www.humanisti.sk
Inzeráty
Webhouse.sk
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republikyVoľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam RomanSlovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.sk
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @639
Počítadlo


Spam poison

Tridsať smiešnych sekúnd

Autorka: Katarína Želinská

Pozn. autorky: Táto poviedka sa nezakladá tak celkom na tom, čo sa stalo. Nikdy som spievať nevedela, aj keď som po tom neskutočne túžila. Nikdy som si nepodala prihlášku na jednu z najprestížnejších škôl v Miláne. Ale mala som, a chvalabohu, ešte stále mám učiteľku spevu, ktorá ma už dávno spievať neučí, no kedysi sa s tým poriadne natrápila. A toto nie je jeden zo skutočných príbehov, toto je pohľad na ňu a na jej skutočnú tvár pod prísnou maskou. Nie mojimi vrúcne ľúbiacimi očami, ale očami tých, ktorý si častokrát naivne myslia, že ju poznajú takú, aká naozaj je. Toto je príbeh o tom, akí sme niekedy zbytočne povrchní a odhodlaní nedať šancu druhým aj s ich nedostatkami. A možno aj o niečom inom.

Ó bože, ó bože, ó bože… Rozdýcham to, urobím tri kroky, zavriem oči, otvorím oči a… Dopekla, je to tu stále! Čo sa robí v takýchto situáciách? Ako sa zachováva pokoj, udržuje chladná hlava, reaguje pohotovo?! Prečo som si len na kurze prvej pomoci posielala s Mišom lístočky… A prečo tá stará krava musela odkväcnúť práve teraz, pri mne a na mojej hodine?!

Ako zistím, či dýcha? Niežeby mi na tom bohvieako záležalo, ale s takou zástavou srdca sú potom strašné opletačky. Myslím, že som niekde čítala, že treba priložiť zrkadielko k ústam a ak sa zarosí, nebezpečenstvo je zažehnané. Ale kde v tejto hraničnej chvíli vziať zrkadlo?! Kabelka! Jej kabelka… No čo, ide o život. V prípade krivého obvinenia sa vyhovorím na pud sebazáchovy. Nechcem ísť predsa do basy za vedomé neposkytnutie prvej pomoci! V priebehu dvoch sekúnd som mala obsah kabelky najprísnejšej učiteľky konzervatória K. S. Stanislavského na špinavej zemi pred sebou. Rúž, peňaženka, cigarety, kľúče… Počkať, cigarety? Ona nosí pri sebe cigarety?! A mňa bude buzerovať, že si dymom ničím hlas, že mám primálo rokov na také veci, že dospelou sa môžem stať aj inak?! Pani profesorka, pche! Zrkadlo, inštinkt ma nesklamal. No dofrasa, čisté ako ja pri nečakanej razii… Zomrela. Kaput. Koniec.

Možno infarkt. Stres, vysoký krvný tlak z našich speváckych výkonov, pokročilý vek, cigarety ani nehovorím. Alebo rakovina, keď tak pozerám na tú vraždiacu krabičku. Hm, slimky, mentolové, dvojitá filtrácia – to predsa nemôže byť až také… Kriste, čo poviem polícii?! Čo ak ma budú podozrievať z vraždy?! Taká nečakaná smrť sa predsa musí prešetriť a trojka v klasifikačnom hárku môže byť považovaná za dostatočný motív… Nie, nie, ja len pekne porozprávam, ako sme robili jasné vokály, ako mi jeden obzvlášť nevyšiel, ako sa ona postavila, aby malo krupobitie „dobrosrdečných“ upozornení a pripomienok väčší účinok, ako mŕtvolne zbledla, chytila sa klavíra, chvíľu balansovala v horúcom vydýchanom vzduchu a napokon s tichým žuchnutím skončila na koberci. Ja za to nemôžem. Ja nič. Strčím hlavu do piesku a vykuknem, keď bude po všetkom.

Ešte nikdy nikto nezomrel v mojej prítomnosti. Je to zvláštny pocit. Chvalabohu, že prvýkrát sa mi to stalo práve s ňou. Jej večné „Si lenivá ako voš!“ alebo „Vôbec ma nepočúvaš!“ mi rozhodne chýbať nebude. Vlastne, bude ona niekomu chýbať? Spolužiaci mi v domnení podielu viny na odchode významnej hlasovej pedagogičky pošlú ďakovné listy a milióny nevinných detí som už teraz zachránila pred budúcou krutovládou a tyraniou. Ani s kolegami bohvieako nevychádzala. No, tak možno mala nejakú rodinu, čo príde na pohreb, aspoň z povinnosti. Dcéra alebo syn, ak sa jej pošťastilo priviesť na svet podobné indivídum. A bola ona vlastne vydatá? To je fakt divné, že tu chodím štyri roky denno-denne a neviem. Keby som si to spočítala, tak som s ňou v podstate strávila plus mínus osemsto hodín života. Osemsto hodín s človekom, o ktorom viem povedať jedine to, ako sa volá! Nie je to smiešne? Že o sexošovi z najnovšieho poobedňajšieho seriálu, ktorý sledujú všetky baby z našej školy, mám dvadsať článkov a viem aj s kým chodil predtým, než si našiel pätnástu frajerku. Je pravda, že ona nemala také nádherné prenikavé modré oči ani tehličky na bruchu, ale aj tak. Mohla som sa niekedy opýtať, pre zaujímavosť. Keď jej zvýšili plat alebo inokedy, keď mala lepšiu náladu. Napríklad vtedy, keď mi urobila čaj, lebo som mala nádchu. Alebo keď mi dovolila učiť sa na test z teórie cez hodinu. A aj vtedy, keď mi zdochol Trhaj a nechala ma fňukať vo svojom kresle ako nejakého zasrana. Nemusela som intonovať a ešte aj vreckovku mi dala.

Ona bola inak hrozná egoistka. Pamätám si svoju prvú hodinu, akoby to bolo dnes – ten istý klavír, ten istý koberec, ten istý zachmúrený ksicht, v tejto triede sa v podstate tristo rokov nič nezmenilo. Vošla som, pozdravila a ona nič. Ani na mňa nepozrela. Čmárala čosi do hárku a moju prítomnosť vzala na vedomie možno po dvoch minútach. „Sadnite si,“ kývla vtedy hlavou ku kreslu, do ktorého potom väčšinou usádzala všetkých previnilcov, lebo ešte nevidela, aká som krpatá a koľko mám vlastne rokov. „Čokoľvek vám hovorila triedna profesorka, zabudnite na to. Tu budete poslúchať mňa a len mňa. Požadujem, aby ste chodili na hodiny maximálne pripravená, piesne si budete niekedy naštudovávať samostatne. Nestrpím akékoľvek výhovorky, flákanie ani nedôslednosť. A nerobí mi najmenší problém nepustiť do ďalšieho ročníka celú svoju triedu.“ Mala som dosť. Jej hlasu, prekúrenej triedy aj vzduchu, z ktorého bola vydýchaná všetka radosť, smiech aj dobrá nálada. Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac prežívať vrtochy bývalej opernej speváčky neschopnej zmieriť sa s postavením odmietnutej koncertnej divy je veľa aj na slona. Nie raz mi v návale zlosti vykričala, ako jej zbytočne pijem krv, ako mohla teraz stáť na javisku pred vypredanou sálou a odovzdávať svoje „úžasné“ skúsenosti ľuďom, ktorí by to viac ocenili. Ja chápem, že určite našla väčšie zadosťučinenie v potlesku než v našich heroických speváckych výkonoch na trápnych promenádnych koncertoch, no keď raz prijala miesto učiteľky spevu, mala s tým počítať.

Každý deň voľná štvrtá a piata hodina, to sú vyhliadky do ružovej budúcnosti! Kým nájdu náhradu, upravia rozvrh, školský rok bude v nedohľadne. Moja príprava na koncoročné skúšky síce tiež, ale to sa spraví. Tri mesiace nemusím otvoriť ústa. Zvykla som si, to je pravda a musím priznať, že teraz ku koncu ma začalo najmä muzikálové spievanie baviť. Zohnala mi všetky noty z Broadwaya a vedela ich neskutočne hrať, klavír mi vtedy vytiahol a začaroval hlas a cítila som nepredstaviteľnú energiu, akoby som naozaj stála na tom Broadwayi a nechávala sa hladiť masami nadšených divákov visiacich na tónoch, čo kĺzali z pódia a mojich pier priamo na nich. Vtedy som ju chápala a ona chápala mňa. Boli sme tak profesionálne prepojené, prestala úzkostlivo vnímať technické detaily, počúvala so zavretými očami, dokonca tak aj hrala. Ale nikdy to netrvalo dlho. Minúta, dve, pol piesne, kým mi nepreskočil hlas. Potom sa zase prebrala z umeleckej kómy, spomenula si, aká je zlá a pokračovala v dusení nekonečným opakovaním pokašľaných častí. Za celé štyri roky ma prekvapila jeden jediný raz – keď vyvesili dolu na nástenke oznam o konkurze na stážistu do divadla. Tak strašne som ho chcela vyhrať, ako strašne sa teraz teším. A vyhrala som. Naivne namyslená a presvedčená o svojich bezkonkurenčných kvalitách. Od jednej do krvi prehrou urazenej účastníčky som sa potom dozvedela, že „nie každý má to šťastie, mať za zadkom niekoho, čo svojho žiaka pretlačí aj cez mŕtvoly tam, kde chce“. Keď som pátrala po príčinách svojho zaslúženého úspechu, došla som k jednej členke komisie, bývalej spolužiačke mojej učiteľky spevu. Zdalo sa mi nepredstaviteľné, aby tá poctivá, prísna a bezohľadná fúria spoza klavíra bola schopná vôbec vysloviť slovo „protekcia“. Dezertíky, čokoládky a kytice, to nikdy nebolo moje a poďakovať som sa bála. Áno, svojich žiakov sa vždy zastávala, ak mali pochopiteľne pravdu. Málokedy však o tom vedeli, akoby sa aj ona bála toho „ďakujem“. Bola divná.

Troch bývalých absolventov vyspievala do opery, jedno dievča študovalo koncertný spev vo Viedni a jeden chlapec muzikálové herectvo. Mňa donútila podať si prihlášku do Milána, na jednu z najprestížnejších škôl na svete. Mama ma skoro zabila, zbytočne som sa jej snažila vysvetliť, že som sa nemohla brániť. Prípravou na prijímačky ma týrala posledné dva mesiace. No a teraz to vyzerá tak, že tam pôjdem sama. Jej spoločnosť by ma ani zďaleka nenadchýnala, no predsa len – sama v cudzom svete, bez odbornej pomoci a klavírneho sprievodu. Zrazu vidím tú istú kabelku, ten istý klavír, tú istú prekúrenú triedu a je mi ľúto. Inak. Chvíľu tu sme a o chvíľu už nie. Je to hnusné. Ten spôsob, akým ľudia zomierajú a nechávajú tu ostatných, zaskočených a zmätených. Čo keby som na tom koberci ležala ja? Sklonila by sa nado mňa, aby mi priložila zrkadielko k ústam? Dala by mi umelé dýchanie, zavolala záchranku, zburcovala rodičov? Chcem počuť áno a sama ho nikomu nepoviem. Som presne taká sebecká sviňa, aké nenávidím. Boľavé zistenie. Že tie veci rozsypané po zemi a spolu s nimi veci okolo nás sa už nikdy nepohnú tak, ako predtým. Môžem sa tváriť, že je mi to fuk, zatvárať oči, strkať hlavu do piesku. Aj tak viem, že večer prídem domov a budem ticho rumázgať pod perinou chrániacou ma pred neželanými pohľadmi, lebo to mám vo svojej prirodzenosti ako všetci. Budem vedieť žiť s pocitom, že vedľa mňa zomrel človek, ktorého som chcela nenávidieť, no nie poznať?

Pane Bože, ja už budem dobrá a sľubujem, že už nikdy sa mi nebudú hlavou preháňať také hlúposti. Len prosím ťa nedovoľ, aby som také niečo ešte niekedy zažila. Neznášam ju, pohŕdam ňou, privádza ma do zúrivosti – ale nechcela som, aby zomrela. Nechcem, aby ľudia okolo mňa zomierali predtým, než v nich nájdem neskazený kúsok a naučím sa ich práve preň milovať. Tridsať smiešnych sekúnd na kolenách vedľa najhoršej učiteľky, so zrkadielkom v mokrých a roztrasených rukách. Tridsať smiešnych sekúnd a môj život nikdy nebude ako predtým.

No to som to dopracovala, k trápnym vetám z lacných románov. Kŕčovito sa nadýchla, ako človek, čo bol hrozne dlhú dobu pod vodou a konečne sa vynoril. „Čo sa stalo?“ Žije! Doparoma, ten hlas, rovnako nepríjemný ako vždy, len trochu slabší, nemôže byť iba mojou halucináciou. Nemotorne chcela vstať, ale tak sa jej triasli kolená, že som sa na to nemohla pozerať a podoprela ju. „Omdleli ste.“ Načo sa to tu teraz hrám?! Matka Tereza, hoci na tvári mi zasychajú slzy, ktoré som len pred chvíľou prelievala nad svojou sprostosťou. „Zatočila sa mi hlava, všetko sčernelo a…“ „Napite sa!“ vtisla som jej do ruky narýchlo naplnený pohár. Pomaly ho vyprázdnila a ešte stále pôsobila mierne dezorientovane. „A čo tie veci…?“ Odrazu aj mne padol pohľad na neporiadok na zemi. „Ehm… tašku ste stiahli so sebou!“ To som celá ja, radšej ochrniem ako prestanem klamať. „Ktovie, či sa nerozbilo zrkadlo,“ odvádzala som pozornosť hraným záujmom o drobný predmet ležiaci znovu uprostred celej miestnosti. „Nie, nemohlo, je na ňom taká ochranná fólia proti nárazom.“ Čo? Fólia?! No doriti, ja som vážne krava na entú! Neveriacky som palcom prechádzala po hladkom igelite. Predtým tam nebol, prisahám! Skúmavo si ma premeriavala, aj keď som sa zúfalo a nenápadne snažila utrieť si tvár. „Zľakla si sa?“ Niééé, vôbec nie, ja som len… „A ako!“ zrazu všetko, čo som v sebe dusila, vytrysklo von v plnej sile a ja som sa jej vrhla do náručia, na chvíľu zmyslov zbavená. Nechápavo sa bránila. „Myslela som, že ste mŕtva!“ zasa som sa rozvzlykala. Nešikovne ma hladila po vlasoch. „Ivanka…“ Chvíľková slabosť prešla. Ježišmária, čo to stváram?! Budem vôbec niekedy normálna?! Zahanbene som sa odtiahla. Keby som bola Harry Potter, vysajem jej spomienky na dnešný deň. „No a Vy… Nie ste,“ pokúsila som sa o chabý úsmev. Čierny humor, ten mi išiel stále. Vtedy som prvýkrát na tej strašidelnej vráskavej tvári videla nadvihnuté kútiky úst. Určite sa mi to len zdalo. „Tak, kde sme skončili?“ Vedela som, že ma bude skúšať z techniky aj na vlastnom pohrebe! „Keby si videla ten svoj výraz,“ preložila si nohu cez nohu, uškŕňajúc sa, no ešte stále nevstávajúc z kresla. Toľko mimických zmien som na jej tvári nevidela za štyri roky. „Neboj sa, chvíľu potrvá, kým sa vôbec postavím… Otvor prosím ťa okno.“ Poslušne som vyskočila ako srnka. „A teraz mi podaj cigarety.“ Si ich zober sama, ty des… Dobre no, niečo som sľúbila. Ona si vážne ide zapáliť, zbláznila sa?! Druhýkrát ju kriesiť nebudem. „Dvihne mi to tlak a bude dobre.“ No určite. „Môžeš si jednu zobrať.“ Mám vidiny. Som námesačná?! Opatrne som si vytiahla z krabičky tenkú cigaretu, len aby som pochopila, že sa mi to sníva. Ale nič sa nedialo. Tak som jej podala zvyšok a pripálila si. „Ale toto je poslednýkrát, rozumieš?! Nech ťa nikdy viac nevidím s cigaretou v ústach!“ Vitajte v každodennej krutej realite.

Ocenená práca: Katarína Želinská, 1. miesto v II. kategórii 1. ročníka literárnej súťaže Odkaz Karolíny Brüstleovej.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Eva Masná
– redaktorka obecného mesačníka Podhorský hlásnik
– občasník obce Podhorie, ktorý vychádza v snahe informovať všetkých občanov o tom, čo sa v obci deje a svojou troškou napomáhať budovať z obce jednu veľkú rodinu
Čerpané z: vlastný zdroj

Eva Masná, 12. 03. 2010 | Prečítané: 1944 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Webhouse.sk
Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Kniha
24-01-20 * 01:46
 Re: Kniha
23-01-20 * 19:20
 Humanistická zbierka Protect Humanists At Risk
23-01-20 * 02:13
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom