www.humanisti.sk
Inzeráty
Webhouse.sk
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republikyVoľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam RomanSlovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.sk
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @672
Počítadlo


Spam poison

Priestor pre život

(O bezdomovcoch)

Stručne o histórii verejného kempu

Bezdomovci…začalo to po nežnej revolúcii, kedy sa mnohí ocitli na ulici. Boli to ľudia, často prepustení z väzníc, ktoré boli veľakrát ich ubytovňou, hlavne v zimných mesiacoch. Mnoho ľudí uvrhol nový systém do ulíc, nakoľko trestný čin príživníctva bol zrušený, čo vlastne riešilo za komunistov bezdomovectvo ako také.

Len v mestskej časti, kde sa kemp nachádza, žilo v tej dobe množstvo bezdomovcov, ktorí sa nedokázali prispôsobiť novej dobe, ktorá odignorovala ich život alkoholikov, tulákov, či vyberačov kontajnerov. Zdrojom ich obživy boli kontajnery, hlavne vratné fľaše, za ktorých pár sa dal nakúpiť najlacnejší alkohol zvaný Okena. Ich život prebiehal v hľadaní fliaš, následne vypitím denaturovaného liehu v podobe Okeny a prespatím zvyšku dna v ťažkom opojení.

Vtedy ma napadla myšlienka, ako by sa dalo týmto ľuďom pomôcť, vrátiť im vlastnú dôstojnosť, všeobecnú prospešnosť, či zmysel života. Niekoľkým z nich som navrhol akúsi alternatívu, kdesi mimo mesto, aby žili ako ľudia, schopní sa o seba postarať. Mnohí prijali túto ponuku a začali sme vybavovať akýsi prenájom kúska pôdy s umiestnením unimo-buniek, s možnosťou chovať kozy, či iné zvieratá. Uvedený kemp sme chceli zriadiť na smetisku, ktoré bolo zarastené burinou, kríkmi a pokryté odpadkami. Ja sám, aj s niektorými mojimi priateľmi som bol odhodlaný s nimi bývať, aby sa takto dalo s nimi pracovať a našli iný zmysel života, ako ťažký alkoholizmus. Dokonca sa nám podarilo vybaviť poškodené unimo bunky bezplatne, aj pozemok od urbáru by mohol byť prenajatý. V podstate sme ich chceli vtiahnuť do nového života. Požiadali sme mesto Martin o súhlas s umiestnením buniek, ako aj vyplývajúce záväzky, že budeme dodržiavať poriadok, ako aj záväzok voči urbáru, ktorému odpracujeme množstvo hodín na rekultivácii pôdy, čo malo byť ako náhrada za prenájom. Mesto Martin našu žiadosť zamietlo, vraj s estetických dôvodov, blízkosti štátnej cesty a blízkosti cintorína.

Toto sa zrealizovalo v roku 1996 a z pätnástich bezdomovcov, ktorí boli ochotní žiť v danej komunite, do piatich rokov zostal na žive iba jeden.

Mestá sa starajú o túlavých psíkov, no v tej dobe o túlavých ľudí nemal nikto záujem, vraj si za všetko môžu sami. Kolektívna zodpovednosť sa v tej dobe, ako aj v dnešnej, nenosila, len dnes generácia ľudkov na ulici vymrela, ako nepotrebná a zbytočná.

Sám som poznal medzi nimi ľudí so zvláštnou schopnosťou hraničiacou s ľudskou genialitou, a preto myšlienka pomoci týmto ľuďom ma neopustila, aj napriek nepriazni osudu. Inšpiroval ma k tomu aj Peter, ktorý zomrel na ulici, ako mnoho iných. Tu je jeho príbeh:

Petrov príbeh

Narodil sa v normálnej rodine v 50. rokoch. Asi v desiatich rokoch sa u neho objavil zvláštny fenomén, „ochorel“ na zvláštnu chorobu – začal rozdávať. Rodičia mu kúpili nový sveter, komusi sa páčil, tak mu ho daroval. Kúpili mu nové topánky, komusi sa páčili, prišiel domov bosý. Samozrejme, že rodičia tieto darcovské aktivity nemohli pripustiť, nebolo normálne, aby sa niekto tak správal. Nechápal, keď mu rodičia dohovárali, keď ho za to bili, vyhodili z domu, kedy spával v pivnici na uhlí.

Pre neho bolo normálne, aby všetko čo mal rozdal, nikto ho za celý život nepresvedčil, že to nie je správne. Od svojich 12. rokoch trávil život v polepšovni, no so svojimi darcovskými aktivitami neprestal ani tam. Viac ako polovicu života následne strávil v krimináloch, raz sa vrátil z väzenia a vykradol samoobsluhu. Zobral plný kôš sladkostí a alkoholu a kým prišiel domov, stačil všetko porozdávať. Policajti ho našli s nedopitou fľašou a dostal zase štyri roky nepodmienečne. Keď sa vrátil z väzenia, urobil niečo podobné – väzenie bolo jeho domovom aj útočiskom. Nikdy sa nesťažoval na krutý osud, žil si svoj život darcu aj sluhu.

Po revolúcii nastali pre neho kruté časy, do basy ho už nechceli, už asi nebol schopný niečo vykonať, aby sa tam dostal. Keď som sa ho pýtal, „Peter, prečo si to robil? Prečo si sa nedíval na následky?“ Jeho odpoveďou boli len slzy. Chcel som od neho počuť slová sebaľútosti, či sebakritiky. Vtedy som nechápal, že svojimi slzami povedal viac, ako sa dá povedať slovami. Svojimi slzami povedal, že v živote nič neľutoval. Chvíľa radosti, ktorú svojim darcovstvom spôsobil, mu stála za pár rokov kriminálu, stála mu za bitky od svojich rodičov, vychovávateľov, spoluväzňov.

Bol chabej postavy, z jeho nosa ostal len zdeformovaný kýpeť, zuby nemal po nekonečných bitkách, ktoré utŕžil. Spravidla sa nebránil, vedel prijať všetko, dobré aj zlé. Bol odhodlaný na všetko, aby slúžil. Vo väzení vyrábal pre svojich spoluväzňov rôzne kombinácie liekov a zlúčenín. Sám ich na sebe testoval, niekedy sa stalo, že pár dní nevedel o svete, lebo ich účinok bol niekedy neočakávaný. Vlastne sa nikdy ničoho nebál, všetko znášal a žil pre druhých, možno to mu dodávalo odvahu. Bol ťažkým alkoholikom, vypil za deň aj tri Okeny, pil vodu z kaluže, či potoka. Vypil ju s láskou, možno aj preto, keď sa raz sa ocitol v nemocnici a robili mu test pečene, či iné vyšetrenia, pečeň mal zdravú, ako aj iné orgány. Lekári krútili hlavou. V posledných rokoch života vzbudzoval pohoršenie. Bol stále agresívnejší a stále niečo robil, aby upútal pozornosť. Strašne kričal, zapáchal, ľudia sa mu zďaleka vyhýbali. Stále padal a na hlave mal obrovské rany. Bol akoby výkričníkom spoločnosti, všetci ukazovali naňho prstom, no výkričník zrejme patril celej spoločnosti, lebo jeho život by mohol byť príkladom, aspoň v rozdávaní, či zdieľaní všetkého, či pre všetkých.

Tento príbeh Petra je len ilustráciou ľudí žijúcich na ulici, že často pod nevábnym povrchom sa skrýva čosi hodnotné a čisté, niekedy až príkladné, či geniálne.

Objaviť v ľuďoch tieto hodnoty je niekedy ťažké, možno to vyžaduje zhodiť masku svojej strnulosti, či predsudkov. Objaviť genialitu v prachu a ničote vyžaduje netradičný pohľad a vysokú dávku pokory.

Sám sa o to roky snažím, no verte, som vždy len na začiatku.

Verejný kemp

Počas výstavby kempu pre bezdomovcovNo osud pracoval ďalej a myšlienka vybudovať kemp ma ani naďalej neopúšťala. Vlastne bola pripravená ďalšia verzia realizácie, len človek často nechce vidieť dávno pripravené scenáre. Začal som pracovať na znovu získaní pozemku od štátnych majetkov, uvedená okolnosť sa dostala aj na súd, ktorý dopadol v prospech mňa, čiže ďalšia hra osudu. Keď ma napadla myšlienka, že kemp bude na zelenej lúke, kde sa síce z dôvodov predpisov nesmelo stavať, tak moja duša zajasala od radosti, lebo to bol ten pripravovaný scenár. Tak sa stalo, že v roku 2002 sme dotiahli odťahovou službou vrak kempovej Avie bez kolies na zelenú lúku. Bol to vlastne pokus, ktorého som sa trochu bál, vedel som, že reakcie ľudí z okolia budú všelijaké. Po odchode odťahovky som zostal sám pred vrakom Avie a na ulici sa začali zbiehať ľudia z okolia. Už pred tým som oznámil ľuďom v okolí, že na mojom pozemku bude stáť kemp pre bezdomovcov. Reakcie boli búrlivé, hraničiace s fyzickým atakom, no moje odhodlanie bolo také veľké, že dav ostal len pri slovných prejavoch nespokojnosti.

Ostal som vo vraku bývať, lebo som mal obavy, že ho odtiahnu, a takto by som im v tom zabránil. V noci chodili okolo niektorí „odvážni“, no myslím, že mali väčší strach, ako som ho mal ja. Takto vznikol kemp. Počas pobytu sme oplotili vrak, vybudovali studňu, pripojili sa na elektriku. V ten rok sme začali stavať s jedným bezdomovcom, ktorý pritiahol svoj karavan a bývali sme tam dvaja. Volal sa Jaroslav a v začiatkoch mi veľmi pomohol; len s ním bolo ťažko, keď začal piť, tak bol týždeň ako mŕtvy. Týždeň bol celkom funkčný, takže hodne pomohol, hlavne v tých začiatkoch. Pred zimou obývalo chatku už šesť bezdomovcov, no využívali sme aj vrak Avie, kde sme dali piecku a dalo sa v nej bývať aj v zime. Postupne sme každý rok postavili jednu chatku, senníky, maštale, šopy, drevárne a všetky tie prepotrebné striešky nad hlavou. Takmer všetko sme financovali z časopisu Priestor pre život, ktorý sme začali vydávať v roku zakladania kempu. V začiatkoch mi pomáhal aj Paľko Hroznár, hlavne vo vydávaní časopisu, ako aj s prácami na výstavbe kempu, ako aj Ján Poláček, ktorý pomáhal tiež veľkou mierou pri zabezpečovaní materiálu a organizačnou činnosťou. Počas rokov sa tu vymenilo 450 – 500 ľudí, ktorí každý svojou mierou prispeli k výstavbe kempu. V roku 2006 sme získali grant, ktorý sme použili na zateplenie chatiek, výmenu okien, výstavbu chodníkov, oplotenia, ústredného kúrenia, kuchynky, sprchy a mnohých iných vecí. Zo zisku z predaja časopisu sme kúpili traktor, hrabačku, kosačku, motorové píly, Aviu na zber dreva a mnoho iných potrebných vecí. V tom istom roku sme kúpili hospodárske zvieratá, kravičku, koňa, kozy, sliepky a iné.

Takto sme zabezpečili činnosť pre obyvateľov, no aj pre množstvo detí, ktoré sa zhodou okolností usadili v kempe. ako aj využitie hospodárskych zvierat.

Existencia kempu je stále neistá, päť rokov sme sa snažili získať povolenie, čo sa nám aj podarilo, no len na päť rokov. Čiže kolotoč „legalizácia“ je akoby nekonečný, no snáď sa nám to podarí aj s vašou podporou. Takže ďakujeme za minulú podporu, ako aj tú súčasnú, v podstate všetci sme na jednej lodi, či chceme alebo nie. Znášame aj tak všetky strasti aj radosti spoločne a je dobre, ak nám vydrží spoločná trpezlivosť.

Verejný kemp v Martine

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Daniel Diškanec
– šéfredaktor časopisu Priestor pre život
– správca Verejného kempu v Martine
– v jesenných komunálnych voľbách v roku 2010 sa uchádzal o post primátora mesta Martin. Z jeho osobnostného profilu vyberáme:
„Mám 54 rokov a od detstva žijem v Martine. Pracoval som na bytovom družstve ako robotník, neskôr ako majster a po skončení večernej strednej školy ako revízny technik tlakových a plynových zariadení.
V roku 2002 som na svojom pozemku postavil kemp pre ľudí bez domova. Postupne sme rozširovali kapacitu kempu prístavbou nových chatiek a začali vydávať nezávislé periodikum Priestor pre život, ktorého som šéfredaktorom. Som rozvedený, s prvou manželkou mám dve dospelé deti, v súčasnosti žijem 12 rokov s družkou a máme spolu 10-ročnú dcéru a staráme sa o päťročnú dcérku. Som správca a obyvateľ verejného kempu pre ľudí, ktorí stratili domov.“
Čerpané z: Priestor pre život

Daniel Diškanec, 20. 01. 2011 | Prečítané: 2090 | Rubrika: Kto sú humanisti?

Webhouse.sk
Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Kniha
24-01-20 * 01:46
 Re: Kniha
23-01-20 * 19:20
 Humanistická zbierka Protect Humanists At Risk
23-01-20 * 02:13
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom