www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @496
Počítadlo


Spam poison

Nový vek

Revolučné túžby

Ľudovít ŠtúrČo sa len v hodnej diaľke času čakalo, o čom sa myslelo, že príde len o 20, 30, 40 rokov, to je už tu, to prišlo ako cez noc – človek sotva uverí očiam svojim, keď sa obzrie po svete, stojí zarazený a ohromený nad tým, čo vidí! Naozaj prichodí tak človeku, ako pocestnému v povestiach našich, vidiacemu sa po púti úzkymi dolinami a zarastenými horami vykonanej naraz v čarovných záhradách a sadoch, kde krásne zámky, utešené jazerá, rajské kvetiny a nadľudské bytosti. Mnohý tomu ani neuverí, že sa stalo, čo sa stalo, ale buď bohu chvála, už je raz tak! Môžu síce ešte doraziť víchrice na tieto kvetiny, môžu ony ešte na čas uvädnúť, ale vyschnúť a celkom podťaté byť nemôžu, viac byť nesmú. Príde zase slnko a okreje všetko, čo by sa bolo k vädnutiu naklonilo.

Človek nestačí odrazu a na dúšok vyrátať všetko, aké sa po svete zmeny stali, aké práva a nové slobody národy podostávali. Tak odrazu to na svete nikdy nešlo, toľko sa národom odrazu na svete nikdy nedostalo! Povyháňali národy starých dráčov a utlačiteľov, čo v mene vládarenia národov len seba, svoju rodinu, jej bohatstvo, jej vyvýšenosť pred očami mali, čo v mene národov lúpili a zdierali, pod zásterou ochrany slobody slobodu utláčali, povyháňali národy starých hrdúsnikov, čo v mene verejného poriadku sotva byľke hnúť sa dopustili, slobodu hovorenia, písania, tlačenia utláčali, žiadne spoločnosti verejné, aby ľudia o sebe hovoriť nemohli a k sebe neprišli, netrpeli, na všetky spolky a jednotlivých slobodomyseľných ľudí celé hajná špehúňov držali, dane a peniaze krajinské nie na verejné potreby, ale na celé roty špehúňov obracali, národy takto vyciciavali a z mozoľov národov si len hry a zábavy robili, ľuďom druhým k ničomu prísť nedávali, ale všade len zemanov, grófov a barónov kládli, akoby druhí k ničomu spôsobní neboli. Na takýchto ľudí, ako hovoríme, dorazila víchrica a vytrhla ich od koreňa; vytrhla Ludvika Filipa i s jeho pomocníkmi a podkúpenou zberbou atď. S týmito ľuďmi sa starý, naozaj starý, spráchnivený poriadok alebo radšej neriad rozsypal a spod tejto starej vrstvy zazelená sa nová utešená niva. Národy sa vyrovnali z ohľadu práva a slobody. „Mne tak ako tebe“ je už heslo ľudí v západných krajinách európskych. Vydobudli si národy účasť v krajinských veciach, nechtiac už byť len vždy ako deti od vladárov svojich opatrované, vydobudli si národy právo slobodnej spolkovitosti, t. j. tvoriť spolky, aké sa im vidí k dobrému cieľu, a vydobudli si národy ochranu všetkých týchto žiadostí a práv, slobodu hovorenia, písania, právo slobodnej tlače. Ako ten starý neriad už na slabé korene sa opieral, vidno z toho, že nadišlá víchrica ho odrazu zrazila; ako myšlienky o slobode a právach hlboké už v človečenstve korene pustili, vidno zo všeobecného hýbania národov. Nič tu neosožili vojská a delá, všeobecné pohnutie národov ich tak zrazilo a rozsypalo ako víchor hromadu prachu. Veľká náuka pre vladárov, veľká náuka pre národy.

I v našej vlasti stali sa nečakané prevraty. Keď do života nové poriadky vstúpia, sotva sa jedni druhých poznajú v tých nových poriadkoch, v tom novom svete. Urbárska ledajaká služobnosť, čo náš ľud horšie od zajatia egyptského, v ktorom Židia stonali, zažierala, tá je už preč! Nebudú sa viac hajná a kŕdle nevoľného nášho ľudu na panské roboty valievať a vyháňať, nebudú viac za chrbtom nevoľného biedneho ľudu hajdúsi a drábi s palicami stávať a ich do ťažkej nechutnej roboty týmito dôvodmi ponúkať, nebudú sa viac kadeakí nevzdelanci a surovci, a často i loptoši, nebudú rozliční panskí sluhovia, kasnárici, išpánici, pisárci, dvorskovci po našom biednom ľude sa voziť, ustavične mu len hrešiť, nadávať, s biednym ľudom len ako s rabmi zachodiť, statočných a poriadnych obyvateľov sťa dákych rabov len „ty“ a „ty“ oslovovať, nebude viac náš biedny ľud mozoliť, aby sa druhí pásli a kŕmili, pili a výskali, tancovali a hodovali, čo on sám medzitým v hlade a smäde bolestne vydychoval a sotva že oddýchal; nebude viac ľud náš čakať musieť so svojimi skrovnými úrodami na panské dežmy, kým sa jeho milosti zapáči najpeknejšie kríže a snopy z úrody mu povyberať, nebude mu viac pán súdiť, a ľud náš po panských stoliciach sa zrážať, všetko toto je už zrušené a do večnej priepasti zahodené – ľud náš je už slobodný, už bude raz obyvateľ krajiny a človek! Zemianstvo je už tiež pod dane vzaté a bude všetko tak musieť platiť ako ktorýkoľvek druhý obyvateľ krajiny; nebude už zemianstvo tiež mať inšie prednosti pred druhými, bo bude rovnosť práva pred súdom a zákonne bude mať platiť tak, ako to pekné slovenské porekadlo hovorí: „Mne tak, ako tebe.“ Od tých čias nebude už len zemianstvo posielať vyslancov na snem krajinský ako dosiaľ, ale budú posielať obyvatelia krajiny napospol, a bude si už i náš ľud voliť vyslancov svojich, vyslancov takých, čo jeho potreby znajú, čo s ním dobre myslia. Dosiaľ ale to inakšie bolo. Len zemianstvo si posielalo na snem svojich zástupníkov, a týmto bola len bližšia vždy košeľa ako kabát. Dostali sme už slobodu tlače, t. j. môžeme hovoriť a písať, čo sa nám vidí a čo sa nám chce, tak ale, aby sme neobrazili nespravodlivé vrchnosti a hlavné zákony krajinské, ani žiadne druhé osoby bez príčin; keď sa ale nadužitia a neprávosti stanú, či od toho alebo iného, či ich porobí jeho milosť, alebo jeho urodzená milosť, alebo veľkomožnosť, alebo jeho osvietenosť, alebo ktorákoľvek druhá vyvýšenosť, len ta s nimi von bez milosti! Dostali sme s týmito slobodami aj druhé, ako napr. slobodu spolkovnosti, t. j. už nepotrebujeme pri zakladaní dobrých, nevinných, užitočných spolkov sem a tam behať a o milosť potvrdenia s poníženosťou sa prosiť. Tak napr. náš Tatrín, spolok dobrý a znamenitý, založený k vydávaniu dobrých slovenských kníh a k podporovaniu statočných dobrých mládencov, je už tým samým potvrdený.

S týmto veru môžeme byť nateraz spokojní a môžeme zavolať z celej duše slobodne na slávu. Keby sme i z ohľadu národného to, čo nám je nevyhnutne potrebné, boli dostali, to by sme už mohli byť úplne slobodní a spokojní. A ľahko by sme aj boli dostali, keby sme k tomu boli pripravení bývali a keby sme mali už jedno vzdelané centrálne mesto. Ale nás čas našiel nepripravených, tá naša ťahavosť a váhavosť, tá naša chabosť a slabosť, tá naša stará zaťatá nevôľa nám teraz náramne zaškodila. Keby sme len ten rekurz boli mali už na pohotove, ktorý sme viac ráz v novinách našich narádzali a na ktorom sme sa boli v Tatríne uzniesli, ale poľutuj sa, bože! Rekurz tak dávno ustanovený a už aj od p. Rimavského a p. Daxnera výborne vypracovaný sa nedohotovil a k nám načas neprišiel. Ale i toto by sme boli nahradili, keby sme mali jedno centrálne mesto, v ktorom by bolo veľa vzdelaných a ochotných mešťanov, mysliacich dobre s nami a s národom naším; tí by si boli mohli prispiešiť, na tom, čo prednesieme, sa uzrozumieť, rekurz napísať a poslať. Paríž Francúzom, Berlín Prušiakom, Viedeň Rakúšanom, Lipsko a Drážďany Sasom, Mníchov Bavorom pomohli, my ale ani len ešte malého vzoru z tých veľkých miest nemáme. Medzitým nie je vec stratená a my ju, keď len vôle pridáme, nahradiť môžeme. Podáme rekurz strany našich záležitostí, ktoré sa Slovákov týkajú, ministerstvu osvety a nastávajúcemu snemu v Pešti, a tí páni nech vidia, že pravdu hľadáme, že nič zlého nebezpečného nechceme, že chceme osvetu a vzdelanosť i pre náš zanedbaný národ, že chceme to, po čom túžia všetci v tomto veku slobody a osvety. K tomuto cieľu sa už od jedného nášho rodáka Príhlas k slovenskému národu hotuje, aby všetci poznali a videli, čo chceme a na čo sa podpisovať majú. Tento príhlas vytlačený rozpošle sa o krátky čas všade po kraji našom. Žiadame tu zaraz našich národovcov, aby punkty tie, ktoré v ňom obsažené budú, do maďarčiny poprekladali, podpisné hárky otvorili, všetkým bez rozdielu sa podpisovať dali a potom podpísané tieto hárky zaraz a bez odkladu do Sv. Mikuláša k p. M. Hodžovi poslali, kde bude ležať hlavný rekurz, ku ktorému sa potom tieto hárky priložia a všetko na svoje miesto odošle. Aby ale v nastávajúcom sneme naše slušné prosby aj podopierané boli, musíme k tomu hľadieť, aby sme si vyvolili na budúci snem vyslancov takých, ktorí ako s krajinou, tak aj s nami dobre myslia, ktorí sa za náš národ nehanbia, ale vidiac jeho veľké zaostatie, potrebu jeho vzdelávania uznávajú. Vyslancov si, povedám, už budeme robiť sami, a kto je volencom, môže byť aj voleným, a k tomu, aby bol dakto volencom, dosť málo treba. Presvedčení sme, že naši ľudia starať sa budú poučiť tých, ktorí budú v ich okoliach voliť a neznajú ešte veci dobre povážiť a osoby rozoznať. Kto žiada, berie, kto klope, tomu sa otvorí, to je pravda zlatá. Tak i my robiť musíme a hanba by nám bola, posmech pred bohom i svetom, keby sme ani len so žiadosťami našimi mužsky vystúpiť nevedeli. Lež o tomto všetkom, ako aj o predošlom, obšírnejšie budúcne v novinách našich.

Portrét: © www.stur.sk
Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr (detail), olejomaľba, 1872. Prvý maľovaný portrét Ľ. Štúra, zhotovený na základe objednávky Matice slovenskej pre výzdobu matičnej dvorany. V súčasnosti je umiestnený v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine.
Chcete sa vyjadriť? Využite
diskusné fórum.

Ľudovít Štúr
– narodil sa 28. októbra 1815 v Zay Uhrovci (dnešný Uhrovec)
– 11. júla 1843 počas schôdzky s M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom v Hlbokom vzniklo rozhodnutie o vytvorení spisovnej slovenčiny
– v roku 1846 vyšli v Bratislave Štúrove kodifikátorské diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Nauka reči slovenskej
– v júli a auguste 1847 vyšiel v Slovenských národných novinách Štúrov článok Kde leží naša bieda?
– 31. marca 1848 vyšiel v Slovenských národných novinách Štúrov článok Nový vek, v ktorom vítal revolučné pohyby
– 12. januára 1856 umrel v Modre; viac o živote a jeho diele na webovej stránke www.stur.sk
Čerpané z:
kniha s názvom Ľudovít Štúr, Dielo II., V. časť: Revolučné túžby, strany 165 – 169, výber zostavil a textologicky upravil Jozef Ambruš, chronológiu spracoval Augustín Maťovčík, vydavateľstvo Tatran, Bratislava 1986, prvé vydanie, ako 4 316. publikácia a 57. zväzok edície Zlatý fond slovenskej literatúry

Súvisiace články:
K lipe (27.10.2012)
Nastávajúca bieda (23.06.2010)

Ľudovít Štúr, 09. 06. 2010 | Prečítané: 2802 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
03-12-19 * 17:00
 Re: Ťažko
27-11-19 * 19:58
 Re: Je to tak
23-11-19 * 09:44
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore