jeho princípu väčšiny by sa mohlo ľahko stať, že by väčšina získala úplnú politickú moc a následne by mohla vyvlastniť súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí sú v spoločnosti vždy v menšine. James Madison, jeden z otcov zakladateľov preto kládol otázku, či sa všeobecné volebné právo ako aj právo na súkromné vlastníctvo v rámci ústavy nemôžu dostať do konfliktu.

Historicky tak otázka politickej menšiny nebola nastolená pre ochranu hocijakej občianskej menšiny, ale práve menšiny súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov. Uvedený moment sa však dnes skrýva alebo prekrýva vyzdvihovaním všelijakých menšín a z ich práv sa robí rozhodujúci problém demokracie. Vyzdvihovanie práv menšín sa však v zmysle autorovej definície extrémizmu „výrazne“ odkláňa od hlavného princípu demokracie, ktorým je princíp väčšiny, a tak sa boj za práva menšín v rámci demokracie stáva antidemokratickým hnutím alebo extrémistickým hnutím.

V kapitole 1.4.3 sa autor zaoberá obľúbenou politickou témou dnešných dní, a tou sú ľudské práva. Podľa neho „politický extrémizmus však myšlienku ľudských práv a rovnosti odmieta“ (s. 18). Prečo to odmieta pravicový extrémizmus necháme stranou, nás zaujíma, prečo toto podľa Struhára odmieta aj ľavicový extrémizmus. Struhárove objasnenie je nasledujúce: „Ľavicoví extrémisti síce napĺňajú demokratickú požiadavku rovnosti, ale ich požiadavka absolútnej sociálnej a ekonomickej rovnosti narúša princíp slobody jednotlivca, ktorý je pre demokratickú spoločnosť nevyhnutnou podmienkou (napr. zákaz súkromného vlastníctva)“ (s. 18). V danej vete máme spolu temer všetky nedostatky Struhárovho poznania, ako aj narábania s pojmami.

Začnime tým, že autor najprv tvrdí, že politický extrémizmus myšlienku „rovnosti odmieta“ a o niekoľko riadkov ďalej sa dozvieme, že to neplatí na celý politický extrémizmus, ako to plynie z prvej vety, ale sa to týka len pravicového extrémizmu. Jeho tvrdenie, že ľavicoví extrémisti požadujú „absolútnu sociálnu a ekonomickú rovnosť“, sa rozhodne netýka tých ľavičiarov, ktorí sa opierajú o Marxa. Aby sme si nevymýšľali, tak je potrebné si uvedomiť, v čom podľa Marxa spočíva sociálna a ekonomická rovnosť.

Sociálna rovnosť, či už za socializmu alebo za teoreticky predpokladaného komunizmu, sa netýka veľkosti podielu indivídua na spoločnou prácou vytvorenom bohatstve. Za socializmu sa delilo podľa práce, teda z hľadiska množstva rozdeľovania vytvoreného bohatstva sa rozdeľovalo nerovnako. Za komunizmu Marx predpokladá rozdeľovanie podľa potrieb. Tieto má ale každé indivíduum rôzne, a teda sa opäť predpokladá nerovné delenie vytvoreného bohatstva. Sociálna rovnosť, ktorá sa ale podľa Marxa môže dosiahnuť až za komunizmu, spočíva v dvoch veciach. V prvom rade, sociálny rozvoj indivídua nie je obmedzovaný sociálnym faktorom, akým je napríklad deľba práce, veľkosť jeho vlastníctva, či už výrobných prostriedkov alebo spotrebných predmetov, lebo každý dostáva podľa svojich potrieb. Teda rozvoj každého spoločenského indivídua, ak odhliadneme od prírodných ako aj mnohých náhodných okolností, je obmedzovaný len jeho vlastnými subjektívnymi schopnosťami. Spoločenské indivíduá si budú sociálne rovné aj v tom, že sa všetky budú podieľať na produkcii spoločného bohatstva prostredníctvom spoločensky užitočnej práce. Za socializmu bola sociálna rovnosť len v tom, že každý človek si veľkosť zdrojov pre svoj individuálny rozvoj mohol zabezpečiť len spoločensky užitočnou prácou, a nie vykorisťovaním iného človeka.

Inak je to s ekonomickou rovnosťou. Ekonomická rovnosť v zmysle Marxa sa dotýka vlastníctva výrobných prostriedkov. V socialistickej, ako aj komunistickej spoločnosti budú výrobné prostriedky spoločným vlastníctvom celej spoločnosti. Znamená to, že spoločnosť nebude rozdelená na tých, ktorí vlastnia a tých, ktorí nevlastnia výrobné prostriedky, ale všetci si budú vo vzťahu k spoločnému vlastníctvu výrobných prostriedkov rovní. Takto vzniknutá ekonomická rovnosť indivíduí vo vzťahu k výrobným prostriedkom je nutným základom vzniku ekonomickej demokracie rovnako, ako je politická rovnosť občanov základom politickej demokracie a spolu, ekonomická aj politická demokracia, môžu vytvárať demokratickú spoločnosť ako celok.

Struhárova poznámka v zátvorke, týkajúca sa zákazu súkromného vlastníctva je len „fake news“ a nie skutočnou informáciou. Žiadne ľavicové hnutie, vychádzajúce z Marxa, nepožaduje zákaz súkromného vlastníctva, a teda nepožaduje z pohľadu Struhára narúšať „princíp individuálnej slobody“. Pointa je v tom, že autor nediferencuje všeobecný pojem súkromného vlastníctva od súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. To, čo marxisti požadujú zrušiť, je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, a nie proste súkromné alebo lepšie povedané osobné vlastníctvo. Marxisti nepožadujú zrušiť osobnú slobodu človeka, ale slobodu človeka ako súkromného vlastníka spoločnosťou vytvorených výrobných síl. Po 40 rokoch socializmu by človek normálne predpokladal, že dnes nikoho nenapadne obviňovať socializmus z toho, že zrušil súkromné vlastníctvo. Veď počas jeho existencie sa neustále zvyšovala životná úroveň občanov aj vďaka neustálemu rastu ich osobného, či súkromného vlastníctva, o ktoré ich nikto nepripravil.

Autor pri obhajobe kapitalistického buržoázneho systému vyzdvihuje ochranu rozmanitých ľudských práv. Pre jeho argumentačný postoj je typické, že v prípade celej palety práv občanov našej demokratickej spoločnosti obchádza fakt, že napriek tomu, že naša Ústava Slovenskej republiky hneď v úvode garantuje každému občanovi „slobodu a dôstojnosť“ (Čl. 12/1), tak v realite máme 640 000 ľudí žijúcich na hranici biedy. Ústava každému garantuje právo na vlastníctvo (Čl. 20/1), ale tisíce osôb sa u nás potulujú len s igelitkou v ruke, prespávajú pod mostom a podobne, pretože ich celým vlastníctvo je len to, čo majú na sebe a čo si nesú vo svojej igelitke. Ústava každému zaručuje právo na slobodnú voľbu povolania (Čl. 35/1), ale pritom je u nás v čase rekordne nízkej nezamestnanosti viac ako 150 000 nezamestnaných, a tak by sme mohli pokračovať. Práva, ktoré nám Ústava dáva, sú v mnohých prípadoch len formálnymi právami, pretože reálny ekonomický systém, ktorý ako jediný nám môže poskytnúť prostriedky pre naplnenia našich, najmä sociálnych ústavných práv, nehľadí na ústavu, ale na svoje zisky. A žiaľ, Ústava kapitalistov v tomto konaní utvrdzuje tým, že nediferencuje súkromné vlastníctvo, na základe ktorého človek vykorisťuje človeka od vlastníctva, ktoré človek potrebuje len pre svoj osobný život. Obe formy zhŕňa pod pojem vlastníctva a berie ich pod ochranu v rovnakej miere.

Druhá kapitola učebnice o príčinách vzniku extrémizmu, ktorej autorom je Ivan Moravčík, je z nášho pohľadu zaujímavá len v tom, že Moravčík pri objasňovaní príčin extrémizmu tvrdí opak toho, čo Struhár. Podľa názoru Moravčíka je príčinou extrémizmu proste fakt, že naša spoločnosť nefunguje demokraticky, ale je riadená rodinami a záujmovými skupinami (s. 47), a toto je spoločenským dôvodom vzniku extrémizmu. Pointou tohto názoru je fakt, že extrémizmus v našich podmienkach nie je dôsledkom „odklonenia“ sa indivíduí alebo skupín od demokracie, ale extrémizmus je v našich podmienkach „odklonením“ sa od vlády rodín a záujmových skupín, je bojom proti ich vláde, a teda je bojom za demokraciu. Extrémisti z hľadiska Ivana Moravčíka sú u nás bojovníkmi za demokraciu, a nie antidemokratickým hnutím.

Prejdime k poslednej kapitole, ktorá nás zaujíma, v rámci ktorej sa Struhár snaží svoje teoretické poznatky spájať s právnymi, a uplatňovať ich na posudzovanie konkrétnych občianskych a politických subjektov z hľadiska extrémizmu. Aj v danej časti necháme pravicový extrémizmus stranou a budeme sledovať autorov postup vo vzťahu k ľavicovému extrémizmu.

Kapitola začína rôznymi podobami vymedzovania extrémizmu v právnej oblasti, až sa autor dostáva, podľa vlastného názoru k najlepšej definícii extrémizmu. Podľa tejto definície je extrémizmus vymedzený ako „konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty“ (s. 56). Už na prvý pohľad je zrejmé, že uvedená definícia vymedzuje extrémizmus in medias res ako hnutie odporujúce demokracii, teda vymedzuje ho hneď ako politický jav protikladný demokratickému systému. V uvedenej definícii sú však dva pojmy demokracie. Prvým je všeobecný pojem demokratického systému, voči ktorému sa vymedzuje nepriateľská ideológia. Všeobecné abstraktné pojmy jestvujú len v našich hlavách alebo pojmoch, ale nie v realite. V záverečnej časti definície sa však objavuje druhý pojem demokracie v podobe „existujúceho demokratického systému“ teda nie v podobe všeobecného systému ako takého, ale individuálneho systému existujúceho v určitom čase a na určitom mieste, a vo vzťahu k nemu sa hovorí o deštruktívnych dôsledkoch extrémizmu. Keďže v definícii sa oba výrazy pre demokraciu „tvária“ ako mená toho istého pojmu, tak sa vytvára zdanie, že čisto abstraktne a všeobecne vymedzená demokracia je identická s individuálnou podobou demokracie, jestvujúcou napríklad u nás na Slovensku. Tento postup má za následok, že akákoľvek kritika existujúceho jedinečného demokratického systému sa hneď vyhodnocuje ako útok proti všeobecne vymedzenej demokracii, teda ako útok proti demokracii ako takej. Je to podobné, ako keby niekto kritizoval jedinečné indivíduum z toho, že je lenivé a táto kritika indivídua by sa chápala ako kritika človeka ako takého, teda že človek všeobecne je lenivý tvor.

Na margo uvedenej právnej definície extrémizmu by bolo potrebné povedať, že ak zoberieme nie demokraciu ako takú, ale buržoáznu demokraciu, ktorej jedinečná podoba sa uplatňuje aj u nás, tak hlavným nepriateľom uvedenej demokracie je jej vlastná obmedzenosť. Tým, že sa pôsobenie daného typu demokracie zastavuje na prahu ekonomickej sféry, kde vládne súkromný kapitál, tým daný typ demokracie umožňuje ekonomickej sfére, ktorá je riadená súkromným záujmom, aby postupne nahlodávala samotnú politickú demokraciu. Našu buržoáznu demokraciu postupne rozhlodáva a ničí neustále sa prehlbujúca majetková nerovnosť, ktorá je práve dôsledkom toho, že politická demokracia nemôže kontrolovať výrobné prostriedky, a následne ani rozdeľovanie spoločnou prácou vytvoreného národného bohatstva. Produkt spoločnej práce sa nachádza v rukách súkromných vlastníkov, a je Ústavou SR chránený. Takto sme sa postupne dopracovali v našej demokracii tak ďaleko, že na voľbách do parlamentu sa už od roku 2006 zúčastňuje menej ako 60 % voličov, čo v konečnom dôsledku znamená, že nad celou spoločnosťou rozhodujú víťazné politické sily, ktoré nezastupujú ani polovinu oprávnených voličov. Znamená to, že u nás už demokratický princíp väčšiny v najvyššej politike neplatí a „vláda ľudu“, ktorá sa chápe ako zdroj demokratickej moci postupne zaniká. Teda extrémisti, ktorí vychádzajú z „postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie“ sú predovšetkým obhajcovia dnešného liberalizmu alebo neoliberalizmu, lebo to je tá ideológia, ktorá bráni rozšíreniu demokracie na celú spoločnosť a vedie k deštrukcii existujúceho demokratického systému. Ale pre tieto extrémistické ideológie Struhár vo svojej práci nenašil miesto ani na pravej a ani na ľavej strane.

K najdiskutabilnejšej časti danej učebnice patrí Struhárov názor, že „aj keď by Najvyšší súd rozhodol, že politická strana svojím programom a svojou činnosťou neporušuje Ústavu Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy či zákony, bezpečnostní experti ju môžu naďalej na základe relevantných informácií považovať za bezpečnostnú hrozbu a zaraďovať medzi subjekty s extrémistickým pozadím, hoci berúc do úvahy aj výrok rozsudku a odôvodnenie súdu“ (s. 56). Na uvedenom tvrdení je zarážajúce, že tu autor nehovorí o súkromných názoroch bezpečnostných „expertov“, ale hovorí o štátnych bezpečnostných zložkách, ktoré napriek rozhodnutiu súdov, si naďalej môžu konať podľa seba. Nie je nerešpektovanie alebo „výrazný odklon“ od súdneho rozhodnutia nejakou štátnou inštitúciou ohrozovaním samotného ústavnosti nášho systému? A teda nevyzýva sa tu priamo k extrémizmu? Vec nadobudne ešte paradoxnejší rozmer, ak uvážime, že daná učebnica bola vydaná za peniaze Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Praktické uplatnenie svojich názorov na extrémizmus Struhár dokumentuje v kapitole 3.1.1 (s. 58). V rámci tejto časti autor formuluje aj svoj názor, že DAV DVA je „radikálny či extrémistický“ časopis. Vyššie naznačená analýza textu učebnice myslím, že dostatočne jasne naznačila, že uvedené hodnotenie sa neopiera o solídnu analyticko-teoretickú bázu ani demokracie a ani extrémizmu, neopiera sa ani o analýzu príspevkov publikovaných v uvedenom časopise. Jediné, o čo sa uvedený názor opiera, je tiché uznanie „večnosti a nemennosti“ kapitalizmu, a všetko, čo proti nemu smeruje, či sprava alebo zľava, je chápané ako to, čo ho ohrozuje. Pri obhajobe kapitalizmu však autor prehliada, že obrana kapitalizmu nie je identická s obranou demokracie, a v dnešných podmienkach si už kapitalizmus a demokracia zjavne odporujú.

Ak by bol Struhár aspoň trochu dôsledný v narábaní s pojmami, ktoré sám vymedzil, a vážil si svoju vlastnú prácu, potom by nielen DAV DVA, ale aj iné, podľa neho „ľavicové extrémistické“ subjekty, musel zaradiť jedine do kategórie radikálnych subjektov v tom zmysle, že ich kritika jestvujúcej buržoáznej demokracie nie je kritikou demokracie samej, ale je kritikou jej nedôsledného charakteru, ktorý vedie k triednemu deleniu spoločnosti, teda k tomu, že veľká časť spoločnosti je vo svojej slobode obmedzená a závislá na druhej časti spoločnosti, na súkromných vlastníkoch výrobných prostriedkov. Ľavicový extrémizmus (tak ako je definovaný učebnicou) teda nie je proti demokracii, ale je za jej plné rozvinutie.

Archív:

Extrémista Struhár

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Vladimír Mandadoc. PhDr. Vladimír Manda, CSc.
Slovenský filozof a vysokoškolský pedagóg sa narodil v roku 1950.
V roku 1976 absolvoval štúdium filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského. Od roku 1976 do roku 2006 pôsobil ako pedagóg na SPU v Nitre, od roku 2006 ako vysokoškolský pedagóg na UKF v Nitre. V roku 1988 získal titul kandidát filozofických vied (CSc.) a v roku 2005 titul docent.
Čerpané z: DavDva.sk

Súvisiace články:
Ako bude vyzerať svet v roku 2048? (28.09.2018)
Pozvánka na diskusiu s Ľubošom Blahom (14.09.2018)
Branislav Fábry o zbrojení, zákaze Nočných vlkov a cenzúre alternatívnych médií (26.07.2018)
Konferencia o DAV-e, prišiel aj syn pôvodného davistu Daniela Okáliho (15.07.2018)
DAV DVA reaguje na lživé a nepodložené obvinenie Pavla Struhára (12.05.2018)
Podujatie: Homage to Karl Marx (Pocta Karlovi Marxovi) (21.04.2018)
Konferencia Alternatívy pre 21. storočie V. (09.03.2018)
Informačný bulletin a antikonšpiračný leták DAV DVA (14.02.2018)
Vychádza tretie číslo DAV DVA (29.01.2018)
DAV DVA na sociálnej sieti VKONTAKTE (20.01.2018)
Alternatívy pre 21. storočie (IV.) (06.01.2018)
Informačný bulletin DAV DVA (15.11.2017)
Vyšlo 2. číslo časopisu DAV DVA! (12.10.2017)
Konferencia Alternatívy pre 21. storočie III. (06.10.2017)
Prehlásenie redakcie DAV2 a osobností: Prezident z ideologických dôvodov podporuje vandalstvo voči mŕtvym (11.09.2017)
Pozvánka na oficiálnu prezentáciu DAV DVA (25.06.2017)
Prekarizácia práce (04.06.2017)
Jarné upratovanie DAV DVA (27.03.2017)
Prvé číslo časopisu DAV DVA (04.03.2017)
Alternatívy pre 21. storočie (27.01.2017)
Pridaj sa! – Výzva koordinátora sekcie pre praktickú činnosť (04.01.2017)
Finančná zbierka na prvé číslo magazínu DAV DVA (25.10.2016)
Kultúrno-politický magazín DAV/ (17.09.2016)
DAV DVA na prvej celoslovenskej konferencii za obnovu poľnohospodárstva (22.07.2016)

Vladimír Manda, 22. 05. 2018 | Prečítané: 253 | Rubrika: Kto sú humanisti?

Zbierka na ochranu humanistov
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasle­dovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Nová zbierka na ochranu humanistov vo svete.
HELP US PROTECT HUMANISTS AT RISK
Anketa
Myslíte si, že predseda NR SR JUDr. Andrej Danko odtajní svoju rigoróznu prácu?


Celkom hlasovalo: 60
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Biela pastelka 2018
Biela pastelka 2018
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore