www.humanisti.sk
Súťažná osemsmerovka
Webhouse.sk
Do pozornosti
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @792
Počítadlo


Spam poison

Učiť sa žiť (s ľuďmi)

Pri príležitosti 50. výročia gymnázia Metodova v Bratislave hovoríme so spisovateľom Pavlom Janíkom.

Pavol JaníkMgr. art. Pavol Janík, PhD., básnik, dramatik, prozaik, aforista, publicista, prekladateľ. Narodil sa 15. 10. 1956 v Bratislave, kde absolvoval štúdium filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU). Pracoval na ministerstve kultúry (1983–87), v médiách a v reklame. Predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003–07) a tajomník SSS (1998–2003, 2007– ). Jeho básnická tvorba sa vyznačuje iróniou a sebairóniou, ako aj humorným rozmerom jazykových hier (Nezaručené správy, 1981; Zrkadlo na konci leta, 1984; Do videnia v množnom čísle, 1985; Hurá, horí, 1991; Niekto ako boh, 1998; Buď vôňa tvoja, 2002; Zašifrovaná jeseň, 2007). Dramatické texty majú groteskný až absurdný rozmer, založený na významovom a myšlienkovom posune (Tuctová komédia, 1986 - s manželkou Oľgou; Škrupinový zámok, 1988; Súkromný striptíz, 1993; Maturitný oblek, 1994; Pasca na seba, 1995; Nežná klauniáda, 2004; Bez motívu, 2005; Bez zábran, 2006; Bez záruky, 2006). Napísal knihy aforizmov (Dobrá zrada nad zlato, 1996; Satanovisko, 1999; Pes hore bez, 2000; Špinavé čistky, 2002), aj odborné a analytické publikácie z oblasti literatúry faktu (Vladimír Bahna, 1986; Generál Lorenc – Dešifrovaný svet, 2000; Rozhovory o štátnosti, 2002; Nad vedou, 2003; Spy Dictionary / Špionážny slovník, 2006; Špión z Bratislavy, 2006 – s Gabrielou Holčíkovou; Špionážne skratky, 2006). Z inojazyčnej poézie prebásnil niekoľko knižných výberov. Jeho diela publikovali vo mnohých krajinách (Bielorusko, Bulharsko, Česká republika, Chorvátsko, India, Južná Kórea, Kanada, Macedónsko, Maďarsko, Ruská federácia, Spojené štáty americké, Srbsko, Ukrajina). Za literárnu a reklamnú tvorbu získal viacero ocenení na Slovensku i v zahraničí.

DIANA TRUCHLÍKOVÁ a ZUZANA PAALOVÁ: Kedy ste začínali a kedy ukončili štúdium na gymnáziu Metodova?

PAVOL JANÍK: Metodku som navštevoval v rokoch 1972 až 1976. Toto obdobie sa dnes tradične nazýva normalizácia, ale pre našu generáciu to boli predovšetkým krásne roky neopakovateľnej mladosti a radosti z objavovania najrozmanitejších pôvabov života. Fakt je, že sme v prvom ročníku pomáhali nosiť do kotolne na spálenie v podstate nové učebnice a čítanky slovenskej literatúry, ktoré vyšli v roku 1969, ale podľa nasledujúcich konsolidačných kritérií sa pokladali za nevhodné a poznačené krízovým vývojom spoločnosti v rokoch 1968–69. Pravdaže, som si jednu kompletnú sériu spomínaných publikácií pri uvedenej príležitosti odniesol domov a mám ju doteraz v príručnej knižnici ako spoľahlivý a prehľadný prameň potrebných poznatkov z literárneho vývoja od najstarších čias po koniec 60. rokov 20. storočia.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Aké jazyky ste študovali?

P. JANÍK: Okrem slovenčiny, s ktorou sa ešte dá čiastočne dohovoriť aspoň na väčšine územia Slovenskej republiky a vo väčšine menej významných inštitúcií na Slovensku, som študoval ruštinu a angličtinu, ktorá sa medzičasom stala nielen najdôležitejším nástrojom komunikácie v najširších medzinárodných reláciách a osobitne v rámci Európskej únie, ale aj hlavným prostriedkom dorozumenia a profesionálneho uplatnenia priamo na našej domácej pôde. Realita vlastníckych vzťahov všetkých kľúčových odvetví slovenskej ekonomiky implikuje potrebu dohovoriť sa v cudzojazyčnom prostredí manažmentu rozhodujúcich ustanovizní – počnúc bankovníctvom a končiac priemyslom.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Považujete štúdium na Metodke za dobrú prípravu do budúcnosti?

P. JANÍK: Áno, so všetkým, čo k dobrej príprave do budúcnosti neodmysliteľne patrí. To znamená nielen kvalitu vyučovacieho procesu, ale aj širšie spoločenské súradnice. Metodka vtedy patrila (a myslím si, že patrí dosiaľ) medzi prominentné školy, a tak ju navštevovali deti mnohých osobností verejného života, vrátane najvyšších štátnych predstaviteľov a v tom čase ešte závažnejších straníckych funkcionárov. Bolo zaujímavé pozorovať, ako sa zväčša bez výraznejšej námahy, zreteľnejšej inteligencie a najmä bez akéhokoľvek rizika premotali gymnaziálnym štúdiom až po maturitu, v ktorej tiež spravidla uspeli vďaka prižmúreným očiam všetkých prítomných pedagógov. Niekoľko exemplárov sme mali aj priamo v našej triede. Jedna z nich neskôr aj po roku 2000 pôsobila ako právnička na Ministerstve kultúry SR, kde ministrovi s krátkym funkčným pôsobením a s krátkym rozumom aktívne pomáhala pri (našťastie neúspešnom) pokuse zlikvidovať elitný kultúrny časopis Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník, vychádzajúci od roku 1988.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Ktorá profesorka bola vašou triednou? Na ktorých profesorov si ešte spomínate?

P. JANÍK: Našou triednou bola pani profesorka Dérerová, ktorá sa nás usilovala naučiť fyziku. Patrí do prominentnej viacgeneračnej rodiny evanjelických vzdelancov. Matematiku nás učila pani profesorka Števčeková, manželka popredného literárneho kritika, ktorý bol blízkym priateľom geniálneho básnika a ministra kultúry Miroslava Válka. V 80. rokoch 20. storočia som mal možnosť pracovať na ministerstve kultúry pod Válkovým vedením a na prelome tisícročí som úzko spolupracoval s Pavlom Števčekom v rámci Spolku slovenských spisovateľov. Nezabudnuteľnou pedagogickou osobnosťou bola aj pani profesorka Šinková, ktorá nám okrem chémie vysvetlila aj mnohé javy z oblasti spoločenského a kultúrneho diania. Výpočet všetkých pedagógov by bol dlhší ako zoznam predmetov na jednotlivých vysvedčeniach, pretože sa počas štyroch rokov v niektorých prípadoch vystriedalo viacero učiteľov. Väčšina z nich boli skvelí ľudia a na ojedinelé opačné príklady by som nerád spomínal.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Mali ste nejaký predmet, ktorý bol pre vás obľúbený, alebo naopak nenávidený?

P. JANÍK: Ako naznačuje moja predchádzajúca odpoveď, mal som dobrý vzťah aj k prírodovedným predmetom. Za všetko hovoria moje študijné výsledky, pretože som mal vždy samé jednotky, čo niektorí moji spolužiaci dodnes nesú veľmi ťažko, pretože napriek svojmu enormnému úsiliu mali občas aj nejakú dvojku. A tak moje jednotky pokladajú aj po desaťročiach za osobnú krivdu, spáchanú na nich nespravodlivými profesormi. To naozaj nemôžem komentovať, iba ak prekladom starého českého príslovia, ktoré v origináli znie: Kdo umí, ten umí; kdo neumí, ať čumí,“ čo som poslovenčil do podoby: „Kto vie, ten vie; kto nie, nech drie.“

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Každému študentovi ide niečo lepšie, niečo horšie. Boli predmety, ktoré ste zvládali bez učenia sa doma? Okrem telesnej výchovy samozrejme.

P. JANÍK: Dúfam, že to nevyznie ako opakované vystatovanie, ale platí moja predchádzajúca odpoveď. Samé jednotky som mal nielen na gymnáziu, ale aj na základnej a na vysokej škole. Problémy som nemal ani s telesnou výchovou, v rámci ktorej sme trénovali dokonca Spartakiádu, a s týmto projektom sme to dotiahli až do vtedajšieho nášho hlavného mesta československej federácie. Cvičili sme vo dvojiciach s lavičkou. Malým tajomstvom nášho dua bolo, že som nevedel urobiť na konci lavičky stojku, a tak sme mali špeciálnu choreografiu – môj partner robil striedavo stojky na oboch stranách lavičky, čiže aj za mňa. V Prahe bolo vtedy prekvapujúce, keď sa nás v obchodoch pýtali – po prehovorení v slovenčine – či sme Poliaci. Dnes už chápem, že je to rovnaký efekt, ako keď prvák na gymnáziu alebo na univerzite pozná celú školu, vrátane štvrtákov, ale štvrták už určite nepozná prvákov. Podobne nás dodnes väčšmi zaujíma, čo sa deje v Bruseli ako v Kyjeve. A v Bruseli lepšie poznajú Londýn či New York ako Prahu a tobôž Bratislavu. Musíme si zvyknúť, že sme tí mladší a menej zaujímaví.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Keď už sme spomenuli telesnú výchovu, fungovala v tých rokoch už aj nová telocvičňa so štúdiom?

P. JANÍK: Určite nie. V prípade priaznivého počasia sme cvičili na rozľahlom školskom dvore. Vtedy sa celé roky hovorilo o tom, že za plotom gymnaziálneho areálu vyrastie krytá plaváreň, ktorá bude k dispozícii aj študentom. Medzičasom kúpele nielen naozaj postavili, ale ich aj nechali schátrať a tuším ich už aj zbúrali. Inak na základnej a strednej škole som sa postupne venoval viacerým športom, vrátane plávania, jachtingu, veslovania, potápania a basketbalu. Nikdy som nemal vzťah k nudným atletickým disciplínam, najmä k nezmyselnému behu donekonečna okolo kilometrového školského dvora. Počas gymnaziálnych štúdií sme niektorí z triedy pestovali aj turistiku v blízkych malokarpatských lesoch. Neskôr som objavil čaro cyklistiky a riadenia motorových člnov. Od jari tohto roka sa moje fyzické výkony vyčerpávajú na chate a v záhrade s panoramatickým leteckým výhľadom na Bratislavu a jej okolie.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Fungovali nejaké školské preukazy, alebo bola jediným dôkazovým materiálom študentskej dochádzky triedna kniha?

P. JANÍK: V tom čase bol občiansky preukaz ešte taká knižka ako pas. Zapisovali sa doňho aj údaje o štúdiu a neskôr o zamestnaní. Pretože neexistovala nezamestnanosť, naopak bola povinnosť pracovať a každý musel na požiadanie policajta preukázať, že nie je príživník, teda že študuje, alebo pracuje. Okrem toho sme na základe potvrdení zo školy mali zľavnené „električenky“, teda preukazy na všetky druhy mestskej hromadnej dopravy. Na iné legitimácie sa nepamätám – okrem preukazov spoločenských organizácií Národného frontu, akými boli zväz mládeže či Červený kríž. Až teraz som pochopil – vzhľadom na môj pokročilý vek – na čo sa ma vlastne pýtate. Áno, jediným spôsobom evidencie školskej dochádzky bola triedna kniha. Zažil som rozličné formy vykazovania dochádzky do zamestnania, ale až s nástupom počítačových technológií aj do tvorivej sféry prenikla strojová evidencia príchodov a odchodov z práce, ktorá sa v minulosti praktizovala iba v továrňach a veľkých úradoch. A to sa už podobne registrujú odchody a príchody do školy? Ak áno, tak to je naozaj zlý sen.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Z ktorých predmetov ste maturovali a na aké známky?

P. JANÍK: Myslím, že povinnými predmetmi boli matematika, slovenčina a ruština, z voliteľných som si vybral dejepis. Moje nudné známky už poznáte – samé jednotky. Oficiálne sa najvyšší stupeň hodnotenia nazýval výborný.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Okrem vzdelávania zohráva obrovskú rolu počas stredoškolských čias zábava. Podarilo sa vám vyviesť nejaké huncútstva?

Časopis Mladosť č. 4/1974, Gymnázium na Metodovej uliciP. JANÍK: Opäť budem pôsobiť prehnane seriózne, keď poviem, že sme mali na Metodke bohatý kultúrny život. Pôsobilo tu viacero rockových kapiel. Pre jednu z nich som písal texty piesní, ktoré zhudobňoval Július Kinček a spieval Michal Lazar. Prvý z nich neskôr študoval hudobnú teóriu a kritiku, dnes pracuje vo vedení agentúry Forza. Druhý následne absolvoval právo a v súčasnosti je veľkopodnikateľom. Okrem toto na škole vychádzal gymnaziálny časopis Mladosť, ktorý mal charakter literárneho periodika, uverejňovali sa v ňom prevažne básne, poviedky, rozhovory, recenzie a podobne. Hojne som doňho prispieval a bol som aj členom jeho redakčnej rady. Doma mám zviazaných niekoľko ročníkov hodnotného magazínu, za ktorý nás kritizovali na vyšších stupňoch riadenia zväzu mládeže, pretože nemal krížovky a iné obligátne časopisecké rubriky. Ak mám spomínať huncútstva, tak sme nácvik rozličných umeleckých programov, ktoré sa nazývali slávnostné akadémie, využívali na ulievanie sa z vyučovania. Všetko sme však museli dobehnúť – každý podľa vlastných schopností. O vážnom vzťahu ku kultúre dozaista svedčí skutočnosť, že z jedného ročníka nás z Metodky pokračovalo až sedem v štúdiu na Vysokej škole múzických umení.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Aké boli v tých časoch obedy v školskej jedálni? Dali sa jesť, alebo neboli práve najchutnejšie?

P. JANÍK: Absolvoval som všetky stupne kolektívneho stravovania, počnúc jasličkami, a musím potvrdiť, že mi nikdy v nijakej jedálni nechutilo tak ako doma. Okrem kvality jedla ma vždy znechucovalo predbiehanie sa a tlačenice pri výdaji stravy. Nemal som dôveru k polievkam, ktoré boli vyložené v misách na stole a do ktorých humoristi s nižším IQ prinajmenšom všeličo prilievali a prihadzovali. Možno práve skupinové stravovanie spôsobilo môj celkovo znížený záujem o jedlo, ktoré naozaj chápem ako nevyhnutný prísun energie a potrebných látok. Môj stravovací repertoár je dosť stereotypný, čo neznamená, že mám záľubu v potravinách, ktoré mi nechutia. Som však vždy veľmi zaskočený, keď mám prispieť do nejakej knihy alebo časopisu receptom či aspoň názvom obľúbenej pochúťky. Ale dúfam, že kultúra stolovania v školských jedálňach sa už medzičasom zmenila, či nie?

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Udržiavate kontakty so svojimi bývalými spolužiakmi?

P. JANÍK: To je zdanlivo jednoduchá otázka, ktorá vyžaduje pomerne zložitú odpoveď. Spolužiakov mám zo základnej školy, z gymnázia i z Vysokej školy múzických umení (VŠMU), pričom s niektorými som chodil na základnú aj na strednú školu, s ďalšími na gymnázium i na vysokú. Mimochodom – tento rok si VŠMU pripomenula 60. výročie vzniku. V čase, keď som promoval (1981), mala spomínaná umelecká škola 1000 absolventov, podľa môjho veľmi približného odhadu by ich dnes mohol byť dvojnásobok, hoci počet sa mohol rozrásť s pribúdajúcimi študijnými odbormi, vrátane tých, ktoré nie sú tvorivého charakteru – napríklad produkcia. Sústrediť priveľa ľudí na jedno miesto v jednom čase je prakticky nemožné, čo potvrdil aj tohtoročný niekoľkohodinový rozpačitý maratón v novej budove SND, kam jedni prišli, keď už iní odišli a podobne. Každý trvalý vzťah je obojstranný a rovnocenný. Mnohí so stúpaním po rebríčku vplyvných pozícií a so zmenami spoločenských pomerov sa ľahkovážne obracajú chrbtom k svojim niekdajším spolužiakom. Asi sa raz dosť prekvapia, keď ostanú osamelí, pretože s neočakávanou stratou postavenia prídu aj o všetkých rýchlokvasených účelových priateľov. To je však už o životných behoch na dlhé trate.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Aké z ocenení, ktoré ste získali, si najviac ceníte?

P. JANÍK: Keď už je inštitucionálnych ocenení dostatočný počet, začne si človek vážiť ocenenia iného druhu. Napríklad v zborníku z vedeckej konferencie Život a dielo Pavla Janíka (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2005) sú hodnotiace príspevky viacerých významných odborníkov zo Slovenska i zo zahraničia – Jána Tužinského, Alexeja Mikuláška, Jána Bajánka, Andreja Ferka, Štefana Murína, Laca Zrubca, Ireneya Baláža, Slavomíra Magála, Andreja Maťašíka, Romana Michelka, Miloša Mistríka, Andreja Červeňáka, Michala Otčenáša, Zdenka Kasáča, Jaroslava Chovanca, Jozefa Vladára, Hedvigy Kubišovej, Františka Štrausa, Jozefa Čertíka, Pavla Hudíka, Jozefa Mravíka, Natálie Kiseľovej, Darie Anisimovovej, Natálie Švedovovej, Vaťa Rakovského, Osvalda Zahradníka a Júliusa Lomenčíka. Napríklad podľa názoru poprednej ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. To je naozaj dosť vysoké ocenenie.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Ktorá z vašich básnických zbierok je vám najbližšie k srdcu?

P. JANÍK: Na mieste by zrejme bola zvyčajná diplomatická odpoveď, že rodičia by mali mať rovnako radi všetky svoje deti a autori by mali mať rovnaký vzťah ku každému svojmu dielu. Ale dosť ma prekvapuje, že môj knižný debut Nezaručené správy (1981) vyšiel už pred toľkými rokmi. Zdá sa mi, že vyšiel pred dvoma dňami, a sotva som ochotný pripustiť, že mám viac rokov ako moja knižná prvotina. Básne z debutu žijú svoj normálny život – so mnou i bezo mňa, v slovenčine, angličtine, ruštine, macedónčine, chorvátčine, srbčine či bulharčine, čo svedčí o ich životaschopnosti aj s odstupom rokov. Veď aj o to v poézii ide, aby nás básne prežili. Keby som bol ako mnohí moji literárni kolegovia, iste by som si v súvislosti s mojou prvou knihou spomenul, že som na odporúčanie vydavateľstva zmenil jeden básnický obraz – horiacich anjelov som nahradil horiacimi vtákmi, aby nadprirodzených bytostí či náboženských symbolov nebolo v zbierke priveľa. A tak v nej ostali aspoň ľadoví anjeli. Ale ja naozaj chcem byť a myslím si, že aj som solitérnym básnikom, ktorý nemá záujem profilovať sa v rámci nejakých skupinových a módnych trendov – tobôž na základe dodatočných hrdinstiev a priekopníctiev.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Tvorili ste už počas štúdia na Metodke?

P. JANÍK: Publikovanie v stredoškolskom časopise Mladosť som už spomínal, aj písanie textov pre jednu z gymnaziálnych rockových kapiel. Ale už počas štúdia na Metodke som debutoval sonetom Jesenný bozk v literárnej prílohe Nového slova, ktorú redigoval Vojtech Mihálik, a ktorá vychádzala v dnes už nepredstaviteľnom náklade 90 000 výtlačkov. Báseň následne vyšla v knižnej antológii Sonety ročných období vo vydavateľstve Smena. Nahrávky našej rockovej formácie sa dostali do rozhlasového vysielania, do televízie, i na gramofónový trh (predchodcami dnešných počítačových médií boli vinylové platne). Na sklonku gymnaziálneho štúdia som prispel do literárnej súťaže Wolkrova Polianka, kde som získal ocenenie za rozsiahlejšiu poviedku. Pravdaže som v tom čase zložil aj prijímacie skúšky na Vysokú školu múzických umení, ktorých podstatnou súčasťou bolo predloženie viacerých vlastných autorských diel.

D. TRUCHLÍKOVÁ a Z. PAALOVÁ: Máte v rámci 50. výročia založenia školy z hľadiska svojich životných skúseností odkaz pre terajších študentov?

P. JANÍK: Jeden klasik, ktorý bol v časoch mojej mladosti večne živý a v súčasnosti je večne mŕtvy, sa v školskom prostredí preslávil najmä sloganom: Učiť sa, učiť sa, učiť sa. Provokatívne si ho dovoľujem parafrázovať: Učiť sa učiť, učiť sa žiť, učiť sa žiť s ľuďmi. Nie je to také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Všetky vedomosti, ktoré sa človek naučí, rýchlo zastarávajú a rýchlo sa zabúdajú. Dôležitejšie ako poznatky, fakty a jednotlivosti sú systémové myslenie a sústavná schopnosť na sebe celý život pracovať, nepretržite sa vzdelávať, neustále sa zdokonaľovať, permanentná spôsobilosť osvojovať si ustavične nové znalosti, informácie a zručnosti, ako aj funkčná dispozícia logicky sa orientovať v zjavných i v skrytých súvislostiach. Navyše by sme si mali v každom okamihu uvedomovať, že získané údaje treba pozitívne využívať na kontinuálne zvyšovanie kvality nielen nášho osobného pohodlia, ale aj celkovej kvality života v našom bezprostrednom i vzdialenejšom okolí, vrátane planetárnych dimenzií.

(Zhovárali sa študentky II. ročníka Gymnázia na Metodovej ulici v Bratislave.)

Svoj názor k danej téme môžete vyjadriť v diskusnom fóre.

Diana Truchlíková
– študentka II.ročníka Gymnázia Metodova v Bratislave, dobrovoľníčka v útulku Zlaté Moravce,
– po skončení štúdia sa chystá na kliniku veterinárneho lekárstva v Brne, momentálne sa aktívne venuje záchrane nechcených a týraných zvierat na Slovensku, a spolupracuje s útulkom v Zlatých Moravciach, zároveň je aj spoluadministrátorka internetovej stránky www.nuzm.weblahko.sk, občas píše prózu.
Čerpané z: vlastný zdroj

Diana Truchlíková, 15. 09. 2009 | Prečítané: 5182 | Rubrika: Kto sú humanisti?

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Anketa
Čítali ste knihu Antológia moderného ateizmu?

Áno (55 hl.)
 
Nie (26 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 81
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Odkaz totalitárom
20-06-19 * 18:59
 Re: Inak
20-06-19 * 18:42
 Re: Skeptikova viera v šestkárov
16-06-19 * 10:24
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore