www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @129
Počítadlo


Spam poison

Ochrana prírody – veda alebo ideológia?

Vplyvy ľudskej činnosti na planetárny ekosystém ohrozujú stav prírody a celkovo aj ľudskú populáciu na Zemi a vyvolali reakciu v podobe hnutí na ochranu prírody a životného prostredia.

Táto reakcia má vplyv na technologický pokrok a rozvoj modernej priemyselnej civilizácie stimulovanej voľným trhom a ekonomickým ziskom. Protireakcia proti ochrane prírody na seba nenechala čakať, a v Českej kotline zaznieva neobvykle často z úst priemyselných lobistov (1), politických predstaviteľov (2) a na nich napojených novinárov (3), menej často potom z pera a úst niektorých vedcov (4), názory, ktorými označujú ochranu prírody za ideológiu, ktorá obmedzuje slobodu človeka. Táto kritika vo svojej krajnej podobe obviňuje ochranu prírody až z antihumanizmu a mizantropie.

Príroda

Asi najhlasitejším rečníkom tohoto diškurzu je Václav Klaus, ktorý za túto svoju ambíciu už neraz zozbieral ocenenia Ropák roku alebo Zelená perla roku (5) a neváhal napísať ani knihu, kde dokazuje ochrane prírody jej fatálne omyly a ideologický podtext ohrozujúci slobodu človeka (Klaus, 2007).

Tieto výroky by mohli pôsobiť často až humorne, keby nemali tak zásadné implikácie na utváranie verejnej mienky a následných politických rozhodnutí. O tom, že možno vytvárať súhlas verejnosti so spoločenskými problémami, sme sa mohli presvedčiť napríklad v prípade americkej radarovej základne v Brdoch (Miessler, 2007). Takisto preto je nutné si položiť následujúce otázky.

Ide u ochrany prírody o ideológiu alebo o vedu? A nie je skôr ideológiou ochrana priemyselnej civilizácie a zisk akcionárov? Je ochrana prírody ako taká vedou alebo je vedou trhovo orientovaná ekonomika? Pre rozlúsknutie toho, čo je ochrana prírody, je dobré si najprv ozrejmiť, čo to je príroda a jej ochrana, čo je ideológia a ako sa odlišuje od vedy.

Čo je príroda a ako je ohraničená je obľúbenou témou filozofov, vedcov a intelektuálov. (6) Dobrať sa všeobecne platného záveru nie je jednoduché. Prístupy sú veľmi odlišné, niektorí autori sa snažia prírodu definovať vo vzťahu ku kultúre (7) (Komárek, 2000), iní zasa považujú prírodu za súčasť ľudského sveta a vzťahujú ju predovšetkým k ľudskému vnímaniu skutočnosti (Fine, 2001). Formulácie, čo je príroda, musia nutne ovplyvniť i vymedzenie pojmu ochrany prírody, ktorý je taktiež vnímaný veľmi odlišne. Český zákon ochranu prírody vymedzuje ako starostlivosť štátu a fyzických i právnických osôb o voľne žijúce živočíchy, divo rastúce rastliny a ich spoločenstva, o nerasty…, ako i starostlivosť o vzhľad a prístupnosť krajiny (Zbierka zákonov, 1992). Pomerne širšie môžu vnímať ochranu prírody nevládne organizácie, ktoré za ňu považujú svoju činnosť skladajúcu sa z pokusov o legislatívne zmeny, ekologickú spotrebu alebo dôslednejšie dodržovanie zákonných prostriedkov. Hlbinní ekológovia a radikálni aktivisti chápu ako ochranu prírody aktivity, ktoré zabraňujú civilizácii poškodzovať a ničiť prírodu, a to prostriedkami veľmi rôznej intenzity. Avšak výkladov, čo to je ochrana prírody a kde sú príčiny jej ohrozenia, je omnoho viac. Ku ktorému z nich sa prikloniť, nie je jednoduché rozhodnúť. Každopádne by to mala byť činnosť, ktorá vo svojom konečnom dôsledku udržuje prírodné prostredie v stave rovnakej alebo porovnateľnej kvality.

Podobne nejednotný a diskutovaný pojem je i veda. V užšom kontexte sú za vedu považované exaktné a prírodné vedy, ako sú matematika, fyzika, chémia, biológia; v širšom kontexte sú za vedu považované i vedy humanitné, ako sú sociológia, psychológia, politológia a ďalšie (Markoš, 2000: 39). Pre uchopenie vedy ako celku a nie len jej redukcionisticko-mechanistickej vetvy bude iste potrebné jej širšie chápanie. Moreland a Reynolds (2004) chápu vedu ako jeden zo spôsobov poznania založený na testami overiteľných popisoch sveta, získaných pomocou ľudského výkladu v prirodzených kategóriách obecne pozorovateľných a reprodukovateľných zmyslových údajov, získaných interpretáciou s prirodzeným svetom. Takto chápaná veda iste zahrňuje ako humanitné tak exaktné vedy a spája ich spolu atribútom poznania a možnosti testovať výsledky.

Ako ideológie sú najčastejšie vnímané filozofické, náboženské, politické a iné idey, deformované určitým partikulárnym záujmom: štátna ideológia, fašistická ideológia, komunistická ideológia (Petráčková et al., 2001: 319).

Z uvedeného vymedzenia pojmov vyplýva, že ochrana prírody nie je a nemôže byť vedou, ale môže byť ideológiou alebo môže byť ideológiou zásadne ovplyvňovaná a utváraná. Súčasne ochrana prírody môže a mala by byť stavaná na vedeckom poznaní exaktných i humanitných vedných disciplín tak rozdielnych, ako je biológia, ekológia, chémia, sociológia, psychológia a ďalšie. Je žiaduce, pokiaľ uznáme ako žiaduce prírodu chrániť, aby sa ochrana prírody opierala o vedecké objektívne poznanie, a tak sa stala efektívna a naplnila svoj zmysel a súčasne, aby nebola ovplyvnená ideológiou. Je dôležité poznamenať, že objektívna veda samotná nemôže poskytnúť odpoveď, či je žiaduce chrániť prírodu, pretože neobsahuje hodnotiace kritéria (Storch, 1995: 255). Imperatív chrániť prírodu je braný pod hrozbou globálnej ekologickej katastrofy ako common sense a na zmysel ochrany prírody nám môže odpovedať jedine etika a v nijakom prípade žiadna objektívna veda ako ekonómia alebo ekológia. Pokiaľ sa pýtame na hodnotu zachovania prírody alebo života, pýtame sa na metafyzické otázky, ktoré sa nedajú vedou overiť (Kerlinger, 1972).

Štátna ochrana prírody je ukážkou skôr ideológie než skutočnej ochrany prírody a nutne vedie k nenaplneniu pojmu ochrana prírody, ktorú vymedzujú udržaním prírodného prostredia v stave rovnakej alebo porovnateľnej kvality. I napriek ročenke Ministerstva životného prostredia o stave životného prostredia v Česku, kde stojí: po predchádzajúcej stagnácii v rokoch 2005 – 2006 sa stav životného prostredia zlepšuje (Správa o životnom prostredí Českej republiky v roku 2007, 2008), možno o podobných záveroch v tieni globálnych trendov pochybovať. Česka sa globálne indikátory životného prostredia týkajú väčšou mierou než iba regionálne indikátory spomenuté v ročenke, a to v dôsledku toku materiálov, energií, odpadov a znečistenia skrz hranice štátov. (8) Práve Česká republika sa po boku ostatných tzv. vyspelých štátov zaraďuje medzi najväčších finálnych konzumentov prírodných zdrojov planéty, a tak sa na zhoršovaní podieľa významnou mierou. Tým možno spochybniť, že inštitucionálna ochrana prírody je skutočne ochranou prírody.

Za ideológiu majúcu vplyv na inštitucionálnu ochranu prírody možno považovať neoliberálnu ekonomiku, ktorá je pod ideou spravodlivého hospodárenia so zdrojmi deformovaná partikulárnym záujmom maximalizácie zisku nadnárodných korporácií. Inštitucionálna ochrana prírody (9) je realizovaná predovšetkým trhovými mechanizmami, ako sú internalizácie externalít, ekologická daňová reforma, podpora predaja tzv. ekologických výrobkov alebo trh s emisnými povoleniami namiesto konzervácie prírodného bohatstva a minimalizácie spotreby.

Tomuto trhovému prístupu sú podriadené i vedecké podklady ochrany prírody, ale čo je závažnejšie, i smerovanie vedeckého poznania smerom k aplikácii slúžiacej ľudskému pôsobeniu na prírodné prostredie. Preto dnes vo vedeckom výskume prevláda inštrumentálna racionalizácia v prospech ľudí skôr než nezainteresované skúmanie prírodného a kultúrneho sveta. To je takisto jeden z dôvodov nesúmerného prístupu k experimentálnym a humanitným vedám. Náuky potenciálne využiteľné a aplikovateľné k ďalšej expanzii ľudí do prírodného sveta, ako je napríklad atómová fyzika, genetika alebo mikrobiológia, sa pýšia výskumnými komplexmi, ako švajčiarsky Paul Sherrer Institut s urýchľovačom častíc alebo nemecký Max-Planck Institut, v ktorých som pri nedávnej návšteve pozoroval technickú vybavenosť, ktorá iste stála nemalé úsilie a finančné náklady ťažko porovnateľné s nákladmi investovanými do rozvoja humanitných vied, ktoré podobným potenciálom neoplývajú.

Naviac sa možno stotožniť s obvinením tohoto prístupu a obhajobou vedy samotnej, že táto hodnotová (trhová) deformácia spoločenského využívania vedy, a nie veda samotná, priviedla vyspelý svet do dnešnej globálnej krízovej situácie (Král, 1998: 89).

Dnešná veda a inštitucionálna ochrana prírody, ktoré v súčasnosti pozorujeme, možno označiť ako dôsledok antropocentrického nazerania na svet. Skutočne účinná ochrana prírody musí byť očistená od antropocentrizmu. Naviac musí byť od antropocentrizmu očistená i samotná veda, z ktorej ochrana prírody čerpá poznatky.

Podobne vidí problém ochrany prírody i známy fyzik a filozof vedy Fritjof Capra, hľadá inšpiráciu v hlbinnej ekológii (10) a vyčíta súčasnej ochrane prírody jej prílišný antropocentrizmus, keď píše, že povrchná ekológia je antropocentrická, čiže sústredená na človeka. Vidí človeka nad prírodou alebo mimo prírodu, ako zdroj všetkých hodnôt, a prírode pripisuje iba inštrumentálnu hodnotu (Capra, 2004: 20). Podobne vidí i antropocentrický prístup vo vede, keď píše: Takú hlboko ekologickú etiku dnes nutne potrebujeme, zvlášť vo vede, pretože väčšina toho, čo vedci robia, život nepodporuje ani nezachováva, ale ničí. Fyzici projektujú systémy zbraní, ktoré hrozia vyhladiť život na planéte, chemici kontaminujú globálne prostredie, biológovia vypúšťajú do prostredia nové neznáme typy mikroorganizmov bez toho, aby poznali dôsledky, psychológovia a ďalší vedci mučia zvieratá v mene vedeckého pokroku – pokiaľ vezmeme v úvahu všetky tieto aktivity, zdá sa, že je nanajvýš naliehavé zaviesť do vedy ekoetické normy. (Capra, 2004: 24)

Radikálna ochrana prírody (11), ktorá nie je ideologizovaná neoliberalizmom, má na rozdiel od inštitucionálnej ochrany prírody možnosť byť efektívna a naplniť pojem ochrany prírody, ale to len za predpokladu plného využitia nezainteresovaného vedeckého poznania, ktoré nebude ovplyvnené antropocentrizmom. Radikálny prístup v ochrane prírody sa nevzťahuje len na metódy ochrany (11), ale taktiež na princípy vychádzajúce z etiky hlbinnej ekológie.

Napriek tomu nejde z niekoľkých dôvodov predpokladať prechod od inštitucionálnej k efektívnej radikálnej ochrane prírody:

1) neoliberálna ekonomická ideológia deformuje podobu ochrany prírody do vierohodnej ilúzie ochrany prírody,
2) dnešná veda je príliš subjektivizovaná antropocentrizmom a nemôže poskytovať aplikovateľný základ pre efektívnu ochranu prírody,
3) radikálna ochrana prírody a jej metódy sú označované ako extrémizmus a kladú veľké nároky na obmedzenie materiálnych nárokov spoločnosti, a preto je nepopulárne ich začleniť do štruktúry spoločnosti.

Poznámky:
(1) Za nich možno považovať napríklad J. Hanzlíčka, ktorý sa často vyjadruje k témam životného prostredia na strane investorov priemyselnej výstavby.
(2) Medzi ktoré patria najmä predstavitelia neoliberálne-konzervatívneho spektra, ako sú V. Klaus alebo M. Říman.
(3) Známy je svojimi článkami predovšetkým I. Brezina, ktorý sa neváha s ochranárskymi organizáciami súdiť.
(4) Občas možno vypozorovať kritiku u fyzika L. Motla a ďalších zástancov Klausových teórií. Častejším prípadem je kritika z radu vedcov, kedy nekritizujú ochranu prírody ako celok, ale niektoré jej ciele. Snažia sa dokázať ochrane prírody to, že sa nezakladá na vedecky potvrdených skutočnostiach. To je prípad napríklad T. Grima, kritizujúceho napríklad ochranu dažďových pralesov ako ochranu biodiverzity (Grim, 2006). Nech už takáto kritika je alebo nie je oprávnená, často to vedie k odmietaniu a diskreditácii ochranárskych záujmov.
(5) Toto anti-ekologické „ocenenie“ venujú každoročne ekologickí aktivisti osobe a výroku, ktoré sa nejako zaslúžili o popieranie problémov životného prostredia. V. Klaus je každoročne nominovaný za popieranie problematiky životného prostredia a už mu bola prisúdená trikrát Zelená perla roku a raz Ropák roku.
(6) Na Ekologických dňoch v Olomouci k podobným témam každoročne hovoria naši poprední filozofujúci vedci. Toho roku v apríli nad témou, čo je príroda, opäť debatovali Václav Cílek, Stanislav Komárek, Zdeněk Kratochvíl a ďalší.
(7) Kultúru potom definuje ako „pokračovanie prírody inými prostriedkami“. (Komárek, 2000)
(8) V samotnej Správe o životnom prostredí Českej republiky v roku 2007 (2008) je spomenuté, že zásadné problémy a hrozby pre budúci vývoj, identifikované už v predchádzajúcich rokoch, nadobúdajú na význame a naliehavosti. Ide o rastúce emisie skleníkových plynov, v ktorých je Česká republika, pokiaľ vzťahujeme emisie oxidu uhličitého na hlavu, jedným zo svetových rekordmanov. Takže sa podieľa na globálnom trende zhoršovania prírodného prostredia. (Koželuh, 2009)
(9) Niekedy tiež nazývaný ako reformistický alebo mainstreamový environmentalizmus. (Somma, 2006)
(10) Filozofická škola, ktorú založil Arnea Naess začiatkom 70. rokov 20. storočia a rozlíšil „povrchnú“ (shallow ecology) a „hlbinnú“ ekológiu (deep ecology).
(11) Tu môžeme tiež nazývať ako revolučný environmentalizmus. (Somma, 2006)

Literatúra:
CAPRA, F. Tkáň život. Nová syntéza mysli a hmoty. 1. české vydanie, Praha: Academia, 2004. ISBN 80-200-1169-2
FINE, G. A. Jak se dělá příroda a ochočuje divočina: Problém „vysbírávání“ lesů v houbařské kultuře. Biograf, 2001, č. 24, s. 29 - 56.
GRIM, T. Kde jsou ochranářské priority? Vesmír, 2006, roč. 85, č. 3, s. 140.
KERLINGER, F. N. Věda a vědecký přístup. In. KERLINGER, F. N. Základy výzkumu chování. Praha: Academia, s 18 – 24.
KLAUS, V. Modrá, nikoli zelená planeta. Co je ohroženo: klima nebo svoboda? Vydanie 1. Praha: Dokořán, 2007. ISBN: 978-80-7363-152-9
KOMÁREK, S. Příroda a kultura. In KOMÁREK, S. Příroda a kultura. Praha: Vesmír, 2000, s. 117 - 124.
KOŽELUH, J. Velká výzva pro českou ekonomiku i jednotlivce. Ekologické listy, 2009, roč. VII., č. 5, s. 2.
KRÁL, M. Kam směřuje civilizace? : věda a proměna lidské skutečnosti. Vyd. 1. Praha : Filosofia, 1998. 134 s. ISBN 807007101X
MARKOŠ, A. Úvahy o možnostech sjednocení vědeckého poznání. In MARKOŠ, A. Tajemství hladiny – hermeneutika živého. Praha: Vesmír, 2000, s. 39 - 65.
MIESSLER, Jan. Lekce radar: vyrábění souhlasu v reálné demokracii. Sedmá generace, 2007, roč. XVI, č. 6, s. 12 – 14.
MORELAND, J. P., REYNOLDS, J. M. Třikrát evoluce versus stvoření (Three Views on Creation and Evolution). Praha, Návrat domů. 2004. ISBN 80-725-5028-4
PETRÁČKOVÁ, V., KRAUS, J., et al. Akademický slovník cizích slov. Praha: Academia, 2001. ISBN 80-200-0607-9
SOMMA, M. Revolutionary Environmentalism. In BEST, S. et NOCELLA, A. J. (eds.) Igniting a revolution. Voices in defense of the Earth. AK Press Edinburgh, 2006, s. 37 – 46. ISBN 1-904859-56-9
STORCH, D. Věda, ekologie a ideologie. Vesmír, 1995, roč. 74, č. 5, s. 255.
Zákon o ochraně přírody a krajiny, 114/1992 Sb., paragraf 2, odstavec 1).
Zpráva o životním prostředí České republiky v roce 2007. Ministerstvo životního prostředí, 2008, s. 313.

Autorom tohto príspevku je ktosi podpísaný znakmi AYOS, a na stránke ČSAF bol uverejnený 24. 2. 2010. Do slovenčiny preložil Ján Parada.

Ilustračné foto: © Algebraik
Chcete sa vyjadriť? Využite
diskusné fórum.

Ján Parada
laik s celoživotným vzdelávaním
Čerpané z:
ČSAFOchrana přírody – věda nebo ideologie?

Súvisiace články:
Lovu zdar? (22.08.2009)

Ján Parada, 25. 02. 2010 | Prečítané: 5879 | Rubrika: Polemika o…

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
20-10-19 * 11:22
 Re: Z toho miesta
20-10-19 * 11:03
 Ťažko
17-10-19 * 23:21
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore