www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @389
Počítadlo


Spam poison

Matej Korvín

(Recenzia)

Antonín KALOUS: Matyáš Korvín (1443 – 1490)
Uhorský a český kráľ

Matyáš Korvín„Zabudnutý kráľ na českom tróne“ vďačí za svoje zabudnutie iste predovšetkým povesti, ktorou ho obdarila česká nacionálna historiografia počnúc Františkom Palackým. Možno tu ale zohrali svoju úlohu i prozaickejšie dôvody. Postavu Mateja Korvína nie je možné skúmať bez znalosti maďarčiny, a tak i novšie pokusy o realistickejšie zhodnotenie jeho českej vlády (František Šmahel, Josef Macek, Josef Válka, Petr Čornej) nutne zastali na polceste. Antonín Kalous vďaka svojmu štúdiu na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti zvládol maďarský jazyk, a tak mohol výskum Korvínovej osobnosti postaviť na bezpečnom základe. Viacero svojich analytických štúdií najskôr využil v doktorandskej práci, obhájenej roku 2005, aby o niekoľko rokov neskôr pripravil i knižnú podobu. Oproti dizertácii, ktorá bola zameraná len na niektoré aspekty Matejovej vlády, sa Kalous v knihe snaží – a je potrebné predostrieť, že úspešne – o celistvo poňatú Korvínovu biografiu.

Autor kombinuje vo výklade chronologické i tematické hľadisko, a to so všetkými kladmi a zápormi, ktoré tento prístup prináša. Spracovanie jednotlivých problémových okruhov komplexnejšie a v širšom časovom rámci je hlavným pozitívom, avšak mnoho informácií sa duplikuje; zvolený spôsob tak poteší predovšetkým užívateľov, ktorí budú knihu čítať výberovo, pri súvislom štúdiu pôsobí (často i viacnásobné) opakovanie rušivo. Šiestim hlavným kapitolám predchádza vstupný exkurz Matej v dejinách, zaoberajúci sa Korvínovým druhým životom. Autor priniesol celý rad dokladov, že i v českých krajinách existovali v období po Matejovej smrti hlasy oceňujúce jeho osobnosť i vládu. Pomyselné nožnice v hodnotení uhorského a českého kráľa sa najviac roztvorili v 19. storočí, aby sa v storočí nasledujúcom, predovšetkým v jeho druhej polovici, názory opäť zbližovali. Kalousova kniha, úplne zbavená nacionálnych predsudkov a zároveň integrujúca výsledky maďarskej a českej historiografie, predstavuje symbolický svorník tohto vývoja.

Po nevyhnutnom priblížení Matejovho rodového zázemia a jeho „prvých krokov“ výklad rýchle speje do sklonku 50. rokov 15. storočia, kedy sa vďaka voľbe dvoch kráľov z nepanovníckych rodov pozmenila stredoeurópska mocenská šachovnica. Kalous zdôrazňuje význam strážnických dohôd (1458) medzi Matejom Korvínom a Jurajom Poděbradským a ukazuje, že to bol práve český kráľ, kto sa prvý odklonil od uzavretého „večného priateľstva a bratstva“. Oproti staršej historiografii autor realisticky posudzuje politiku kúrie, ktorá dlho nemala záujem na boji s Poděbradským, a naopak si sľubovala od spolupráce oboch stredoeurópskych vladárov účinnú alianciu pre boj s Turkami. V tomto ohľade Kalousovu interpretáciu nezávisle potvrdzujú dve súbežne vydané štúdie Janusze Smołuchy a Petra Čorneja.1

Druhý oddiel Opory Matejovej moci má prevážne kompilačný charakter, aj tak ide v rámci knihy o kapitolu zásadného významu. Kalous pútavo približuje základňu uhorskej Korvínovej moci, ktorej opis je nevyhnutný nielen pre pochopenie jeho vlády, ale prináša užitočný komparačný materiál i českým bádateľom, ktorí sa zaoberajú poděbradskou a jagelovskou epochou. Autor tu ťaží zo štúdií Andrása Kubinyiho, Pála Engela, Jánosa M. Baka, Erika Fügediho, Eleméra Malyusza či Eszter Kovácsovej,2 vďaka ktorým získala maďarská historiografia detailnú predstavu o správnej, hospodárskej i sociálnej problematike uhorského štátu 15. storočia. Matejovi sa podarilo panovnícku moc upevniť, či už hospodárskymi reformami, revindikáciou komorných statkov, spoluprácou s cirkevnou hierarchiou či dôsledným presadzovaním svojich verných do kľúčových úradov. Je zjavné, že homines novi vyvolávali v Uhorsku rovnaký odpor ako v Čechách a príliš sa ani nelíšila argumentácia tradičných magnátskych rodov, ktoré v oboch krajinách sledovali tento sociálny pohyb s nevôľou. Matejovi sa práve tak darilo nielen obsadzovať významné úrady, ale dokázal premeniť i štruktúru magnátskej vrstvy: zo 79 barónov doložených za jeho vlády 43 patrilo medzi staré rody, zatiaľčo 36 vymenoval práve Korvín. Pre ďalší výskum nie je bez významu i Kalousova snaha o priblíženie komplikovanej maďarskej terminológie do češtiny. Sporným bodom je snáď len preklad „zászlós urak“, kde by som sa namiesto „vlajkoví páni“ priklonil k zavedenému „koruhvoví páni“.

Veľký dôraz je v knihe položený na správnu problematiku. Tam, kde sa uhorskému kráľovi nepodarilo presadiť voči zemskej obci, zakladal nové úrady či aspoň reorganizoval tie doterajšie, čo opäť viedlo k prerozdeleniu moci v prospech panovníka. Podobne si počínal pri realizácii finančnej a daňovej reformy, ktorá na rozdiel od analogického pokusu Juraja Poděbradského skončila úspešne. Podľa odhadu maďarských historikov sa príjmy kráľovskej komory oproti Žigmundovej epoche zdvojnásobili. Zaujímavé však je, že komorné výnosy boli za Korvínovho panovania viac než trojnásobné v porovnaní s jagelovskou epochou, čo Kalous dáva do súvislosti s „vysatím krajiny“. Pri pohľade na štruktúru komorných príjmov, pravdaže, vyvstáva otázka, či sa jagelovskí králi vôbec pokúsili o dôsledné využitie fiškálnych možností štátu.3 Nemyslím si, že by krajina bola vysatá, skôr Vladislav s Ľudovítom nedokázali utiahnuť daňovú skrutku spôsobom, ako to učinil Matej. Je nutné dodať, že vďaka pasívnejšej zahraničnej politike ani toľko prostriedkov nepotrebovali.

Do zoznamu úspešných Matejových reforiem patrí i reorganizácia armády a obranného systému krajiny, pričom Kalous vedľa aspektu vojenského upozorňuje i na hľadisko reprezentatívne. Spolu so súdobou maďarskou historiografiou koriguje skoršie panujúce predstavy o neporaziteľnosti i početnej sile Korvínovho žoldnierskeho vojska, čo však domáce publikum, ktorému sú dobre známe Matejove neúspechy na českej pôde, neprekvapí. Podobne opatrný je autor i pri celkovom hodnotení korvínovského Uhorska, ktoré bolo často vnímané ako príklad renesančného štátu, či dokonca predobraz štátu moderného. Hoci nachádzame v zárodočnej forme niektoré jeho komponenty (utváranie byrokratickej vrstvy, profesionálna diplomacia, žoldnierske vojsko, reštrukturalizácia financií), nejde podobné príznaky príliš zveličovať.

Tretia kapitola Aktívna demonštrácia moci smeruje už ku konkrétnym vojenským a diplomatickým akciám Mateja. Prvé väčšie výpravy smerovali do Sedmohradska a neskôr do Moldavska a ich účelom bolo pevnejšie pripútanie krajín k Uhorskej korune. Kalous zdôrazňuje účinnú Korvínovu propagandu, ktorá mala legitimizovať mnohokrát problematický postup voči protivníkom. A že išlo o propagandu efektívnu, ukazujú i nasledujúce pasáže, ktoré sa venujú českej vojne. Hoci autor konečne zbavuje tieto udalosti jednostrannej optiky, ktorú do výkladu vnieslo české nacionálne dejepisectvo a životopisci Juraja Poděbradského, predsa len z pohľadu štátoprávneho nebol Matejov zásah úplne bezproblémový, ako by sa mohlo javiť zo stránok knihy. Kalous zdôrazňuje Matejovu argumentáciu, podľa ktorej vstupuje do vojny len na prosby moravských stavov a k ochrane katolíckej viery, a jeho vzťah – aspoň počiatočný – k moravským katolíkom hodnotí ako partnerský. Tento „partner“ sa viacmenej svojimi aktmi už od vstupu do krajiny chová ako zemepán a je otázkou, či pozvanie jedného z mocenských šľachtických zoskupení mohlo stačiť k ospravedlneniu podobného postupu. Čo sa potom týka ochrany rímskej viery, už mnohí (i katolícki) súčasníci postrehli, že bola v tejto mocenskej hre opozičnej šľachty a uhorského kráľa len zámienkou.

Autor logicky venuje českej vojne len stručnú pozornosť, pretože o jej priebehu bolo popísaného už mnoho papiera. Interpretácie sa asi i naďalej budú odlišovať, a to i bez nacionálnych predsudkov, pretože hodnotenie môže vychádzať i z hľadiska vtedajšieho kódexu cti. Autor posudzuje Matejove činy optikou vskutku machiavelistickou, napr. porušenie slova v bitke pri Vilémove (1469), pretože „podľa dobových zvyklostí nebolo potrebné sľuby dané kacírom dodržovať“ (s. 136). Nešlo však o dobovú zvyklosť, ale o vytrvalo presadzované hľadisko katolíckej cirkvi, ktoré urodzená vrstva v skutočnosti nikdy neprijala za svoj, hoci tu a tam ponúkanú možnosť oportunisticky využívala. S ľahkosťou sa preniesol autor i cez známu zápletku vo vzťahu Juraja a Mateja, ktorým bol ponúknutý osobný súboj. K vysvetleniu, že uhorský kráľ „nepodľahol rytierskemu idealizmu“ (s. 140), je nutné aj pripojiť, že ani Podebradský si na rytiersky idealizmus nepotrpel. Išlo o premyslený ťah, z ktorého mohol ťažiť pre svoje propagandistické účely. Otázkou pre ďalšie bádanie potom ostáva podrobnejšia analýza sily Matejovej strany. V knihe je rozoberaná táto problematika v rovine obecnejších formulácií a zvýraznenie najdôležitejších členov z radov šľachty i miest, vzhľadom k snahe o úspornosť výkladu niekde i čiastočne zmätočne. Pokiaľ sú zapisovatelia Matejovej strany charakterizovaní ako „všetky katolícke stavy“ (s. 131), neodpovedá to príliš realite.

Správa opätovne nadobudnutých území je jadrom nasledujúcej kapitoly, v ktorej sa Kalous mohol oprieť o svoje doterajšie objavné štúdie. Matejova vláda na Morave spočívala v urýchlenom nájdení statusu quo so zemskou obcou, ktorej ponechal značnú voľnosť. Na rozdiel od Uhorska sa nesnažil o správne reformy ani dôsledné presadzovanie svojich verných, čo nepochybne prispievalo k jeho obľube a viedlo k posilneniu zemského i stavovského vedomia. Skôr pasívna politika sa odrazila i v zemepánskych príjmoch. Aj keď kvôli medzerovitosti prameňov nemôžeme dospieť k presnejším číslam, ukazuje autor, že výnosy z Moravského markgrófstva boli len nepatrným zlomkom sumy, ktorú získaval z Uhorska, a navyše z väčšej časti zostávali v krajine samotnej na financovanie vojenských posádok a kráľových prívržencov. Osudy Sliezska a Lužíc sa už tak bezproblémovo nejavia: „Aj keď bolo prijatie Mateja ako českého kráľa omnoho jasnejšie a rozhodnejšie než na Morave, zasiahla jeho vláda tieto krajiny ďaleko tvrdším spôsobom“ (s. 187). Žiada sa dodať, že práve preto. Zatiaľčo na Morave by Matej narazil na pevne sformovanú stavovskú obec, v Sliezsku a Lužiciach mohol svoje predstavy o silnej panovníckej vláde realizovať omnoho ľahšie. Bol to tiež Korvín, komu sa podarilo – aj napriek značnému odporu – čiastočne zlomiť sliezsky partikularizmus a vytvoriť tu základy jednotného zemského povedomia. Cez autorov pútavý spôsob písania i premyslenú štruktúru sa bohužiaľ najmä v poslednej tretine knihy začína prejavovať slabina zvolenej kombinácie chronologického a tematického hľadiska – opakovanie už napísaného. Dôraz na neustále zohľadňovanie kontextu je sympatický v prvých kapitolách, v oddieloch nasledujúcich už pôsobí miestami nadbytočne. Kniha ako by strácala svoj počiatočný spád, k čomu prispievajú i rozvláčne odbočky, ako napr. zaujímavý, avšak v daných súvislostiach zbytočný exkurz k putovaniu sultánovho brata Džema Európou.4 V rámci tejto kapitoly, ktorá sa zaoberá diplomaciou a zahraničnou politikou Mateja, sú najvydarenejšie pasáže výklad o vzťahu k pápežstvu, postavený okrem iného na dôkladnej znalosti legátskych relácií, a priblíženie talianskej politiky.

Korvínovskú biografiu klenie príznačne kapitola Legitimizácia a reprezentácia, pretože obe zložky boli kľúčovou zložkou Matejovej vlády. Nedynastický pôvod ho nútil vyvinúť v legitimizačných stratégiách nesmierne úsilie, ktoré aj tak nebolo vždy korunované úspechom. Ako Kalous upozorňuje, dlho sa Korvínovi nedarilo získať manželku zodpovedajúcu jeho postaveniu, pretože bol okolitými vládcami stále považovaný za parvenu (po smrti Podebradovej dcéry Kataríny r. 1464 uzavrel sobáš až r. 1476 s Beatrix Aragónskou). A pokiaľ prvé obdobie vlády venoval legitimizácii svojej osoby, posledné desaťročie vlády smeroval všetky snahy k legitimizácii nemanželského syna Jána Korvína, a to nielen v Uhorsku, ale i v českých krajinách. Matejovo kurikulum akoby tu pripomínalo Karola IV., ktorý tiež prvé obdobie svojho panovania strávil legitimizačným úsilím, aby v závere vlády svoju politiku úplne podriadil presadeniu nástupníctva syna Václava. Tým však paralely nekončia. Široká škála spôsobov prezentácie vlastného majestátu, ako ju autor načrtáva v záverečných pasážiach knihy, radí v tomto ohľade Mateja na čestné miesto po boku cisára Karola. Nikto z českých stredovekých kráľov nevenoval reprezentácii takú pozornosť ako títo dvaja panovníci.

Záverečné hodnotenie Mateja, že „za jeden z najpodstatnejších výsledkov jeho vlády v českých krajinách a predovšetkým na Morave je možné považovať náboženskú toleranciu“ (s. 335), vyznieva na prvý podhľad trochu odvážne, ale je možné sa s ním stotožniť. Korvínovo prispenie by som však videl v nepriamej rovine: krvavý konflikt v mene obrany viery, ktorý Matej na českomoravskej pôde viedol, zrejme definitívne presvedčil zemskú obec, že tade cesta k usporiadaniu pomerov nevedie. Vojna sa tak stala akýmsi katalyzátorom procesu, ktorý neskôr viedol k uzavretiu kutnohorského náboženského zmieru roku 1485. Čo však na Matejovej vláde nemožno spochybniť, je „otvorenie kanálov pre moderné európske trendy smerujúce predovšetkým z Talianska“ (s. 335), ktoré sprostredkoval českému prostrediu najmä budínsky dvor.

O osudoch ľudí i kníh niekedy rozhodujú náhody. Na prelome 15. a 16. storočia česká elita musela pozvoľne vziať na vedomie, že sa centrum stredoeurópskej politiky presunulo do hlavného mesta Uhorska. O poltisícročie neskôr Praha stratila v prospech Budapešti Stredoeurópsku univerzitu a elitné vysoké učenie sa presťahovalo len neďaleko od miest, kde sa kedysi usídlil Vladislav Jagelovský. Akademická peregrinácia priniesla záujem o znalosť maďarského jazyka a zrejme len vďaka tomu mohla vzniknúť monografia o Matejovi Korvínovi, ktorá splatila veľký dlh českej historiografie voči neprávom nedocenenému kráľovi. Aj keď asi nemožno očakávať, že odborná a predovšetkým laická verejnosť bezo zvyšku prijme autorov pohľad, úplne oslobodený od hodnotiacich stanovísk, snáď sa vďaka jeho knihe Matej natrvalo vráti do galérie českých kráľov, kde je mu miesto s pravidelnosťou upierané.5

1) Janusz Smołucha, Polityka Kurii Rzymskiej za pontyfikatu Piusa II (1458 – 1464) wobec Czech i krajów sąsiednich. Z dziejów dyplomacji papieskiej w XV wieku, Kraków 2008;
Petr Čornej, Kvadratura kruhu. Jiří z Poděbrad, kompaktáta a papežství, Dějiny a současnost 30, 2008, č. 3, s. 17 – 21.

2) Jej skrátene citované práce bohužiaľ až na jednu výnimku chýbajú v bibliografii.

3) Viď s. 92. Štruktúra príjmov je vôbec prekvapujúca. Podiel miest (kráľ držal takmer polovicu z 38 uhorských miest a mestečiek) predstavoval iba 3,3 – 3,5 % z celkovej sumy, čo bolo menej, než odvádzala napr. saská enkláva.

4) Autor tu využil svoju štúdiu Evropská pouť prince Džema. Osmanský princ v osidlech diplomacie pozdního středověku, Dějiny a současnost 27, 2005, č. 10, s. 37 – 40.

5) Naposledy v monografii Čeští králové, vyd. Marie Ryantová – Petr Vorel, Praha – Litomyšl 2008. Kalousova kniha má byť polemikou s dôvodmi editorov pre nezaradenie Mateja, porov. s. 337, pozn. 8.

Stiahni súborRecenzia v pôvodnom českom jazyku (súbor je vo formáte PDF a má 92 kB).

Vydavateľstvo VedutaVydalo vydavateľstvo Veduta
České Budějovice 2009
ukážka z knihy, 512 s.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Mgr. Robert Novotný, Ph.D.
* 1974
– výkonný redaktor časopisu Studia mediaevalia Bohemica
– odborné zameranie: sociálne dejiny neskorého stredoveku, dejiny šľachty, husitstvo
Čerpané z: Studia Mediaevalia Bohemica 2/2010, číslo 1

Robert Novotný, 11. 04. 2011 | Prečítané: 4382 | Rubrika: Veda a spoločnosť

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
03-12-19 * 17:00
 Re: Ťažko
27-11-19 * 19:58
 Re: Je to tak
23-11-19 * 09:44
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore