www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @390
Počítadlo


Spam poison

Národu mého rakev

Úryvok z knihy Stopy zabudnutého ľudu

Aj, zde leží zem ta před okem mým smutně slzícím,
Někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stůj, noho! Posvátné místa jsou, kamkoli kráčíš …
… …
Ó věkové dávní, jako noc vůkol mne ležící,
Ó krajino, všeliké slávy i hanby plná!
Od Labe zrádného k rovinám až Visly nevěrné,
od Dunaje k hltavým Baltu celého pěnám:
Krásnohlasý zmužilých Slovanů kde se někdy ozýval,
aj, oněměl již, byv k ourazu záští jazyk.
Ján Kollár: Slávy dcera.
Předzpěv (1824)

Stopy zabudnutého ľuduZnámym citátom od Kollára sa dostávame o sto rokov ďalej. Európu prenikli myšlienky osvietenstva, otriasla ňou francúzska revolúcia, prešli ňou napoleonské vojská. Snahy o návrat k systému absolútnej moci sa stretávali s ideou rovnosti a práva na slobodu. Cestou k realizácii týchto ideí mala byť jednota národnej pospolitosti.

Jadrom snáh o zjednotenie nemeckého národa bola oblasť Jeny, Weimaru a okolitých miest, kde sa prelínali kultúrne, filozofické i politické prúdy a nachádzali ohlas medzi mladou generáciou – študentmi univerzít i stredných škôl.

Do tohto priestoru a jeho ruchu sa dostávali študenti z dnešného Slovenska. Prichádzali na jenskú univerzitu, aby sa vyškolili ako evanjelickí teológovia. V uhorskom kráľovstve, do ktorého dnešné Slovensko patrilo, bola väčšia náboženská tolerancia než v ostatných krajinách habsburskej monarchie. Evanjelici sa nielen mohli verejne hlásiť k svojej viere, ale mali i svoje vyššie školy, ako prešporské (bratislavské) lýceum, ktoré odchovalo generácie slovenských vzdelancov. Smeli odchádzať študovať na nemecké protestantské univerzity. Stretli sa tam nielen s novými ideami, ale i s osobnosťami, ktoré ich tvorili a reprezentovali.

Generácie absolventov prešporského lýcea zo začiatku devätnásteho storočia si po skúsenostiach s pojozefínskou reakciou a s rozdelením Európy víťaznou „Svätou alianciou“ roku 1815 položila otázku, ako ďalej. Mladí evanjelickí vzdelanci cítili nebezpečenstvo zvratu a nechceli sa vzdať ani spoločenských a náboženských práv nadobudnutých za Jozefa II., ani tradície, v ktorej boli zakorenení. Ich otcovia a dedovia bránili po stáročia svoju vieru a s ňou i kultúru, spojenú s vysokou úrovňou jazyka Kralickej biblie, pre slovenských evanjelikov obradnej a spisovnej „bibličtiny“. Na dedinách a v mestách, kde žili, kvitla poézia ľudových piesní a príbehov, ktoré slovenským jazykom hovorili k ich srdcu. Žili medzi poddaným ľudom, poznali ich chudobu, hlboké poníženie a lopotný život. vedeli, že sa môžu pozdvihnúť len veľkým vzdelaním, vedomosťami a schopnosťami, ale že sila jednotlivca nezvráti pomery, ktorými je zviazaný. Odtiaľ pramenilo hľadanie istoty v pospolitosti, spojenej spoločným jazykom a spoločnými tradíciami, zbližované perspektívou spoločných cieľov. Generácia druhého desaťročia 19. storočia, reprezentovaná menami Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika a Františka Palackého (narodeného v evanjelickej rodine na Morave, ale tiež absolventa bratislavského lýcea), si predsavzala upevniť povedomie o dejinách, o jazyku a o literatúre národa a pripraviť tak pevný základ pre jeho sebauvedomenie a obranu jeho existencie.

Avšak mesto na Sále a jeho okolie nebolo pre Kollára a Šafárika len miestom poučného stretnutia s národnými snahami nemeckých študentov. Pripravilo im tiež stretnutie s dávnou slovanskou minulosťou kraja. Jána Kollára počas jeho pobytu v Jene zasiahla do hĺbky srdca. Nepochybne mala na tom podiel i láska. Na nedeľnom výlete do dedinky Lobedy sa zoznámil s Frederikou, dcérou tamojšieho farára Schmidta. Ale ešte predtým, než sa do dievčiny zamiloval, zaujal ho jej otec, ktorý rozprával svojmu slovenskému návštevníkovi, že jeho rodina prišla z Lužice a mala pôvodne nejaké iné meno (o dvojakých priezviskách Lužických Srbov porovnaj kapitolu 11). Farár Schmidt bol v dobe svojich lipských štúdií členom Spolku srbských kazateľov v Lipsku (Serbske prědarske towarstwo, Lausitzer Predigergesellschaft) a daroval Kollárovi lužickosrbskú gramatiku Johanna B. Hauptmanna, gramatiku Georga Matthäia i spis Michala Frencla ml. De idolis Slavorum z roku 1691. (Wićaz 1928, s. 11). Pričinil sa tak o to, že sa láska mladého kandidáta bohoslovia k jeho dcére spojila s predstavou, že Mína (v starej nemčine je Minne láska) je daná nebesami náhradou za stratený slovanský svet nad Sálou. Kollár usilovne chodieval a dochádzal (na drevenej predchodkyni bicykla nazývanej drezina) do Lobedy za svojou Mínou. Ale farár Schmidt skoro zomrel, a keď Kollár dokončil štúdiá a chcel sa vrátiť domov, jeho milá nechcela s ním ísť do ďalekej a divokej uhorskej krajiny. Rozlúčili sa, ako mysleli, naveky, ale po rokoch sa zasa našli a vzali.

Odlúčenie však ešte umocnilo lásku a dalo vzniknúť najpoetickejšej časti Kollárovho básnického diela, ktoré potom nazval Slávy dcera – milostným znelkám, vydaným roku 1821. K nim pripojil potom v roku 1824 predspev, ktorý sa znelkám v ničom nepodobá, ani rytmom, ani obsahom. Dramaticky sa v ňom krížia myšlienky o skaze Slovanov nad Labem a Baltom („Na pravo šíře hledím, na levo zrak bystře otáčím, než mé darmo oko v Slávii Slávu hledá“) s novými myšlienkami, ktoré hýbali jenským študentstvom („Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok“), pričom oboje sa spojuje v obvinení za skazu Slovanov („A kdo se loupeže té volající vzhůru dopustil? Kdo zhanobil v jednom národu lidstvo celé? Zardi se, závistná Teutonie, sousedo Slávy, tvé vin těchto počet spáchaly někdy rukou.“). Idea hanobenia ľudstva zničením jedného národa sa ešte raz vracia analógiou („Tak porušil zištný Europčan dva světy Indů, za vzdělanost vzav jim ctnost, zemi, barvu i řeč“) a predspev vyústi potom v nádej, ktorá je nádejou pre celé ľudstvo: „Cesta křivá lidi jen, člověčenstvo svésti nemůže a zmatenost jedněch často celosti hoví. Čas vše mění i časy, k vítězství on vede pravdu, co sto věků bludných hodlalo, zvrtne doba.“ Elegický tón veršov o zničení jedného národa, morálne odsúdenie tých, ktorí si nevážia slobodu druhých, viera, že čas mení i časy, to všetko muselo zapôsobiť na mladých súčasníkov, ktorí chceli počuť, že ich cesta za slobodou je oprávnená a všetkým spoločná.

Kollárova sláva ako básnika a „slovanského veštca“ rástla. Rozhodol sa doplniť pôvodné znelky novými, ktoré potom boli vydané ako päťdielny súbor. V ňom ostala z tematiky Predspevu len záhuba Polabských Slovanov, a to v druhej časti nazvanej Labe, Rén a Vltava. Obsah zneliek sleduje tok Labe a potom baltské pobrežie od východu k západu a k jednotlivým miestam pripája znelky o historických udalostiach s nimi spätými. Až na dve výnimky sú datované do roku 1832 a iste svedčia o autorovej znalosti histórie (Kollár Výklad 1862), menej už o pôsobivom básnickom podaní. Na prvom mieste a potom ešte dvakrát sa Kollár zaoberá Gérovými činmi, čo zanechalo stopu v českej literatúre.

V piatich knihách zneliek sa na rozdiel od predspevu Slávy dcery stal osud Polabských Slovanou len epizódou v opisovaní zhubných útokov nepriateľov na všetkých Slovanov. Kollár považoval v neskorších obdobiach Slovanov za jeden národ, propagoval slovanskú vzájomnosť a svornosť až k mlhavej predstave o spoločnej vlasti „Všeslávii“. Len v slovanskej jednote videl možnosť zachovania existencie malých spoločenstiev, akými boli Slováci. Myšlienka slovanskej jednoty, ktorá v dobe jeho prevolania o slovanskej vzájomnosti v roku 1836 mala mobilizujúci vplyv a oživila vzájomné poznávanie kultúr slovanských národov, sa v posledných Kollárových rokoch rozplývala v jeho fantastických hypotézach o sochách slovanských bohov z Retry alebo o slovanskom pôvode rôznych európskych jazykov, okrem iného i latinčiny (Staroitalia slavjanská). V roku 1848 bol už vzdialený programom a konkrétnej politickej činnosti svojich priateľov z mladosti Palackého a Šafárika.

Vydavateľstvo Veduta Vydalo vydavateľstvo:
Bohumír NĚMECVEDUTA
České Budějovice 2006
ukážka z knihy, 328 s.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

prof. PhDr. Libuše Hrabová CSc.
– odborné zameranie: všeobecní dejiny stredoveku
– špecializácia: stredoveká historiografia, dejiny Polabských Slovanov, christianizácia
– viac informácií nájdete v jej profile na stránke Katedry Histórie Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci
Čerpané z: kniha Stopy zapomenutého lidu. Obraz dějin Polabských Slovanů v historiografii, 10. kapitola Národu mého rakev, od strany 249 po 252, ISBN 80-86829-18-9

Libuše Hrabová, 08. 04. 2012 | Prečítané: 2790 | Rubrika: Veda a spoločnosť

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
03-12-19 * 17:00
 Re: Ťažko
27-11-19 * 19:58
 Re: Je to tak
23-11-19 * 09:44
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore