www.humanisti.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.sk
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Kultúrny program (Staré Mesto)
Bratislava-Staré Mesto
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @269
Počítadlo


Spam poison

Roztomilý chlapec

Úryvok z knihy Čenkovej deti

Paľko (Fraňo Kráľ – Čenkovej deti)

Šípkové ruže kúpu sa v pramienkoch rannej rosy. Nad lesom víta vták východ slnka. Na lešenia novostavieb vystupujú nezrelí chlapci a dievčatá s prvými nošami malty. Z hotelov uberajú sa páni, panie a buldogy do parkov na ranné prechádzky. A v priekope pri ceste skromne žobre štvorročný Paľko:

„Pjosím kojunu…“

A sama nespokojnosť… Šípkové ruže chceli by viac lupienkov, aby sa vyrovnali ružiam záhradným. Vták túži po krajšom hlase, aby ešte viac očaroval. Chlapci a dievčatá stenú pod ťarchou noší. Dámam a pánom protiví sa Paľkovo žobranie. Buldogy nenávidia zlaté retiazky. A Paľko svoj hlad.

„Pjosím kojunu… pjosím. Som hjadný…“

„Ejha, a to je veru veľký pán, ten malý žobráčik! On chce len koruny! A nebol by ti dobrý takto i šestáčik?“

„Pjosím šestáčik… pjosím…“

„No, dám ti ho, keď budem mať drobné,“ povie láskavý pán a poberá sa za svojou družinou.

„Pjosím šestáčik… pjosím…“

„Šestáčikov nemáme. Ale ak si hladný, dáme ti chleba a salámy. Chceš?“

„Pjosím chleba, pjosím salámy, hjadný som…“

A Paľko drží v rukách okruštek a veselo zahryzuje. Okolo neho stojí kruh invalidov, ktorí sú tu v sanatóriu v neďalekých Tatranských Matliaroch na liečení. Liečia sa z tuberkulózy, ktorú im spôsobila vojna. Každý z nich drží v ruke balíček chleba a salámy, čo práve dostali v jedálni pri raňajkách na predobed.

„Máš mamičku?“

Paľko prikyvuje hlavou, lebo pre plné ústa nemôže hovoriť.

„A máš aj bratov a sestry?“

Paľko zas prikyvuje.

Invalidi pozerajú jeden na druhého. Sem-tam zaleskne sa oko a zradná slza stečie tvárou. Hádam spomínajú na svoje biedne deti doma, ktoré tiež hladujú.

„A otca máš?“

Paľko vrtí záporne hlavou.

Tu pristupujú invalidi jeden po druhom a každý skladá svoj balíček chleba a salámy do Paľkovho náručia. Chlapec sa blažene usmieva. Už má plné náručie.

Už viac ani neunesie…

„Tak,“ a invalidi so sklonenými hlavami odchádzajú.

„Ej, ej, ej, ej!“ poskakuje si Paľko s nákladom a ponáhľa sa chodníčkom popri ceste domov, do pivnice.

 

„Áno, manžel môj drahý, toho chrta mi musíš kúpiť! Veď si len spomeň, ako krásne to bývalo na prechádzkach, kým nám chudáčik Frico žil! Aké milé to bolo zvieratko a aké vďačné stvorenie! Len čo si naň pomyslím, slzy sa mi tisnú do očú. Musím mať zaň náhradu!“

„Ale, miláčik môj, veď vieš, že by som ti vďačne urobil po vôli, keby som sa zas neobával ľudských rečí. Pováž len, čo by na to povedali moji robotníci, ktorým sa každú chvíľu vyhováram, že mám i ja biedu. Čo by si o nás pomysleli, keby sme chovali chrty a angorské mačky, zatiaľ čo ich deti hladujú?“

„Ale daj mi s tým pokoj! Čo ma je po ich povedačkách?“

„No, nie tak, žienka. Viem, že ti je smutno v živote, že nemáme deti. Veď i mne, čím viac starnem, tým viac chýba nejaký ten synček alebo dcéruška. Ale pozri, čo keby sme si vzali za svoje niektoré z osirených alebo opustených deťúreniec?“

„Nejaké usmrkanča, ufúľanča, zasoplenča špinavé, nie?“

„Nie, veď niektoré deti sú i pekné, keď sa umyjú. Aha, hľaď len, i tu ide oproti nám krásny rusovlasý parobček. Len pozri, pozri, aký je roztomilý s tým svojím bremenom!“

„No, ten by sa mi páčil! Kúpiš mi ho?“

A Paľkovi zastupuje chodník pán továrnik so svojou paňou…

„Jaj, už nevjádzem!“

„A kde sa ponáhľaš, chlapče?“

„Domov.“

„A číže si?“

„Náš.“

„No hej, ale ako ťa volajú?“

„Pajko.“

„A tvojho otecka?“

„Tí umjeji.“

„Umrel? Hm. A kde býva mamička?“

„Tam,“ ukazuje Paľko do lesa smerom na pivnicu.

„Ale veď tam niet nijakého domu!“

A pána továrnika začína vec viac a viac zaujímať.

„Vezmeš nás so sebou domov?“

„Hej, jen si tjochu oddýchnem.“

Pán sa usmieva a usmieva sa i pani. Pomáhajú Paľkovi zbierať balíčky zo zeme, ukladajú mu ich zas do náručia a už sa aj uberajú zákrutami chodníčka popri bystrinke za Paľkom k jeho domovu.

„Tu je bajinka, skočte, takto!“ ukazuje Paľko a poučuje svojich hostí.

„Ten je roztomilý! Kúpiš mi ho? Kúpiš? Oj, kúp, kúp, ja sa budem s ním hrať ako s mačiatkom! Nechcem už chrta, aj angorské mačky môžeš popredať, len mi toho chlapčeka kúp!“ šeptá manželovi roztúžená pani továrnička…

 

„No, už sme doma,“ zastavuje sa Paľko pred pivnicou a zosýpa náklad na zem.

„Ako? Tu? Vari tu len nebývate…?“

„Ba veju, tu. Tu bývame. Aj mama, aj Miško, aj Hanka, aj majá Evička, aj ja.“

„Ale, ale…“ jachcú zarazení Paľkovi hostia.

„No, a kde máš mamičku? Zavolaj ju!“

„Nie sú doma. Pjídu jen na obed. Išji do hoteja schody djhnúť.“

Dáma sa díva na hodinky.

„Je pol jedenástej. Mohli by sme počkať.“

„Dobre. Zatiaľ si prezrieme toto čarovné zákutie.“

„Ba hej. Tuto,“ ukazuje Paľko od strechy pivnice roztvorenými dvierkami na štíte.

„A to si ani nezamykáte – či – či – áno – áno – načo by ste zamykali, veď na tú hromádku sena a handár sa iste nikto neulakomí…“

 

Naraz počuť z lesa detský krik a plač.

„Čo to?“

„To náš Miško a Hanka a Evička sa navjacajú z hoji,“ vysvetľuje Paľko, podskočí, a už je medzi stromami v ústrety svojim súrodencom.

Mišo má na chrbte batoh raždia. Hanka poldruharočnú Evičku a obaja okrem toho nesú v rukách uzlíky s hubami. Evička plače, že je hladná a že s ňou pred chvíľou spadla Hanka, keď sa potkla na peň.

„Ste hjadní, však? A ja vojačo mám!“

„Čo?“

„Vojačo… Vojačo… Hádajte!“ vyzýva Paľko, bežiac k hromade svojich balíčkov, aby ich nejak zakryl.

No jeho dlane sú primalé, a preto je Mišovi ľahko zistiť cez priesvitný mastný papier obsah balíkov.

„Ej, daj mi jeden… Daj nám jeden…“

„Dám, aje jen jeden! Ostatné dám mame, keď pjídu!“

Deti si sadajú na trávnik. Každé túžobne očakáva, kým Paľko rozbalí balíček. Nevšimnú si, že sa na nich díva štvoro vyjavených cudzích očí. Veď ony sú tu doma! A Paľko rozbaľúva. Akosi mu to nejde. Ruky sú ešte neobratné. Ale oči žiaria šťastím. Je pyšný, že môže byť chlebodarcom. Povznesene podáva úlomky chleba a kolieska salámy svojim súrodencom.

Deti jedia, žujú, hlcú a ani nespozorujú, že stojí nad nimi už ich matka. Navrátila sa prv ako obyčajne. Díva sa smutne, zadumane. V rukách drží rožky zástery. V nej má okrušky uschnutého chleba, neohryzené koštiale a zvyšky iných jedál. To je jej posledný zárobok. Zajtra už nepôjde do roboty. Už ju nepotrebujú. A preto sa tak smutne díva na svoje štyri deti. Ani si neuvedomuje, že ony sú teraz šťastné, pretože prehltujú práve chutný pokrm. Je ustaraná, zúfalá, lebo v jej mozgu víri hrozná otázka: čo ďalej? Čím nasýti zajtra hladné žalúdky? Čím pozajtre? Ach, život, život! … A tá hnusná nespravodlivosť v ňom! Prečo jej deti majú hladovať, keď inde je prebytok? Ale veď nehladujú… Hľa, ako sa sýtia… Ako sa blažene usmievajú… Aké sú šťastné…

„Deti! Deti moje! …“

„Aha, mama! Už ste prišli?“

„Prišla… A čože to jete? Kto vám to dal?“

„To som ja pjiniesoj,“ chváli sa Paľko.

„Ale odkiaľ? Kto ti dal?“

„No, tí ujovia tam v Matjiajoch…“

„Invalidi,“ vysvetľuje pán továrnik a približuje sa z ústrania, kde pozoroval dosiaľ so svojou paňou celý rodinný výjav, aby sa teraz mohol zapliesť do rozhovoru.

„Áno, invalidi mu to iste dali… Tí sa tam liečia z tuberkulózy…“

A tu sa zarazí, aby po chvíli vykríkol:

„Preboha! To by ste nemali dať jesť tým deťom! Veď tuberkulóza je nákazlivá choroba! Nakazia sa… Ochorejú…“

„Nedajte im to!“ zakazuje pani továrnička.

„Dajte im radšej mliečka, hovädzej polievky im navarte, krupicovej kaše, alebo…“

„Alebo?“ pýta sa uštipačne Zuzana Čenková.

„Nuž, hoci nejaký iný pokrm, zdravý pre deti…“

„Alebo – koštiaľov na ohrýzanie. Sú dobré, včerajšie, ešte nesmrdia…“ ironizuje zúfalá matka.

„Deti, jedzte, najedzte sa! Dnes ešte máte čoho! …“ a sype obsah zástery na pažiť.

„A zajtra?“

„A zajtra? Na pašu ich vyvediem…“

„Počujte, suseda, nerozčuľujte sa! My by sme vám chceli pomôcť…“

„Dáte mi almužnu? Či ma naučíte kradnúť?“

„Ste bláznivá. Veď s vami hovoríme vážne. Chceme, aby ste nám dali, či predali jedno dieťa… Paľka…“

Zuzana Čenková obracia zrak na továrnika. Meria si ho i jeho ženu od hlavy po päty. Pohľad má strnutý, svaly na tvári jej sťahuje trpkosť a z úst jej vylieta hrozný výkrik:

„Hah, ktovie, kto ste a čo chcete urobiť s mojím dieťaťom!“

„Ale, suseda, suseda, upokojte sa a dôverujte nám. Sme majitelia továrne z neďalekého mestečka L. Veď náš závod tam hádam i poznáte. Nemusíte mať nijaké obavy. Zmýšľame s vami úprimne. Sme majetní a bezdetní. Nuž chceli by sme si vziať nejakého chlapčeka za svojho. Veď ak nebudete chcieť, nemusí to byť práve váš Paľko. Je dosť chudobných detí a ľudia, čo nás poznajú, iste nám hociktoré z nich vďačne zveria. U nás mu bude dobre. Bude žiť v hojnosti a prepychu. Ostatne, ak neveríte, môžete sa i na vlastné oči presvedčiť. Ak sa vám páči, sadneme ešte dnes do nášho auta a o niekoľko minút sme všetci u nás. Nuž, chcete?“

„Nuž, no, veď… ja… ja…“

„My len preto, že Paľko sa nám veľmi zapáčil. A nechceme vám ho zadarmo. Dáme vám za neho tisíc korún.“

„Tisíc korún! … Predávam dieťa? …“

Čenková si chytá hlavu do dlaní.

„Nechápem… neviem…“

„No, len sa upokojte a premyslite si to… Ak súhlasíte, iste neobanujete. O chlapca sa postaráme ako o vlastného. Odvezieme si ho ešte dnes a i vás vezmeme, aby ste videli, komu a kde si dieťa zverujete. Tak… Tu je tisícka…“

„Tisícka! … Paľko! … Odev… Obuv… Strava… Kde zarobiť? Kde vziať? … Zima príde… Hlad…“

Podlhovastá sivá štátovka dotýka sa chvejúcej sa mozoľnatej ruky.

Paľko je predaný.

Pod čiarou

Úryvok pochádza z knihy Čenkovej deti, ktorú napísal Fraňo Kráľ. Bratislava 1980. © Fraňo Kráľ 1956. Ilustroval Štefan Cpin 1971. Od 12. po 19. stranu.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Ján ParadaJán Parada
laik s celoživotným vzdelávaním
Čerpané z:
vlastný zdroj

Ján Parada, 30. 04. 2018 | Prečítané: 101 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Zbierka na ochranu humanistov
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasle­dovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Globálna kampaň na ochranu humanistov.
HELP US PROTECT HUMANISTS AT RISK
Anketa
Zúčastnite sa slávnostného odovzdávania Cien humanistov, ktoré sa uskutočnia 16. júna 2018 v Banskej Bystrici?

Áno (8 hl.)
 
Asi áno (3 hl.)
 
Asi nie (5 hl.)
 
Nie (3 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 19
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Je Zem preľudnená?
27-05-18 * 08:11
 Zákerný kresťan
27-05-18 * 00:16
 Poradil som mu
26-05-18 * 21:53
Lipka – diskusné fórum
Lipka
Brajti
The Brights
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore