www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @072
Počítadlo


Spam poison

Návrh ústavného zákona, ktorým sa zakazuje interrupcia, eutanázia a asistovaná samovražda – 2. časť

Detaily návrhu zákona (návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky)

Pozbaviť nenarodené dieťa života je podľa čl. 15 ods. 2 návrhu ústavného zákona zakázané, pričom sa v čl. 15 ods. 4 pripúšťajú v nevyhnutnom rozsahu prípadné výnimky nepovažujúce sa za porušenie práva na život (Určité výnimky platia v súčasnosti aj pre narodené fyzické osoby: V zmysle čl. 15 ods. 4 platnej ústavy nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.). Ak však pôjde o nenarodené dieťa, vzhľadom na jeho špecifické postavenie sa pripúšťa v čl. 15 ods. 4 písm. b) iba prípadné neúmyselné pozbavenie života nenarodeného dieťaťa v dôsledku nutnej obrany, krajnej núdze a oprávneného použitia zbrane a za splnenia podmienok uvedených v čl. 15 ods. 4 písm. c) iba prípadné neúmyselné nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa. Podľa čl. 15 ods. 2 návrhu ústavného zákona sa súčasne zaručuje právo matky nenarodeného dieťaťa na život. Ak je život matky nenarodeného dieťaťa bezprostredne ohrozený, môže sa liečiť, ak je to nevyhnutné na záchranu jej života, pričom sa však nikdy nesmie vykonať úmyselný ani priamy potrat. Bližšie sa takýto prípad špecifikuje v čl. 16 ods. 2 písm. o) bode 2b návrhu ústavného zákona: „…ak je život matky nenarodeného dieťaťa bezprostredne ohrozený, nezakazujú sa tie činnosti, ktoré sú v rámci jej liečby bezprostredne nevyhnutné na záchranu jej života a pri ktorých nie je možné ako ich prípadný následok vylúčiť neúmyselné a nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa; táto výnimka platí, len ak život matky nenarodeného dieťaťa nie je možné zachrániť bez takého prípadného následku na jej nenarodené dieťa; touto výnimkou nie je dotknutý zákaz úmyselného potratu.“.

V súčasnosti legálne úmyselné potraty majú byť po navrhovanej účinnosti predkladanej právnej úpravy úplne zakázané. Úmyselné pozbavenie nenarodeného dieťaťa života a úmyselné potraty sú podľa návrhu ústavného zákona zakázané bez výnimky. Čo sa týka prípadného neúmyselného pozbavenia nenarodeného dieťaťa života v dôsledku nutnej obrany, krajnej núdze a oprávneného použitia zbrane, ako aj prípadného neúmyselného a nepriameho ukončenia života nenarodeného dieťaťa v dôsledku nevyhnutnej liečby matky nenarodeného dieťaťa, ktorej život je bezprostredne ohrozený, nepokladajú sa za porušenie práva na život nenarodeného dieťaťa iba za dodržania podmienok explicitne ustanovených v čl. 15 ods. 4 písm. b) a c) návrhu ústavného zákona.

Obsah návrhu ústavného zákona prelamuje dotknutú judikatúru vychádzajúcu z doterajšieho znenia ústavy, najmä z jej čl. 15 obsahujúceho toho času iba nedostačujúce ustanovenie, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením, negarantujúceho však v súčasnosti právo nenarodeného dieťaťa na život (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01; podľa uvedeného nálezu napr. „Ústavný súd Slovenskej republiky… zastáva názor, že nenarodený ľudský život má charakter objektívnej hodnoty. …Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy. Nasciturus sa síce môže stať subjektom práva ex tunc, a teda ex tunc aj nositeľom základných práv, avšak pod podmienkou, že sa narodí živý.“).

Čo sa týka histórie, prvým štátom, ktorý legalizoval umelé potraty, bolo v r. 1920 sovietske Rusko za Leninovej vlády (v r. 1936 až 1955 sa táto legalizácia zúžila na umelý potrat z dôvodu ohrozenia života matky a z eugenických dôvodov, od r. 1955 nastala v ZSSR opäť liberalizácia umelých potratov). Interrupcie boli následne legalizované takmer vo všetkých socialistických krajinách. Adolf Hitler v r. 1935 zaviedol potrat na žiadosť, a to zákonom o zabránení nežiaducich pôrodov pre menejcenných (v rámci eugenickej politiky). V novembri 1939 vydala Ríšska komisia pre upevnenie nemectva (Reichskomission für die Festigung deutschen Volkstums) výnos, podľa ktorého: „Všechna opatření, která směřují k omezení porodů, musí být tolerována nebo podporována. Potraty v Polsku musí být zbaveny všech trestních postihů. Všechny metody potratů a antikoncepce mají být veřejně propagovány bez jakýchkoli omezení. Homosexuální chování… musí být legalizováno. Instituce a osoby zapojené do provádění potratů nesmí být žádným způsobem stíhány.“ (Nová kampaň připomíná historii potratů v Polsku). V roku 1943 bola beztrestnosť potratov zavedená na územiach okupovaných Nemeckom. Podľa vyhlásenia Norimberského súdu predstavuje zabíjanie nenarodených detí, ktoré propagovali a realizovali nacisti na okupovaných územiach, akt genocídy a zločin proti ľudskosti, a to i v prípade, že matka s usmrtením svojho dieťaťa súhlasila.

Vo väčšine krajín západnej Európy boli umelé potraty povolené v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Čo sa týka USA, prelomovým v negatívnom zmysle slova bol prípad Roe verzus Wade. Menej známa skutočnosť je, že „tehotná Norma McCorveyová (na súde alias Jane Roe) žalovala Texas, že jej nedovolí interrupciu. Spor vyriešil najvyšší súd, medzitým porodila dieťa a neskôr sa stala prolife aktivistkou.“ (Tomáš Vasilko: Američania riešia, odkedy cíti plod bolesť). Norma McCorvey (Jane Roe) sa podľa zverejnených informácií vyjadrila nasledovne: „Prípad, ktorý legalizoval potraty, bol najväčšou chybou môjho života.“ (Anna Peťová: Z potratárky proliferka – Norma L. McCorvey (Jane Roe)).

Od 50. rokov minulého storočia boli umelé potraty uzákonené vo väčšine bývalých socialistických krajín. Za 1. Československej republiky opakovane podávali návrhy na uzákonenie interrupcií zakladatelia KSČ – poslanci Vrbenský, Bartošek, Landová-Štychová (Víte, komu „vděčíme“ za potraty?). V bývalom Československu sa na zasadnutí ÚV KSČ v máji 1956 rozhodlo o ustanovení vládnej komisie pre populačné otázky a následne v ňom boli legalizované interrupcie (aj z iných dôvodov ako zdravotných), a to zákonom č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti. Vládny návrh uvedeného zákona predložený Národnému zhromaždeniu Československej republiky v októbri 1957 podpísali námestník predsedu vlády Viliam Široký a minister spravodlivosti Dr. Václav Škoda. V zmysle § 3 ods. 1 uvedeného zákona o povolení „umelého prerušenia tehotnosti“ rozhodovala na žiadosť tehotnej ženy (jej zákonného zástupcu) komisia. Československý interrupčný zákon z r. 1957 ustanovil aj beztrestnosť tehotnej ženy, „ktorá si svoju tehotnosť sama umele preruší alebo niekoho o to požiada alebo mu to dovolí“. Argumenty poslankyne spravodajkyne Věry Šťastnej v tejto veci považujeme za absurdné: „Rovněž i trestní odpovědnost ženy za umělé přerušení těhotenství neodpovídá demokratickým zásadám skutečné rovnoprávnosti ženy s mužem a je škodlivým pozůstatkem názorů na postavení ženy ve vykořisťovatelských systémech.“ (NZ ČSR 1954 – 1960, 23. schôdza). Je totiž zjavné, že na základe vtedajších predpisov práve absencia akéhokoľvek trestu pre vlastnú matku nenarodeného dieťaťa v súvislosti s jej vykonaním nelegálneho umelého potratu (resp. s jej požiadaním o tento protiprávny čin či s jej dovolením tohto činu) ju nedôvodne a nespravodlivo zvýhodňuje oproti iným páchateľom a v žiadnom prípade nezakladá rovnoprávnosť ženy a muža. Tehotná žena nie je za pozbavenie vlastného nenarodeného dieťaťa života v SR trestne zodpovedná ani v súčasnosti, čo pokladáme za nanajvýš nespravodlivé, neprípustné a nezlučiteľné so základnými princípmi právneho štátu (podľa § 153 platného Trestného zákona tehotná žena, ktorá svoje tehotenstvo sama umelo preruší alebo iného o to požiada, alebo mu to dovolí, nie je za taký čin trestne zodpovedná, a to ani podľa ustanovení o návodcovi a pomocníkovi – žena teda nie je trestne zodpovedná ani za takéto konanie v súvislosti s toho času nelegálnym umelým potratom). Vzhľadom na uvedené, ako aj na ústavnú garanciu práva na život nenarodenému dieťaťu ustanovujeme v súvisiacom návrhu novely Trestného zákona aj trestnú zodpovednosť matky nenarodeného dieťaťa za pozbavenie svojho nenarodeného dieťaťa života (čo nevylučuje trestnú zodpovednosť iných páchateľov).

Čo sa týka predchádzajúcich diskusií o legalizácii takého závažného amorálneho činu ako je umelý potrat, podľa Aleny Heitlingerovejbyly vládnoucími stranickými orgány k diskusi vyzváni zejména medicínští odborníci, o kterých se vědělo, že legalizaci interrupce podporují; ostatní sice mohli vyjádřit svůj názor, ten ale nebyl brán v potaz“. Upozorňujeme aj na ťažko pochopiteľný názor poslankyne spravodajkyne Věry Šťastnej, podľa ktorej potratový zákon nehrá zvláštnu rolu v raste populácie. Na inom mieste jej prejavu dokonca zjavne zavádzajúco tvrdila, že dôsledkom interrupčného zákona z r. 1957 má byť údajne priaznivý vplyv na populačný vývoj a na výchovu ľudí: „důsledné plnění úkolů, které vyplynou z nového znění zákona o umělém přerušení těhotenství, povede nejen k dokonalejší ochraně zdraví žen, ale bude mít i příznivý vliv na populační vývoj v našem státě a na výchovu lidí.“.

Zákon č. 68/1957 Zb. bol pre SR zrušený zákonom Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva účinným od 1. januára 1987, ktorý možnosť vykonávania interrupcií značne rozšíril. Podľa § 4 dodnes platného a účinného zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva sa žene umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva žene možno umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu (zákon pritom v tomto prípade neuvádza maximálny možný vek plodu a vyhláška č. 74/1986 Zb. časovo obmedzuje vykonávanie umelých potratov výlučne zo zdravotných dôvodov). Podľa vyhlášky č. 74/1986 Zb. zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskoršie do dvanásť týždňov jeho trvania a bez ohľadu na trvanie tehotenstva možno ho umelo prerušiť, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený.

Vyššie uvedené zákonné predpoklady sú veľmi všeobecné (napr. ohrozenie zdravia ženy alebo zdravého vývoja plodu – zákon samotný nijako nešpecifikuje rozsah tohto ohrozenia).

Podľa Radima Cigánka „…je však jasné, že zavedení zákona o interrupcích mělo velký negativní vliv na společnost v Československu. Jsou to zásadní důsledky populační, neboť od roku 1957 do dnešní doby bylo provedeno již více než 3 miliony umělých potratů. Dále je poměrně zřejmou skutečností, že legalizování zabíjení několika desítek tisíc dětí ročně muselo mít vliv na hodnoty, postoje a morální úroveň celé společnosti. …Kromě toho je zde další problém, o kterém se dnes začíná zvolna mluvit, tzv. postabortivní syndrom, tedy především psychické zranění množství žen, které tento zákrok prodělaly.“ (Cigánek, R.: Legalizace umělých potratů v Československu v roce 1957, 2010, s. 119).

Podľa štúdie Dr. Briana Clowesa, riaditeľa vzdelávania a výskumu v Human Life International, sa za posledných 40 rokov (počítaných vo vzťahu k r. 2013) na celom svete vykonalo 1,72 miliardy potratov. Počet umelých potratov za rok vo svete má byť podľa zverejnených informácií približne 46 miliónov. Aj keď trend umelých potratov na Slovensku podľa štatistík klesá, stále ide o veľmi vysoké počty úmyselne usmrtených nenarodených detí (v SR bolo Národným centrom zdravotníckych informácií zaznamenaných podľa v r. 2013 7 999 umelých potratov, v r. 2014 7 501 umelých potratov). V týchto počtoch však nie sú zarátané mimomaternicové tehotenstvá a tzv. iné potraty . Podľa Štatistického úradu SR ide preto o vyššie čísla, konkrétne za rok 2013 je v jeho publikácii Vývoj obyvateľstva v Slovenskej republike a krajoch v r. 2013 uvedených až 11 105 umelých potratov v SR (zahŕňajúcich UPT, mimomaternicové tehotenstvá a iné ako uvedené a ako spontánne potraty). Pre porovnanie, počet vrážd narodených osôb v SR bol v r. 2013 a 2014 oveľa nižší ako počet interrupcií v uvedených rokoch (v r. 2013 78 vrážd, z toho desať pokusov, a v r. 2014 72 vrážd, počítajú sa však medzi ne aj staršie vraždy, ktoré sa objasnili až v r. 2014, reálne malo ísť preto o niečo vyše 54 vrážd spáchaných v SR v r. 2014).

Čo sa týka celkového počtu umelých potratov v SR, podľa zverejnených údajovZa 50 rokov legálnosti potratov zomrelo takto na Slovensku viac ako 1 360 000 detí, teda asi každé štvrté dieťa.“ (Demografické dôsledky legalizácie potratov). Počet umelých prerušení tehotenstva je veľmi vysoký vo vzťahu k celkovému počtu všetkých potratov v SR. Podľa publikácie Národného centra zdravotníckych informácií Potraty v SR 2014 v r. 2014 pripadlo v SR na 100 potratov až 48,0 UPT.

Ak sa zameriame na celkový stav v Európe, podľa článku zverejneného v r. 2014 „Podľa štatistík WHO sa v Európe končí umelým prerušením asi 30 percent tehotenstiev.“ (Spontánnych potratov je na Slovensku čoraz viac.)

Úmyselný potrat, resp. umelý potrat má nezvratný negatívny dopad v prvom rade na nenarodené dieťa, keďže v pravom zmysle slova ide o jeho úmyselné usmrtenie, teda vraždu. Je však nepochybné, že závažnými negatívnymi následkami trpia veľmi často aj ženy, ktoré umelý potrat podstúpili. Ide napr. o tzv. postabortívny syndróm, zvýšené riziko mimomaternicového tehotenstva, poškodenie maternice, infekcie, depresie, pocity viny, citové otupenie. V dôsledku interrupcie sa o. i. zvyšuje riziko rakoviny prsníka, samovraždy, závislosti na drogách a alkohole, budúcich predčasných pôrodov a spontánnych potratov. Podľa názoru nemenovanej ženy, ktorá podstúpila umelý potrat, „je to to najhoršie, čo človek mohol vymyslieť“.

Pozornosť je potrebné venovať aj vedľajšej negatívnej skutočnosti: Nespochybniteľný je negatívny vplyv vykonávania umelých potratov na demografický vývoj v SR. Pôrodnosť na Slovensku je jedna z najnižších v Európe – podľa údajov zverejnených v marci 2015 má pre dve tretiny Slovenska platiť, že na jednu matku v priemere pripadá len 1,3 dieťaťa. Obyvateľstvo na Slovensku starne.

Predkladatelia návrhu ústavného zákona zásadne nesúhlasia s legalizáciou akéhokoľvek úmyselného potratu, a to ani s interrupciou zo zdravotných dôvodov na strane matky či z dôvodu ťažkého poškodenia plodu. Život matky je podľa návrhu ústavného zákona chránený. Ak je bezprostredne ohrozený život matky, jej liečba sa umožňuje (v nevyhnutnom prípade aj taká, pri ktorej nie je možné ako jej prípadný následok vylúčiť neúmyselné a nepriame ukončenie života nenarodeného dieťaťa), úmyselný priamy potrat sa však podľa návrhu ústavného zákona nepripúšťa (podrobnejšie pozri navrhované čl. 15 a čl. 16 ods. 2 písm. o) bod 2b).

Čo sa týka aktuálneho právneho stavu, podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. V zmysle § 5 uvedeného zákona žene možno bez akéhokoľvek časového obmedzenia umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu. Časové obmedzenie ustanovuje iba vyhláška č. 74/1986 Zb., aj to však iba vo vzťahu k interrupciám vykonávaným zo zdravotných dôvodov: „Zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskoršie do dvanásť týždňov jeho trvania.“. Následne sa v § 2 ods. 2 spomínanej vyhlášky výslovne ustanovuje možnosť v určitých prípadoch vykonať interrupcie bez ohľadu na trvanie tehotenstva : ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený. Ťažké poškodenie plodu sa pritom vôbec bližšie nešpecifikuje. Spomínané ustanovenie § 2 ods. 2 považujeme za mimoriadne zneužiteľné a zvlášť nehumánne, zvlášť nehumánnym je však každý úmyselný potrat. Interrupcia vo vyššom štádiu tehotenstva navyše zjavne spôsobuje nenarodenému dieťaťu bolesť – napr. podľa experta na bolesť Dr. K. Ananda má byť prah pre fetálnu bolesť dvadsať, možno už šestnásť týždňov; podľa názoru iných odborníkov vzniká fetálna bolesť ešte v skoršom čase. Podľa Dr. K. Ananda „na bolesť nie je nutná mozgová kôra, keďže niektorí dospelí pacienti cítili bolesť aj bez nej. Bolesť má sprostredkovať aj thalamus (časť medzimozgu)“ (Tomáš Vasilko: Američania riešia, odkedy cíti plod bolesť). Usmrcovaným nenarodeným deťom v SR sa podľa našich informácií neposkytuje anestézia, a to ani vo vyššom štádiu tehotenstva ich matiek.

V tomto odseku sa podrobnejšie zameriame na interrupcie vykonávané zo zdravotných dôvodov: V zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky č. 74/1986 Zb. zo zdravotných dôvodov sa žene s jej súhlasom umelo preruší tehotenstvo, ak k tomu dalo podnet zdravotnícke zariadenie, alebo z jej podnetu, ak sa zdravotný dôvod potvrdí podľa prílohy tejto vyhlášky. Tieto úmyselné potraty zo zdravotných dôvodov sú v súčasnosti hradené z verejného zdravotného poistenia, čo tiež považujeme za úplne neprijateľné. Podľa prílohy č. 2 nariadenia vlády SR č. 777/2004 Z. z. na základe verejného zdravotného poistenia sa plne uhrádzajú zdravotné výkony z katalógu výkonov pri interrupcii vykonanej zo zdravotných dôvodov uvedených vo vyhláške MZ SR č. 74/1986 Zb. Zoznam chorôb, syndrómov a stavov, ktoré sú zdravotnými dôvodmi pre umelé prerušenie tehotenstva, uvedený v prílohe vyhlášky č. 74/1986 Zb. je navyše veľmi rozsiahly. Tento zoznam zahŕňa veľmi širokú škálu dôvodov vrátane zlyhania intrauterinnej antikoncepcie; alkoholizmu u jedného z rodičov, ak sa prejavuje aj povahovými defektami; dedičnej hluchoty alebo ťažkej vnútroušnej nedoslýchavosti heredodegeneratívneho pôvodu oboch alebo jedného z rodičov, keď oddelenie pre lekársku genetiku určí riziko možného postihnutia dieťaťa; ako aj skutočnosti, že žena je v čase tehotenstva aktívne liečená alebo doliečovaná psychofarmakami (podľa MUDr. A. Marsalovej pritom „Približne tretina tehotných žien užíva počas tehotenstva nejaký psychotropný liek.“ Podávanie psychofarmák počas gravidity – antidepresíva a anxiolytiká (1. časť)). Nie je prijateľné, aby choroba matky alebo jedného z rodičov mohla byť dôvodom či ospravedlnením úmyselného ukončenia života nenarodeného dieťaťa.

Čo sa týka práva na súkromie ženy tak často zdôrazňovaného zástancami umelých potratov, ako sa uvádza v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 „Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ani ústavné právo na súkromie v rozsahu, v akom už bolo vymedzené, nemá absolútnu povahu. Ústava totiž nezaručuje jeho ochranu pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené.Zásah do práva na súkromie jeprípustný jedine vtedy, ak je v súlade so zákonom. Takýto zákon však takisto musí spĺňať istú materiálnu kvalitu – musí sledovať niektorý alebo niektoré z tzv. legitímnych cieľov a zároveň musí byť v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany takéhoto cieľa nevyhnutný. Zásah teda musí reflektovať naliehavú spoločenskú potrebu na ochrane jedného alebo viacerých z legitímnych cieľov a musí byť vo vzťahu k tomuto cieľu primeraným prostriedkom jeho ochrany.“.

Je potrebné zdôrazniť, že po schválení návrhu ústavného zákona už nepôjde o prípadnú kolíziu medzi údajnou ústavou chránenou hodnotou (nenarodeným ľudským životom) a obmedziteľným základným ľudským právom na súkromie (pozri aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01), ale o prípadnú kolíziu medzi primárnym a kľúčovým základným ľudským právom na život nenarodeného dieťaťa a základným ľudským právom ženy na súkromie. Je dôležité uvedomiť si, že právo na nedotknuteľnosť súkromia môže byť podľa ústavy aj návrhu ústavného zákona výslovne obmedzené (podľa platnej ústavy v prípadoch ustanovených zákonom; podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Čo sa týka práva na život, jediné výnimky (spojené s ochranou práv iných), kedy sa prípadné nerešpektovanie práva na život z právneho hľadiska nepovažuje za porušenie tohto práva, sú uvedené v čl. 15 ods. 4 návrhu ústavného zákona. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Je pritom zrejmé, že obmedzenie práva na súkromie sa podľa ústavy môže umožniť v širšom rozsahu (v prípadoch ustanovených zákonom, pričom platí uvedené pravidlo podľa čl. 13 ods. 4 ústavy) ako možno pripustiť výnimky, ktoré podľa ústavy neznamenajú porušenie práva na život. Rozsah výnimiek uvedený v čl. 2 Dohovoru (právo na život) je tiež užší ako obmedzenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru. V súčasnosti je v zmysle čl. 15 ods. 4 ústavy výnimkou, ktorá neznamená porušenie práva na život, iba pozbavenie niekoho života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné, žiaľ, zákonodarca medzi takéto konania neodôvodnene a v rozpore so základnými právnymi princípmi zaradil aj umelé potraty vykonané v súlade s toho času platnými interrupčnými predpismi, akýkoľvek umelý potrat vykonaný samotnou matkou nenarodeného dieťaťa a pod. Aby predkladatelia návrhu ústavného zákona odstránili toto zneužitie a neprípustnú degradáciu slovenského právneho poriadku vo vzťahu k nenarodeným deťom, navrhujú v čl. 15 ods. 4 písm. b) a c) ústavy taxatívne uviesť výnimky v nevyhnutnom rozsahu, ktoré z morálneho hľadiska aj právneho hľadiska prichádzajú do úvahy. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh ústavného zákona výslovne garantuje právo na život aj nenarodenému dieťaťu, na výnimky uvedené v čl. 15 ods. 4 návrhu ústavného zákona, ako aj na znenie čl. 8 ods. 2 Dohovoru je zrejmé, že výlučne kvôli právu na súkromie nie je prípustné porušenie prioritného a absolútneho práva na život (vrátane práva na život nenarodeného dieťaťa). Prípadný nevyhnutný zásah do práva na súkromie v záujme ochrany života (vrátane ochrany života nenarodeného dieťaťa) je podľa návrhu ústavného zákona jednoznačne legálny, legitímny a proporcionálny. V návrhu ústavného zákona sa v čl. 16 ustanovuje, že nedotknuteľnosť súkromia osoby a nenarodeného dieťaťa môže byť obmedzená len v prípadoch ustanovených zákonom – v tejto súvislosti je potrebné komplexne posúdiť a upraviť celý právny poriadok SR.

Čo sa týka medzinárodného práva, viaceré medzinárodné dohovory výslovne požadujú, resp. apelujú na potrebu právnej ochrany aj nenarodeného dieťaťa. Napr. v preambule Dohovoru o právach dieťaťa sa pripomína Deklarácia práv dieťaťa prijatá Valným zhromaždením OSN 20. novembra 1959, podľa ktorej „dieťa pre svoju telesnú a duševnú nezrelosť potrebuje osobitné záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu pred narodením aj po ňom“. Podľa zásady 4 Deklarácie práv dieťaťa dieťa „musí mať právo vyrastať a rozvíjať sa v zdraví; preto sa musí jemu i jeho matke poskytovať osobitná starostlivosť a ochrana vrátane primeranej starostlivosti v dobe pred jeho narodením i po ňom“. V zmysle zásady 8 Deklarácie práv dieťaťa „dieťa musí byť za každých okolností medzi prvými, komu bude poskytnutá ochrana a pomoc“. Čo sa týka inštitútu právneho statusu nenarodeného dieťaťa v medzinárodnom práve, v komentári k čl. 15 ústavy sa uvádza nasledovné: „Možno… konštatovať, že ani medzinárodné dohody, ktorými je SR viazaná, neriešia právne postavenie či status ľudského plodu.“.

Žiaľ, v rámci práva Európskej únie sa vyskytujú aj také akty, dokumenty a rozhodnutia, s ktorými nemožno z etického hľadiska súhlasiť, ani ich akceptovať či dokonca realizovať v praxi (napr. vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 18. decembra 2014 C-364/13). Nie je prijateľné, aby SR automaticky preberala nemorálne či nesprávne predpisy Európskej únie, mala by k nim aktívne vyjadrovať svoje pripomienky a trvať na svojich výhradách. To sa primerane vzťahuje aj na ďalšie procesy a aktivity SR v rámci Európskej únie. Vzhľadom na uvedené sa predbežne navrhujú aspoň úpravy čl. 7 ústavy a v návrhu ústavného zákona sa dopĺňa prechodné ustanovenie čl. 154e ods. 2, účinné riešenie uvedeného problému si však podľa nášho názoru vyžaduje komplexné zmeny právneho poriadku a zváženie ďalších systémových zmien vo vzťahu k Európskej únii.

Právo na život vo všeobecnosti a súvisiacu problematiku ustanovujú viaceré medzinárodné zmluvy a medzinárodné dohovory, napr. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Protokol č. 6 k Dohovoru o zrušení trestu smrti, Všeobecná deklarácia ľudských práv a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach. Čo sa týka Charty základných práv Európskej únie, v zmysle čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie vyhlásenej v r. 2007, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy. Práva, slobody a zásady v Charte základných práv Európskej únie sa majú vykladať v súlade so všeobecnými ustanoveniami jej hlavy VII, ktorými sa upravuje jej výklad a uplatňovanie a pri riadnom zohľadnení vysvetliviek. Dôležité pritom je dodržiavať zásadu subsidiarity. Podľa čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V zmysle čl. 51 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu. Je potrebné poukázať na čl. 53 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané nielen právom Únie, medzinárodným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je Únia alebo všetky členské štáty, ale aj ústavami členských štátov. Je dôležité apelovať na princípy uvedené v preambule Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorej „pamätajúc na svoje duchovné a morálne dedičstvo, je Únia založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti“.

V odôvodnení úprav čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy (práva na život), ako aj úprav ďalších ústavných práv (napr. práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti) nemožno opomenúť skutočnosť, že v Slovenskej republike existuje duplicitná vnútroštátna úprava základných práv a slobôd, a to v ústave (II. hlava), ako aj v Listine základných práv a slobôd (uvedenej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.). Zákonodarca v preambule Listiny základných práv a slobôd o. i. pripomína „svoj podiel zodpovednosti voči budúcim generáciám za osud všetkého života na Zemi“.

V zmysle § 3 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. sa výslovne umožňuje v ústave základné práva a slobody rozšíriť nad mieru upravenú Listinou základných práv a slobôd. Napr. v zmysle čl. 6 ods. 1 druhej vety Listiny základných práv a slobôd je ľudský život pred narodením iba hodný ochrany. V návrhu ústavného zákona jeho predkladatelia súčasnú ústavnú garanciu základného práva na život rozšírili a nahradili druhú vetu čl. 15 ods. 1 platnej ústavy znejúcu rovnako ako čl. 6 ods. 1 druhá veta Listiny základných práv a slobôd (podľa ktorej je ľudský život pred narodením iba hodný ochrany) základným právom nenarodeného dieťaťa na život.

S prihliadnutím najmä na čl. 152 ods. 4 ústavy, § 3 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a na doterajšiu zákonodarnú prax (úprava základných práv a slobôd v ústave a Listine základných práv a slobôd nie je ani v súčasnosti identická, pričom ústavný zákon č. 23/1991 Zb. nebol doteraz vôbec novelizovaný) predkladatelia návrhu ústavného zákona predbežne nepovažujú za nevyhnutné novelizovať súčasne s ústavou aj ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Stotožňujú sa totiž s právnym názorom doc. JUDr. Ladislava Orosza, CSc., podľa ktorého „Z hľadiska ustálenia právnych vzťahov medzi Listinou základných práv a slobôd a Ústavou Slovenskej republiky má podľa môjho názoru zásadný význam čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktoréhoVýklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“… Vychádzajúc z uvedeného možno potom aj v kontexte s právnymi názormi vyjadrenými v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky… podľa môjho názoru formulovať záver, podľa ktorého síce Listina základných práv a slobôd a Ústava Slovenskej republiky disponujú z formálneho hľadiska rovnakým stupňom právnej sily, ale zároveň je Ústave Slovenskej republiky prostredníctvom čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu k Listine základných práv a slobôd priznaná právna dominancia, aj keď len v interpretačnej a aplikačnej rovine, čo má zásadný význam pre právno-aplikačnú prax. …Slovenský parlamentna možnosť meniť a dopĺňať text Listiny v doterajšej ústavnej praxi rezignoval.“ (Orosz, L.: Listina základných práv a slobôd ako súčasť ústavného systému Slovenskej republiky. Príspevok na medzinárodnej vedeckej konferencii „Olomoucké právnické dny 2010.“ Olomouc 27. – 28. mája 2010 Právnická fakulta UP Olomouc, Česká republika. Publikované v: JIRÁSEK, J. (ed.): LISTINA A SOUČASNOST. Sborník příspěvků sekce ústavního práva přednesených na mezinárodní vědecké konferenci Olomoucké právnické dny 2010. OLOMOUC 2010, s. 151 – 166).

Súbežnú ústavnú úpravu inštitútu základných práv a slobôd v slovenskom právnom poriadku však nepovažujeme za ideálne riešenie a napriek vyššie uvedenému nie sú preto po nadobudnutí účinnosti predkladanej právnej úpravy vylúčené ani prípadné aplikačné problémy v praxi – v takom prípade by bolo žiaduce predložiť do legislatívneho procesu aj zodpovedajúci návrh novely ústavného zákona č. 23/1991 Zb.; resp. zvážiť zrušenie Listiny základných práv a slobôd a ponechanie iba ústavnej úpravy základných práv a slobôd.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

NR SRNárodná rada Slovenskej republiky
Námestie Alexandra Dubčeka 1
812 80 Bratislava 1
Čerpané z: Návrhy zákonov predložené Národnej rade Slovenskej republiky, novela zákona, parlamentná tlač 1843, 23. 10. 2015

Ste za legalizáciu eutanázie?

Áno, nevidím v tom problém. (Počet hlasov: 328)
(31.48 %)

Áno, ale museli by sa dôkladne preskúmať okolnosti. (Počet hlasov: 215)
(20.63 %)

Nie, domnievam sa, že by to bolo zneužívané. (Počet hlasov: 154)
(14.78 %)

Nie, je to vražda. (Počet hlasov: 204)
(19.58 %)

Neviem sa vyjadriť. (Počet hlasov: 141)
(13.53 %)



Celkom hlasovalo: 1042
Súvisiace články:
SaS: Sprísnenie interrupcií nepodporíme (18.05.2018)
Návrh zákona o umelom prerušení tehotenstva (02.05.2018)
Erika Jurinová je politička bez hanby (25.03.2016)
Stop politickým a náboženským extrémistom! (20.02.2016)
Voliči, dávajte si veľký pozor na hnutia OĽANO – NOVA a KDH (03.02.2016)
Stop bigotnému fanatizmu na Slovensku! (29.12.2015)
19 poslancov parlamentu pri plnom vedomí hlasovalo za to, aby žena, ktorá chce mať deti a ide na umelé oplodnenie, dostala 5 až 12 rokov basy! (14.12.2015)
Zmena zákona o umelom prerušení tehotenstva nebola schválená (11.12.2015)
Návrh ústavného zákona, ktorým sa zakazuje interrupcia, eutanázia a asistovaná samovražda – 6. časť (06.12.2015)
Návrh ústavného zákona, ktorým sa zakazuje interrupcia, eutanázia a asistovaná samovražda – 5. časť (06.12.2015)
Návrh ústavného zákona, ktorým sa zakazuje interrupcia, eutanázia a asistovaná samovražda – 4. časť (06.12.2015)
Návrh ústavného zákona, ktorým sa zakazuje interrupcia, eutanázia a asistovaná samovražda – 3. časť (06.12.2015)
Návrh ústavného zákona, ktorým sa zakazuje interrupcia, eutanázia a asistovaná samovražda – 1. časť (06.12.2015)
Zákon o umelom prerušení tehotenstva – 6. časť (05.12.2015)
Zákon o umelom prerušení tehotenstva – 5. časť (05.12.2015)
Zákon o umelom prerušení tehotenstva – 4. časť (05.12.2015)
Zákon o umelom prerušení tehotenstva – 3. časť (05.12.2015)
Zákon o umelom prerušení tehotenstva – 2. časť (05.12.2015)
Zákon o umelom prerušení tehotenstva – 1. časť (05.12.2015)

NR SR, 06. 12. 2015 | Prečítané: 1000 | Rubrika: Polemika o…

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
03-12-19 * 17:00
 Re: Ťažko
27-11-19 * 19:58
 Re: Je to tak
23-11-19 * 09:44
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore