www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @794
Počítadlo


Spam poison

Prečo majú túžby politický význam?

(prednáška pri prijatí Nobelovej ceny)

Vybral som si pre svoju prednášku túto tému, pretože si myslím, že najnovšie diskusie o politike a teórii politiky neberú dostatočne do úvahy psychológiu. Ekonomické fakty, populačné štatistiky, ústavné usporiadanie a podobne sú okamžite v strede pozornosti. Nie je problém zistiť, koľko bolo Juhokórejčanov a koľko Severokórejčanov, keď začala vojna v Kórei. Ak otvoríte správne knihy, môžete sa dozvedieť, aký tam bol priemerný príjem na obyvateľa a aké veľké boli ich armády. Ak však chcete vedieť, čo za človeka je Kórejčan a či existujú nejaké skutočné rozdiely medzi Severokórejčanom a Juhokórejčanom, čo každý z nich očakáva od života, s čím je nespokojný, v čo dúfa a čoho sa bojí, jednoducho povedané, čo ich „ženie dopredu“, vtedy budete v referenčných publikáciách hľadať nadarmo. A tak neviete ani povedať, či Juhokórejčania podporujú OSN, alebo by radšej dali prednosť únii so svojimi bratancami na severe. Tiež nebudete vedieť odhadnúť, či sú ochotní uskutočniť pozemkovú reformu výmenou za privilégium hlasovania za nejakého politika, o ktorom v živote nepočuli. A práve to, že silní muži sediaci vo svojich vzdialených hlavných mestách, zanedbávajú takéto otázky, je tým, čo tak často spôsobuje sklamanie. Ak sa má politika stať vedeckou a ak nemáme kráčať od jedného prekvapenia k druhému, je nutné, aby naše politické myslenie preniklo hlbšie ku koreňom ľudského jednania. Aký je vplyv hladu na pôsobenie sloganov? Ako sa mení ich účinnosť podľa kalorickej hodnoty našej stravy? Ak nám jeden človek ponúkne demokraciu a druhý vrece obilia, na akej úrovni hladu uprednostníme obilie pred hlasom? Príliš málo sa zaoberáme podobnými otázkami. Avšak nateraz zabudnime na Kórejčanov a zamerajme sa na ľudský druh ako taký.

Všetka ľudská činnosť je poháňaná túžbou. Existuje celá bludná teória, podporovaná niektorými horlivými moralistami, ktorá tvrdí, že v záujme povinnosti a morálneho princípu je možné odolať túžbe. Nazývam to bludom nie preto, že by človek nikdy nekonal z pocitu povinnosti, ale preto, že povinnosť na neho nemá žiaden vplyv, ak sám netúži po tom, aby si plnil svoje povinnosti. Ak chcete vedieť, ako ľudia zareagujú, nestačí vám len zhruba vedieť o ich materiálnych podmienkach, ale skôr poznať celý systém ich túžob, spolu s ich relatívnymi silami.

Existujú isté túžby, ktoré, hoci sú veľmi silné, nemajú v bežnom prípade žiaden politický význam. Väčšina mužov v istom období svojho života túži po manželstve, ale zvyčajne sú schopní uspokojiť túto túžbu bez toho, aby pritom museli urobiť niečo politicky relevantné. Existujú samozrejme výnimky: To je prípad únosu Sabínok. Rovnako rozvoj severnej Austrálie je vážne brzdený tým, že energickí mladí muži, ktorí by ho mali realizovať, nechcú celkom postrádať ženskú spoločnosť. Avšak takéto prípady sú nezvyčajné a vo všeobecnosti túžba mužov po ženách a naopak má na politiku len malý vplyv.

Túžby s politickým významom sa dajú rozdeliť na primárnu a sekundárnu skupinu. V primárnej skupine sa nachádzajú životné nevyhnutnosti: potrava, prístrešie, odev. Ak sa tieto veci stanú veľmi nedostupnými, snaha, ktorú ľudia pre ich získanie vynaložia, alebo násilie, ktorého sa dopustia v nádeji, že si ich zabezpečia, nebudú mať hraníc. Odborníci na najstaršie dejiny hovoria, že sucho v Arábii v štyroch samostatných prípadoch spôsobilo, že obyvateľstvo tejto krajiny sa rozlialo do okolitých oblastí. Malo to obrovské následky. Politické, kultúrne, náboženské. Posledným z týchto štyroch prípadov bol vzostup islamu. Postupné rozšírenie germánskych kmeňov z južného Ruska do Anglicka a potom ďalej do San Francisca malo podobné motívy. Túžba po potrave bola, a ešte stále nepochybne je, jednou z hlavných príčin veľkých politických zmien.

Ale človek sa od ostatných zvierat odlišuje v jednom veľmi dôležitom smere a to v tom, že má niektoré túžby, ktoré sú takpovediac nekonečné, také, ktoré nikdy nemôžu byť plne uspokojené, a ktoré by ho nenechali na pokoji ani v raji. Keď boa zožerie primerané množstvo potravy, zaspí a nezobudí sa, až kým nepotrebuje ďalšiu. Ľudské bytosti sú zväčša iné. Keď Arabi, ktorí boli zvyknutí žiť skromne, len zo zopár datlí, získali bohatstvá Východorímskej ríše a žili v palácoch v takmer neuveriteľnom luxuse, nestali sa kvôli tomu nečinnými. Hlad pre nich už nemohol byť motívom, pretože grécki otroci im na ich najmenší pokyn prinášali vyberané pokrmy. V činnosti ich udržiavali iné túžby, konkrétne štyri, ktoré môžeme označiť ako ziskuchtivosť, rivalitu, márnivosť a túžbu po moci.

Ziskuchtivosť – túžba vlastniť toľko majetku, alebo práv na majetok, koľko je len možné – je motív, ktorý, predpokladám, pochádza z kombinácie strachu a túžby po nevyhnutnostiach. Raz som sa spriatelil s dvoma malými dievčatkami z Estónska, ktoré počas hladomoru tesne unikli smrti hladom. Žili v mojej rodine a je samozrejmé, že mohli jesť, koľko chceli. Ale ony celý svoj voľný čas trávili tým, že chodili po susedných farmách, kradli tam zemiaky a hromadili si ich. Rockefeller, ktorý v detstve zažil strašnú biedu, strávil svoj dospelý život podobným spôsobom. Tak isto arabskí náčelníci na byzantských hodvábnych divánoch nemohli zabudnúť na púšť a hromadili bohatstvá vysoko prevyšujúce akúkoľvek fyzickú potrebu. Ale akákoľvek už je psychoanalýza ziskuchtivosti, nikto nemôže poprieť, že je jedným z významných motívov – hlavne medzi mocnými, pretože, ako som už povedal, je to jeden z nekonečných motívov. Koľkokoľvek získame, stále si budeme želať viac. Nasýtenie je nedosiahnuteľný sen.

Ale ziskuchtivosť, hoci je hnacou silou kapitalistického systému, nie je v žiadnom prípade najmocnejším motívom z tých, ktoré nám zostávajú po zvládnutí hladu. Rivalita je oveľa silnejšia. Znovu a znovu v moslimskej histórii sa dynastie rozpadali, pretože synovia sultána od rôznych matiek sa nedokázali dohodnúť a v občianskej vojne, ktorá z toho vzišla, nastal všeobecný rozvrat. To isté sa deje v modernej Európe. Keď britská vláda veľmi nerozumne umožnila cisárovi, aby sa zúčastnil námornej prehliadky na Spitheade, myšlienka, ktorá mu prišla na myseľ nebola zďaleka tá, ktorú vláda zamýšľala. Bola takáto: „Musím mať rovnako dobrú flotilu ako babička.“ A z tejto myšlienky vznikli všetky ďalšie problémy. Svet by bol šťastnejším miestom, keby ziskuchtivosť bola vždy silnejšia ako rivalita. Avšak nejeden muž by s radosťou čelil chudobe, keby tým mohol dosiahnuť úplné zničenie svojich sokov. Preto terajšia výška daní.

Márnivosť je motív obrovskej sily. Každý, kto má do činenia s deťmi vie, ako zo seba stále robia gašpara a hovoria: „Pozrite na mňa.“ „Pozrite na mňa“ je jednou z najhlbších túžob ľudského srdca. Môže na seba brať nespočetné podoby, od šašovstva až po hľadanie posmrtnej slávy. Jedno talianske renesančné kniežatko, keď sa ho na smrteľnej posteli kňaz spýtal, či sa má z čoho kajať, odpovedalo: „Áno, je tu istá vec. Pri jednej príležitosti boli u mňa naraz na návšteve cisár aj pápež. Zobral som ich na vežu, aby som im ukázal výhľad a nevyužil som príležitosť zhodiť ich obidvoch dolu, čo by mi bolo prinieslo nesmrteľnú slávu.“ Dejiny nám nehovoria, či sa dočkal rozhrešenia. Jedným z problémov márnivosti je to, že čím viac ju kŕmime, tým viac rastie. Čím viac sa o nás hovorí, tým viac túžime po tom, aby sa o nás hovorilo ešte viac. Usvedčený vrah, ktorému umožnia pozrieť si tlačové správy o jeho procese, bude rozhorčený, ak narazí na noviny, ktoré o ňom budú informovať nedostatočne. A čím viac toho o sebe nájde v iných novinách, tým rozhorčenejší bude tými, ktorých spravodajstvo bude len stručné. Politici a literáti sú ten istý prípad. A čím sú slávnejší, tým ťažšie je výstrižkovej službe uspokojiť ich. Je ťažké nadhodnotiť vplyv márnivosti na celý rozsah toku ľudského života, od trojročného dieťaťa až po potentáta, pred ktorým sa na jediné zdvihnutie obočia trasie svet. Ľudstvo dokonca preukázalo nedostatok zbožnosti tým, že pripísalo podobné vlastnosti bohu, o ktorom si myslí, že vyžaduje neustálu chválu.

Ale akokoľvek veľký je vplyv motívov, ktoré sme zvažovali, existuje jeden, ktorý ich všetky preváži. Myslím tým túžbu po moci. Túžba po moci je blízka príbuzná márnivosti, ale v žiadnom prípade to nie je to isté. Márnivosť potrebuje pre svoje uspokojenie slávu, a je jednoduché byť slávny a nemať pritom žiadnu moc. Najslávnejší ľudia v Spojených štátoch sú filmové hviezdy, ale Komisia pre neamerickú činnosť, ktorá ich môže zahnať späť do rady, nie je nijako slávna. V Anglicku je kráľ slávnejší ako premiér, ale premiér má viac moci ako kráľ. Mnohí ľudia uprednostnia slávu pred mocou, ale tí majú celkovo menší vplyv na tok udalostí ako tí, čo uprednostňujú moc pred slávou. Keď roku 1814 Blücher uvidel Napoleonove paláce, povedal: „Nebol to blázon, keď vlastnil všetko toto a odišiel dobýjať Moskvu?“ Napoleon, ktorému istotne nechýbala márnivosť, uprednostnil moc, keď mal na výber. Blücherovi sa toto rozhodnutie zdalo bláznovstvom. Túžba po moci, rovnako ako márnivosť, je neuhasiteľná. Nič menšie ako všemohúcnosť ju plne neuspokojí. A keďže ide predovšetkým o neresť energických ľudí, účinok túžby po moci je v ostrom nepomere k hojnosti jej výskytu. Je to skutočne najsilnejší motív v životoch dôležitých ľudí.

Túžba po moci sa výrazne zvyšuje jej využívaním, a to platí pre malú moc tak isto ako pre moc potentátov. V tých šťastných časoch pred rokom 1914, keď si bohaté slečny mohli dovoliť celé zástupy služobníctva, ich pôžitok z uplatňovania moci nad ľuďmi z domácnosti postupne rástol s ich vekom. Podobne v autokratickom režime sa nositelia moci stávajú čím ďalej väčšími tyranmi s tým, ako rastú ich skúsenosti s pôžitkami, ktoré im môže moc poskytnúť. Keďže moc nad ľudskými bytosťami sa lepšie ukáže tak, že ich donútime robiť to, čo by inak nerobili, človek ovládaný túžbou po moci je náchylnejší spôsobovať bolesť ako umožňovať radosť. Ak svojho šéfa požiadate, aby ste si mohli odísť z úradu pri nejakej legitímnej príležitosti, jeho láska k moci získa viac zadosťučinenia z odmietnutia ako zo súhlasu. Ak potrebujete stavebné povolenie, zodpovedný úradníček bude mať určite väčší pôžitok ak povie „Nie“, než keby povedal „Áno“. Takéto veci robia z túžby po moci nebezpečný motív.

Ale má to aj pozitívnejšie stránky. Myslím, že honba za vedomosťami je spôsobovaná hlavne túžbou po moci. Tak isto všetky pokroky vo vede a technike. V politike môže mať reformátor rovnako silnú túžbu po moci ako despota. Bolo by veľkou chybou celkom odsúdiť túžbu po moci ako motív. To, či nás tento motív povedie k užitočným, alebo zhubným činom, závisí na sociálnom systéme a na našich schopnostiach. Ak sú tieto schopnosti teoretické, alebo technické, prispejeme k vede alebo technike, a naša činnosť bude zväčša užitočná. Ak ste politikom, môže vás poháňať túžba po moci, ale zväčša sa tento motív pojí s túžbou uskutočniť istý stav vecí, ktorý z nejakých dôvodov uprednostňujete pred status quo. Významnému generálovi môže byť, ako Alkibiadovi, celkom jedno, na ktorej strane stojí, ale väčšina generálov uprednostní boj na strane vlastnej krajiny, a má teda aj iné motívy ako je túžba po moci. Politici môžu meniť strany tak často, aby im to zaručilo, že budú vždy vo väčšine, ale väčšina politikov uprednostňuje jednu stranu pred ostatnými, a podriaďuje svoju túžbu po moci tejto svojej preferencii. Túžbu po moci vo veľmi čistom stave môžeme pozorovať u viacerých druhov ľudí. Jedným druhom je úspešný vojak. Dokonalým príkladom je Napoleon. Myslím, že Napoleon nemal žiaden ideologický dôvod na uprednostnenie Francúzka pred Korzikou, ale keby sa stal korzickým cisárom, nestal by sa tak veľkým mužom, akým sa stal tým, že predstieral, že je Francúz. Takíto ľudia však nie sú úplne čistými príkladmi, pretože získavajú obrovské zadosťučinenie aj z márnivosti. Najčistejším druhom je eminence grise – moc za trónom, ktorá sa nikdy neukazuje na verejnosti, len sa opája tajnou myšlienkou: „Ako málo tieto bábky vedia o tom, kto poťahuje za špagátiky.“ Barón Holstein, ktorý riadil zahraničnú politiku Nemeckej ríše v rokoch 1890 až 1906 je dokonalou ukážkou tohto druhu. Žil v brlohu. Nikdy sa neukazoval v spoločnosti. Vyhýbal sa stretnutiam s cisárom, až na jednu príležitosť, keď sa už cisárovej neodbytnosti nedalo odolať. Odmietal všetky návrhy na dvorské funkcie s odôvodnením, že nevlastní žiaden vhodný oblek. Získal tajomstvá, ktoré mu umožňovali vydierať kancelára a cisárových blízkych. Silu vydierania používal nie na získanie bohatstva, alebo slávy, alebo ľubovoľnej inej zrejmej výhody, ale len na to, aby zabezpečil prijatie takej zahraničnej politiky, akej dával prednosť. Na východe boli podobné postavy bežné medzi eunuchmi.

Prejdem teraz k iným motívom, ktoré – hoci sú menej zásadné ako tie, ktoré sme uvažovali – majú stále veľkú dôležitosť. Prvým z nich je túžba po vzrušení. Ľudské bytosti prejavujú svoju nadradenosť nad zvieratami svojou schopnosťou nudiť sa, hoci niekedy sa mi pri sledovaní opíc v zoologickej záhrade zdalo, že aj ony majú isté prvotné štádium tejto únavnej emócie. Akokoľvek to však je, skúsenosť ukazuje, že vyhýbanie sa nude je jedným zo skutočne silných motívov takmer všetkých ľudských bytostí. Keď sa bieli muži po prvý krát stretli s nejakou neporušenou rasou divochov, ponúkli im všemožné dobrodenia, od svetla evanjelia až po tekvicový koláč. Tie však divosi, akokoľvek nám to môže byť ľúto, prijali s nezáujmom. To, čo z darov, ktoré sme im priniesli, skutočne ocenili, je omamný likér, ktorý im po prvý krát v ich životoch umožnil udržať si na niekoľko krátkych chvíľ ilúziu o tom, že je lepšie byť nažive než mŕtvy. Indiáni, kým boli ešte nepoznačení stykom s bielym mužom, fajčili svoje fajky, nie pokojne, ako to robíme my, ale orgiasticky, vdychujúc tak hlboko, až upadali do bezvedomia. A keď vzrušenie spôsobené nikotínom opadlo, vlastenecký rečník ich vyzval k útoku na susedný kmeň, čo im dalo to vzrušenie, ktoré my (vzhľadom na náš temperament) čerpáme z konských dostihov, alebo všeobecných volieb. Rozkoš z hazardu pozostáva takmer úplne zo vzrušenia. Monsieur Huc opisuje čínskych obchodníkov v zime na Čínskom múre, ktorí hrajú až do chvíle, kým prídu o všetku svoju hotovosť, potom prehrajú všetok tovar a nakoniec vlastný odev a nahí odchádzajú von, aby zomreli od zimy. Čo sa týka civilizovaných ľudí, to, že tlieskajú, keď sa začne vojna, je podľa môjho názoru rovnako ako u primitívnych indiánskych kmeňov, spôsobené hlavne túžbou po vzrušení. Emócia je rovnaká ako na futbalovom zápase, hoci následky sú niekedy o niečo závažnejšie.

Nie je vôbec ľahké rozhodnúť, čo je základnou príčinou túžby po vzrušení. Som náchylný veriť, že náš mentálny prejav je prispôsobený stavu, keď sa ľudia živili lovom. Keď muž strávil dlhý deň tým, že s veľmi primitívnymi zbraňami stopoval jeleňa a dúfal vo večeru, a keď na konci dňa triumfálne dotiahol korisť do svojej jaskyne, v spokojnej unavenosti sa zviezol k zemi, kým jeho žena upravovala a varila mäso. Bol ospalý, kosti ho boleli a vôňa večere zapĺňala každý kútik jeho vedomia. Po jedle upadol do hlbokého spánku. Pri takomto spôsobe života neexistoval čas ani energia na nudu. Ale keď sa neskôr začal zaoberať poľnohospodárstvom a žena urobila všetku ťažkú prácu na poli, mal zrazu čas rozmýšľať nad márnosťou ľudského života, vymýšľať mytológie a filozofické systémy a snívať o posmrtnom živote, kde bude naveky loviť diviaka z Valhally. Naše duševné ustrojenie je uspôsobené na život plný veľmi tvrdej fyzickej práce. Keď som bol mladší, zvykol som tráviť svoje dovolenky prechádzkami. Denne som prešiel dvadsaťpäť míľ, a keď prišiel večer, nepotreboval som nič, čím by som zahnal nudu, pretože potešenie z nečinného sedenia mi plne postačovalo. Ale moderný život sa nemôže riadiť podľa takýchto fyzicky namáhavých zásad. Veľká časť práce je sedavá a väčšina fyzickej práce precvičuje len niekoľko špecializovaných svalov. Keď sa na Trafalgarskom námestí zhromaždí dav, aby oslávil skutočnosť, že vláda sa rozhodla dať ich zabiť, neurobili by to, keby predtým všetci ušli dvadsaťpäť míľ za deň. Tento liek na bojachtivosť je však nepraktický a ak má ľudstvo prežiť – čo je možno nežiadúce – musíme nájsť iné prostriedky, ktorými by sme zabezpečili nevinné vybitie nevyužitej fyzickej energie, ktorá vyvoláva túžbu po vzrušení. Toto je záležitosť, ktorú moralisti a sociálni reformátori príliš nezohľadňovali. Sociálni reformátori si myslia, že majú na zvažovanie aj dôležitejšie veci. Moralisti zas považujú všetky dovolené ventily túžby po vzrušení za mimoriadne závažné, ale táto závažnosť má v ich mysliach podobu hriechu. Tanečné sály, kiná, vek jazzu, to všetko je, ak máme veriť svojim ušiam, bránou do pekla a my by sme mali radšej sedieť doma a rozjímať o svojich hriechoch. Ja osobne sa nedokážem primäť k súhlasu s vážnymi mužmi, ktorí hlásajú tieto varovania. Diabol má mnoho tvárí. Niektoré z nich, aby zviedol mladých, iné aby zviedol starých a vážnych. Ak je to diabol, kto mladých pokúša, aby si užívali, nie je to práve tá istá osoba, ktorá presviedča starých, aby odsudzovali ich radosť? A nie je odsudzovanie len druhom vzrušenia primeraným pokročilému veku? A nie je to droga, ktorú, ako ópium, musíme brať v stále väčších dávkach, aby vyvolala žiaduci účinok? Nemali by sme sa báť toho, že keď začneme skazenosťou kina, že nás to krok za krokom dovedie k odsúdeniu konkurenčnej politickej strany, Španielov, Portugalcov, Talianov, Aziatov, skrátka každého okrem našich priateľov z klubu? A práve z takéhoto odsudzovania, ak sa rozšíri, vznikajú vojny. Nikdy som nepočul o vojne, ktorá by vzišla z tanečnej sály.

Čo je na vzrušení závažné, je to, že tak veľa jeho podôb je ničivých. Je ničivé pre tých, ktorí nemôžu odolať nadbytku alkoholu alebo hazardu. Je ničivé, ak na seba zoberie podobu davového násilia. A nadovšetko ničivé je, keď vedie k vojne. Je to tak hlboká potreba, že ak po ruke nebudú neškodné naplnenia, nájde si takéto škodlivé ventily. V súčasnosti sú takýmito neškodnými naplneniami šport a politika, pokiaľ sa drží v rámci konštitučných hraníc. Ale to nestačí – hlavne preto, že najvzrušujúcejšia podoba politiky je práve tá, ktorá robí najviac škody. Civilizovaný život sa stal príliš krotkým a ak má zostať stabilným, musí poskytnúť neškodné uvoľnenia pre impulzy, ktoré si naši dávni predkovia ukájali lovom. V Austrálii, kde je málo ľudí a veľa králikov, som videl celé obyvateľstvo ukájať tieto impulzy primitívnym spôsobom tak, že zručne masakrovali tisícky králikov. Ale v Londýne, alebo New Yorku treba nájsť iný spôsob ako ukojiť tento primitívny impulz. Myslím, že každé mesto by malo mať umelé vodopády, ktorými by sa ľudia mohli plaviť vo veľmi krehkých kanoe a tiež plavecké bazény plné mechanických žralokov. Každá osoba, ktorá by bola pristihnutá pri obhajovaní preventívnej vojny, by mala byť odsúdená stráviť dve hodiny denne s týmito dômyselnými príšerami. Ale vážnejšie: Mali by sme sa snažiť poskytnúť konštruktívne ukojenie túžby po vzrušení. Nič na svete nie je viac vzrušujúce ako chvíľa náhleho objavu, alebo vynálezu, a oveľa viac ľudí ako sa niekedy predpokladá, je schopných takéto chvíle skutočne zažiť.

Prepletené s mnohými inými politickými motívmi sú aj dve blízko príbuzné vášne, ku ktorým majú ľudské bytosti bohužiaľ sklony: Myslím tým strach a nenávisť. Je normálne nenávidieť to, čoho sa bojíme a často, hoci nie vždy, sa bojíme toho, čo nenávidíme. Myslím, že medzi primitívnymi ľuďmi existoval zásada, že sa báli a nenávideli všetko, čo bolo neznáme. Mali svoju vlastnú tlupu, pôvodne veľmi malú. V jej rámci boli všetci priatelia, okrem prípadov, keď existoval nejaký zvláštny dôvod pre vzájomnú nenávisť. Ostatné tlupy boli buď potenciálni, alebo skutoční nepriatelia. Jednotlivého člena niektorej z nich, ktorý sa náhodou zatúlal, zabili. Cudzej tlupe ako celku bolo potrebné sa podľa okolností buď vyhnúť, alebo na ňu zaútočiť. A tento primitívny mechanizmus ešte stále ovláda náš vzťah k cudzím národom. Úplne nescestovaná osoba bude na všetkých cudzincov nazerať ako na divochov, teda ako na členov inej tlupy. Avšak človek, ktorý cestuje, alebo sa zaoberá medzinárodnou politikou, zistí, že ak má jeho tlupa prosperovať, musí sa do istej miery zlúčiť s ostatnými tlupami. Ak Angličanovi niekto povie: „Francúzi sú tvoji bratia,“ jeho prvý inštinktívny pocit bude: „Nezmysel. Francúzi krčia plecami a rozprávajú po francúzsky. A dokonca som počul, že jedia žaby.“ Ak sa mu však vysvetlí, že možno budeme musieť bojovať s Rusmi a potom, ak bude žiaduce brániť hranicu na Rýne, bude pomoc Francúzov bezpodmienečne nutná, začne chápať čo sa myslí tým, keď mu hovoria, že Francúzi sú jeho bratia. Ale ak nejaký ďalší cestujúci začne tvrdiť, že aj Rusi sú jeho bratia, nepodarí sa mu ho presvedčiť, ak len nebude schopný dokázať, že nám hrozí nebezpečenstvo z Marsu. Milujeme tých, ktorí nenávidia našich nepriateľov a ak by neboli žiadni nepriatelia, bolo by len veľmi málo ľudí, ktorých by sme mali radi.

Toto všetko však platí len potiaľ, pokiaľ sa zaoberáme postojom k iným ľudským bytostiam. Môžeme však za svojho nepriateľa považovať zem, pretože tak neochotne poskytuje skúpu obživu. Môžeme za svojho nepriateľa považovať samu matku prírodu a predstaviť si ľudský život ako boj, ktorým sa od nej snažíme získať o niečo viac. Ak by ľudia vnímali život takto, spolupráca celej ľudskej rasy by bola jednoduchá. A ak by sa školy, noviny a politici oddali tomuto cieľu, bolo by ľahké poskytnúť ľuďom takýto pohľad na život. Ale školy sú tu na to, aby vyučovali vlastenectvo; noviny, aby vyvolávali vzrušenie a politici, aby boli znovuzvolení. Žiaden z týchto troch teda nemôže urobiť nič pre to, aby zachránil ľudský druh pred vzájomnou samovraždou.

Existujú dva spôsoby ako sa vysporiadať so strachom: jeden je zmenšiť vonkajšie nebezpečenstvo, druhým je výchova k stoickej odolnosti. Ten druhý spôsob môže byť posilnený – okrem prípadov, kde je potrebná okamžitá reakcia – tým, že odvrátime myšlienky preč od príčiny strachu. Zdolanie strachu je veľmi dôležité. Strach je ponižujúci sám osebe, ľahko sa stáva obsesiou, ústi do hnevu voči tomu, čoho sa bojíme, a takisto k neuváženej a nadmernej krutosti. Nič nemá na ľudské bytosti taký blahodarný vplyv ako bezpečnosť. Ak by sa podarilo ustanoviť medzinárodný systém, ktorý by odstránil strach z vojny, zlepšenie každodennej mentality obyčajných ľudí by bolo obrovské a veľmi rýchle. V súčasnosti strach zatemňuje svet. Atómová bomba a bakteriologická bomba držaná zvrhlými komunistami, respektíve zvrhlými kapitalistami, spôsobujú, že sa Washington a Kremeľ chvejú a ženú ľudstvo ďalej po ceste k priepasti. Ak sa veci majú zlepšiť, prvým a základným krokom by malo byť nájsť spôsob na zmiernenie strachu. Svet je v súčasnosti posadnutý konfliktom dvoch nepriateľských ideológií a jednou zo zrejmých príčin konfliktu je túžba po víťazstve našej ideológie a po porážke tej nepriateľskej. Nemyslím, že základný motív tu má veľa spoločné s ideológiami. Myslím, že ideológie sú len prostriedkami slúžiacimi na zoskupenie ľudí, a že vášne, ktoré sa s nimi poja, sú len tie, ktoré vždy existujú medzi nepriateľskými skupinami. Existujú samozrejme rôzne dôvody na to, aby sme nenávideli komunistov. Prvým a hlavným je to, že nám chcú zobrať náš majetok. To isté platí o zlodejoch a hoci so zlodejmi nesúhlasíme, náš postoj k nim je výrazne iný ako náš postoj ku komunistom – hlavne preto, že nevzbudzujú toľko strachu. Komunistov po druhé nenávidíme preto, že sú neveriaci. Ale Číňania sú neveriaci už od jedenásteho storočia a my sme ich začali nenávidieť až po tom, čo zvrhli Čankajška. Po tretie, komunistov nenávidíme preto, že neveria v demokraciu, ale to isté nepovažujeme za dôvod, aby sme nenávideli Franca. Po štvrté ich nenávidíme preto, že potláčajú slobodu – sme tým tak pobúrení, že sme sa rozhodli napodobniť ich. Je zrejmé, že nič z tohto nie je skutočnou príčinou našej nenávisti. Nenávidíme ich preto, lebo sa ich bojíme a pretože nás ohrozujú. Ak by Rusi stále vyznávali pravoslávie, ak by si vytvorili parlamentnú vládu a mali by úplne slobodnú tlač, ktorá by nás každodenne tupila, potom – za predpokladu, že by mali ozbrojené sily rovnako silné ako majú teraz – by sme ich stále nenávideli, ak by len existovalo niečo, na základe čoho by sa dalo predpokladať, že sú k nám nepriateľskí. To je, isteže, odium theologicum, a môže to byť príčinou nepriateľstva. Ale ja si myslím, že je to len výhonok stádového myslenia: Človek, ktorý má inú teológiu vyzerá cudzo, a čokoľvek je cudzie, musí byť aj nepriateľské. Ideológie sú jedným zo spôsobov, ako sa vytvára stádo a psychológia je rovnaká bez ohľadu na spôsob vytvorenia tohto stáda.

Môže sa zdať, že tu pripúšťam len zlé motívy, alebo prinajlepšom také, ktoré sú eticky neutrálne. Obávam sa, že tieto motívy bývajú pravidelne silnejšie ako ľudomilnejšie pohnútky, ale nepopieram, že altruistické motívy existujú a niekedy môžu byť aj účinné. Agitácia proti otroctvu v Anglii začiatkom devätnásteho storočia bola nepopierateľne altruistická a veľmi účinná. Jej altruizmus sa potvrdil roku 1833, keď britskí daňoví poplatníci zaplatili mnoho miliónov kompenzácií jamajským statkárom za oslobodenie ich otrokov, ako aj tým, že na kongrese vo Viedni bola britská vláda pripravená k dôležitým ústupkom v záujme toho, aby priviedla ostatné národy ku ukončeniu obchodu s otrokmi. Toto je príklad z minulosti, ale dnešná Amerika poskytla rovnako pozoruhodné príklady. Nebudem sa tu nimi však zaoberať, pretože sa nechcem zapliesť do súčasných kontroverzií.

Nedá sa popierať, že sympatia je jedinečným motívom a že niektorí ľudia v niektorých dobách sa necítia príjemne, keď vedia o strádaní iných. Je to sympatia, ktorá bola zdrojom mnohých humanitárnych pokrokov za posledných sto rokov. Sme zhrození, keď počujeme príbehy o zlom zaobchádzaní s bláznami a skutočne – dnes už existuje slušný počet liečební, v ktorých sa s nimi už zle nezaobchádza. Väzni v západných krajinách nemajú byť mučení, ale ak sú a fakty vyjdu na povrch, nastane škandál. Nesúhlasíme s tým, aby sa so sirotami zaobchádzalo tak, ako sa s nimi zaobchádza v Oliverovi Twistovi. Protestantské krajiny nesúhlasia s krutosťou k zvieratám. Vo všetkých týchto prípadoch bola sympatia politicky účinná. A keby sa odstránil strach z vojny, jej účinnosť by mohla byť ešte väčšia. Zrejme najväčšou nádejou pre budúcnosť ľudského druhu je to, že nájde spôsoby na zväčšenie rozsahu a sily sympatie.

Prišiel čas zhrnúť túto diskusiu. Politika sa zaoberá skôr stádami ako jedincami a vášne, ktoré sú v politike dôležité, sú teda tie, ktoré sú rozliční jedinci stáda schopní zdielať spoločne. Široký inštinktívny mechanizmus, na ktorom musia byť politické stavby postavené, je inštinkt pre spoluprácu v rámci stáda a nepriateľstva voči ostatným stádam. Spolupráca v rámci stáda nie je nikdy dokonalá. Existujú jedinci, ktorí nezapadajú, ktorí sú v etymologickom zmysle „výstrední“, teda inými slovami mimo stáda. Títo jedinci sú tí, ktorí buď upadli pod, alebo vynikli nad bežnú úroveň. Sú to idioti, zločinci, proroci a objavitelia. Múdre stádo sa naučí tolerovať výstrednosť tých, ktorý sa povzniesli nad priemer a správať sa s čo najmenšou krutosťou k tým, čo upadli pod neho.

Čo sa týka vzťahu k iným stádam, moderná technika vytvorila rozpor medzi záujmom o vlastný prospech a inštinktom. Keď sa v starých časoch dve stáda dostali do vojny, jedno z nich vyhladilo to druhé a privlastnilo si jeho územie. Z hľadiska víťaza bola celá operácia vonkoncom uspokojivá. Zabíjanie nebolo vôbec drahé a vzrušenie bolo príjemné. Netreba sa teda diviť, že za takých podmienok vojna pretrvávala. Ak zvážime, koľko Nemcov bolo zabitých v poslednej vojne a koľko za to víťazi zaplatili na daniach, spriemerovaním môžeme zistiť cenu jedného mŕtveho Nemca. Zistíme, že je značná. Je pravda, že na východe víťazi získali starodávne výhody z vyhnania obyvateľstva a okupovania ich územia. Západní víťazi však žiadne takéto výhody nedostali. Je zrejmé, že moderná vojna nie je z finančného hľadiska dobrým obchodom. Hoci sme vyhrali dve svetové vojny, boli by sme teraz oveľa bohatší, keby sa vôbec neuskutočnili. Ak by ľudí poháňala túžba po vlastnom prospechu, čo, až na zopár svätcov, nie je pravda, celé ľudstvo by spolupracovalo. Už by neboli žiadne ďalšie vojny, žiadne armády, flotily, žiadne ďalšie atómové bomby. Neexistovala by armáda propagandistov pracujúca na otrávení myslí národa A proti národu B, a naopak národa B proti národu A. Na hraniciach by neboli zástupy úradníkov, zabraňujúcich vniknutiu cudzích kníh a cudzích názorov, akokoľvek vynikajúcich samých osebe. Neexistovali by colné bariéry zabezpečujúce existenciu veľkého množstva malých podnikov tam, kde by jeden veľký bol hospodárnejší. Toto všetko by sa udialo veľmi rýchlo, ak by si ľudia priali svoje vlastné šťastie tak túžobne, ako si prajú nešťastie svojich susedov. Ale, namietnete, načo sú dobré tieto utopické sny? Moralisti sa postarajú o to, aby sme sa nestali úplne sebeckými a kým sa to nestane, milénium je nemožné.

Nerád by som skončil cynickou poznámkou. Nepopieram, že existujú lepšie veci, ako je sebeckosť, a že niektorí ľudia ich aj dosiahnu. Ale tvrdím, že na jednej strane je len málo príležitostí, pri ktorých sa veľké množstvo ľudí, množstvo, akým sa zaoberá politika, môže povzniesť nad sebeckosť a na druhej strane je veľmi veľa prípadov, kde obyvateľstvo upadne pod úroveň sebeckosti, ak sebeckosť chápeme ako osvietený záujem o vlastný prospech.

A pri väčšine z týchto príležitostí, keď ľudia jednajú pod úroveň záujmu o vlastný prospech, sú presvedčení, že jednajú z idealistických pohnútok. Veľa z toho, čo sa tvári ako idealizmus je skrytá nenávisť a túžba po moci. Keď uvidíme veľkú masu ľudí ovládanú niečim, čo vyzerá ako vznešené pohnútky, je dobre pozrieť sa pod hladinu a spýtať sa, čo týmto motívom dáva toľkú účinnosť. Urobiť takýto psychologický prieskum, o aký som sa tu práve pokúsil, stojí za to čiastočne aj kvôli tomu, že je také ľahké nechať sa uniesť fasádou vznešenosti. Na záver by som povedal, že ak to, čo som hovoril je pravda, potom hlavná vec, ktorú potrebujeme, aby sme svet urobili šťastným, je inteligencia. A to je napokon optimistický záver, pretože inteligencia je niečo, čo môže byť pestované známymi spôsobmi výchovy.

11. decembra 1950

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Bertrand Russell
anglický filozof a matematik (1872 – 1970)
zo zaujímavých akcií pozri napríklad Russellov tribunál pre vojnové zločiny
Čerpané z: magazín Z Net, originálny článok Nobel Lecture; zoznam ďalších článkov v Z Net

Bertrand Russell, 01. 09. 2010 | Prečítané: 2236 | Rubrika: Kto sú humanisti?

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Anketa Strom roka
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore