www.humanisti.sk
Inzeráty
Webhouse.sk
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Počítadlo


Spam poison

Levia skala (Vršatec)

Dávne povesti o slovenských hradoch

Predhovor (autor: Alojz Medňanský, v knihe strany 7 – 8)

Nie všetky, ale väčšinu týchto poviedok čitatelia poznajú z vreckového vydania vlastivedy, ktorú som vydal spoločne so slobodným pánom von Hormayrom, z časopisov Hesperus a Archív geografie, histórie, štátovedy a vojenstva, ako aj z mojej knihy Malebná cesta dolu Váhom. Nikdy by mi nebolo zišlo na um ešte raz ich predkladať čitateľskej verejnosti, keby som z viacerých strán nebol počul vysloviť želanie, aby sa všetko, čo je roztratené v toľkých aj drahých a sčasti celkom rozobraných dielach, našlo pokope v jednom či dvoch zväzkoch. Vôbec nemám v úmysle pripisovať toto želanie vybaveniu, ktoré robí výplody duchaplných spisovateľov príťažlivými, hoci poskytujú len chvíľkový príjemný dojem, lebo si nechcem zatajovať, koľko ešte týmto poviedkam chýba do dokonalosti. Pripisujem ho skôr zo dňa na deň rastúcemu, čoraz nadšenejšiemu záujmu o deje a predmety týkajúce sa vlasti, podnietenému obrazmi minulosti, aj keď nemotorný štetec pokrivkáva za dovŕšeným dielom estetických tvarov. V tomto ohľade nie je bezvýsledné úsilie slobodného pána von Hormayra, ktorý sa už dvadsať rokov horlivo usiluje o spojenie výtvarného a slovesného umenia s dejinami vlasti, a aj ja som sa o to veľmi zasadzoval. Viaceré z týchto poviedok poskytli námet a podnietili vznik cenných básnických výtvorov – balád, eposov či drám – a dočkali sa uznania. Tým sa ich určenie splnilo, bolo by však dobre, keby si aj výtvarné umenie vyvolilo to ideálne, čomu by stvoriteľskou rukou dalo názornú existenciu podľa týchto alebo podobných vyobrazení s historickou osnovou.

Kiež sa mi preto dovolí, aby som jedine s týmto zámerom zhrnul a znovu zverejnil známe, no roztratené povesti. Možno sa stanú podnetom, ktorý v láskavých rukách talentovaných mužov dozrie a prinesie vlasti skvostné kvety a plody. Tento verejne vyslovený úmysel je zároveň mojím vrúcnym želaním. Kiež sa vlasteneckým zmýšľaním podnietený splní, rozšíri a upevní.

Levia skala (Vršatec)

© Miroslav Cipár

V náramne pustom kraji leží vysoký Vršatec, akiste jedna z najodvážnejších stavieb stredovekého Uhorska. Ponad kolmo vztýčenú skalu, prečnievajúc všetky ostatné hradby, štíty a cimburia, dvíha sa do závratnej výšky strážna veža, ktorá svojím výklenkom, ďaleko vysunutým ponad bezodnú priepasť, patrí k najpozoruhodnejším zvyškom oných mocných čias, ktoré by sme my so všetkými ich výtvormi, ľuďmi a činmi odkázali do bájneho sveta, keby nám chmúrni svedkovia ich veľkoleposti, na ktoré naše zakrpatené pokolenie vzhliada len s námahou, zreteľne nehovorili o svojom niekdajšom bytí.

Ticho a pusto je v starom hrade i navôkol, lebo ľudská noha len zriedka zablúdi po dlhej klamlivej prti až sem, kde návštevníka nevľúdne privíta večná mladucha vietor. Tak tomu bolo aj pred poltisícročím, dávno predtým, než sa tu priložil kameň ku kameňu a vytvoril príbytok na ochranu človeka. Prvý zakladateľ sa sem zrejme nerozhodol ísť slobodne. Usídlil sa totiž tak ďaleko od každého obydlia, že sa z údolia sotva dalo na hrad dovidieť dobrým ďalekohľadom, ktorý ostatne v tých časoch ešte nepoznali. O tom, ako sa to stalo, kronika rozpráva toto:

Najobávanejším súperom kráľa Karola I., rodom z Anjou, ktorého po smrti posledného Arpádovca na uhorský trón povolala významná časť ríšskych stavov, bol Matúš, trenčiansky gróf, pán celého Považia, ktorého slabý protikráľ český Václav vymenoval za palatína. On jediný sa ešte nepodrobil, keď už bezmála všetci ríšski páni holdovali novému panovníkovi, a preto aj jeho majetky menlivý vojnový osud postihol najťažšie. Napokon sa podvolil aj tento obávaný muž, a všetko, čo mocný zemepán po stáročia nazýval svojím, prepadlo kráľovskej korune. Do mnohonásobne spustošeného kraja sa vrátil mier a spolu s ním aj roztratení obyvatelia grófstva.

Len čo sa ľudia začali venovať pokojnej práci, nová hrôza zachvátila územie okolo teraz už kráľovskej pevnosti Trenčín. Sprvu sa pastierom len tu i tam stratila z čriedy ovca, nazdali sa však, že ovečky stihlo nešťastie – spadli do rokliny, alebo ich uchmatli vlci. Odvaha týchto šeliem vzrástla početnými vojnovými obeťami, ktoré vlastne akoby zabíjali pre ne a predkladali im ich takmer až na rovinatých Dolniakoch. Onedlho sa už veľa ľudí ponosovalo na stratený dobytok a nik sa viac neodvážil pásť na horských pastvinách. Keď napokon začali miznúť aj ľudia, všade zavládla hrôza. Neznámeho hrôzostrašného netvora jedni označovali za saňu, iní za obrneného draka a ďalší za hada s ohnivým jedovatým dychom. Každý deň skántril niekoľko obetí, ktoré si vyberal spomedzi obyvateľov v osamelých chatrčiach, ak predtým nenaďabil na zviera či človeka. Nik síce obludu nevidel, lebo kto ju zazrel – tak zvestoval tisícjazyčný, všetko zveličujúci chýr – padol netvoru za obeť. A naozaj – zvieratá i ľudia sa strácali a nenechali po sebe nijakú stopu. Najhoršie bolo, že tragédie sa opakovali na dlhom úseku pozdĺž hôr hraničiacich s Moravou, akoby sa hrozná, neznáma príšera nekonečne znásobovala a súčasne bola všade. Nik sa už neodvážil vyjsť z domu, polia ležali ladom a ľudia sa prestali stretávať.

Kráľ Karol I. nadviazal priateľské styky s Poľskom a Čechami, lebo sa chcel dostať bližšie k hraniciam oboch ríš, uľahčiť vzájomnú výmenu správ, no neželal si, aby jeho zámer vyšiel najavo. Chopil sa zámienky, že sa chce osobne presvedčiť o stave, potrebách a požiadavkách provincie, ktorá ho uznala za kráľa ako posledná, a rozhodol sa cestovať do Trenčína. Všetko sa húfne valilo prejaviť mu oddanosť, každý mu vzdával úprimný hold, lebo Karol dokonale ovládal umenie, ako si vľúdnosťou, účasťou, dobrotivosťou a ochotou získať priazeň všetkých, ktorí sa dostali do jeho blízkosti. Keď sa láskavý kráľ otcovsky vypytoval na všetko, čo chýba všeobecnému blahu, nedalo sa medzi rečou obísť, ako tu vyčíňa neznáma obluda.

Kráľ dal ihneď vyhlásiť, že kto krajinu oslobodí od hroznej pliagy, môže rátať s veľkou odmenou. Sľub poduril mnohých, aby skúsili šťastie proti mocnému nepriateľovi, ale junáci sa alebo vrátili, že obludu nenašli, alebo nebolo viac o nich počuť. Z hodiny na hodinu vzrastal nárek ohrozeného obyvateľstva. Výzva akoby príšeru ešte väčšmi vydráždila, lebo teraz načisto opovrhovala zvieratami a upriamila sa iba na ľudí. Na opätovné naliehavé ponosy kráľ rozhodol, že kto s pliagou skoncuje a obludu zabije, stane sa pánom toľkého kusa zeme, na koľký dovidí z miesta, kde hrdinský čin vykoná.

Zblízka i zďaleka prúdili odvážlivci podstúpiť dobrodružný boj a získať skvelú odmenu, no osud im nežičil väčšmi než ich predchodcom. Zdalo sa, že pre krajinu niet záchrany a že je neodvolateľne vydaná napospas skaze.

Gróf Matúš sa poslednýkrát odvážil na nebezpečnú hru proti nenávidenému vládcovi a rozkázal, aby sa zhromaždili všetci, čo vládzu nosiť zbraň. Pri Rozhanovciach ho však opustilo šťastie, jeho oddiely sa rozpŕchli, a kto si zachránil život, ponáhľal sa k svojim. Podaktorí však boli zranení, museli čakať, kým vyzdravejú, a len potom sa im mohlo splniť vrúcne želanie – vrátiť sa domov. Tak sa povodilo aj Benkovi, mocnému, udatnému mládencovi. V poslednom útoku bojoval v prvých radoch, a iba teraz, keď sa zotavil, sa ponáhľal do svojej drahej vrchárskej viesky, kde naň prvý raz zasvietilo slnce. Bol jediným synom a živiteľom postarších rodičov a nikdy by ich nebol opustil, keby bol rozkaz mocného grófa dovolil výnimku. O to radostnejšie sa teraz náhlil do náručia milovaných rodičov. No aj niečo iné ho mocne poháňalo domov – láska k Belici. Už by ju bol nazýval svojou, keby ho hrozná výzva nebola povolala do zbrane a na ďaleké bojové pole.

Teraz sa vrátil, ale taký chudobný, ako odišiel, lebo tú trochu, čo bol prv získal vojenským šťastím, strovilo zdĺhavé liečenie a ťažká cesta domov. Benko si však trúfal dokázať usilovnou prácou, že si Belicu bude môcť vziať, lebo mu zachovala vernosť, ako pri rozlúčke prisahala, hoci ju falošný chýr o smrti milého mohol zmiasť.

V dôverných stretnutiach sa zaľúbenci aspoň na kratučkú chvíľu usilovali oklamať strastnú prítomnosť. Benko trávil skúpo vymeraný čas pri svojej milej len zriedka, v sobotu večer po zavŕšenej robote, keď pán nemôže mládencovi brániť, aby šiel za dievčaťom. Neveľmi sa staral, čo sa robí vo svete, natoľko ho opantala láska a starosť o budúcnosť. Počul síce, čo krajinu sužuje a čo kráľ sľúbil, bolo mu to však ľahostajné, lebo nablízku už dlhý čas panoval pokoj.

Raz večer sa zaľúbenci do pozdnej noci zhovárali o svojich nádejach a vyhliadkach. Keď sa im prichodilo lúčiť, Belica odprevádzala milého pred bránku. Zrazu akoby v blízkom kroví vzbĺkli plamene, obludná, strašná príšera, v nejasnej mesačnej tôni veľká a široká sťa obor, sa s revom rútila vpred, schmatla Belicu a s peknou korisťou divo cválala preč.

Pri pohľade na netvora Benko stŕpol hrôzou, no keď videl, že mu ulúpil milú, hneš sa spamätal. Zúfalo sa vrhol za netvorom a bojovne, so strašným revom ho prenasledoval. Celá dedina bola na nohách. Benko už-už doháňal nepriateľa, ktorému v rýchlom behu prekážalo zranenie, ako nasvedčovali krvavé stopy, a váha ulúpenej dievčiny. Konečne zvera dostihol a zaútočil naň, hlboko mu vboriac svoj dobrý meč do slabín. Netvor vypustil korisť, zreval, až sa zatriasla zem, a chytro sa vrhol na šialene odvážneho útočníka. Mládencovi sa zdalo, že ho rozdrapia ostré pazúry a čaká nevyhnutná skaza, lebo čo aj na obrovského netvora mocne dorážal, iba stupňoval jeho zúrivosť. Zver už otváral mocný pysk, že s odvážlivcom skoncuje, no Benko vrtko vystihol okamih a s poslednými zvyškami síl vrazil doň meč až po rukoväť. Zviera úderom skrúteného chvosta zrazilo bojovníka na zem, ale aj ono sa zatackalo, s námahou sa vlieklo niekoľko krokov ďalej, zvalilo sa a bolestne skučiac s chrapotom dodýchalo.

Zachránený mládenec sa horko-ťažko priplazil na miesto, kde zakrvavená Belica, podobná mŕtvej, ležala v hlbokých mdlobách, ľakom, bolesťou a stratou krvi už na pokraji života. Benkov žiaľ nad stratou milej sa prelial v žalostný, zúfalý nárek. Klesol vedľa nej, želal si spolu s ňou umrieť a naradovaný cítil, že s prúdom krvi aj jemu uniká život. Zatmelo sa mu pred očami a privrel viečka na večný spánok.

Obyvatelia dediny úzkostlivo očakávali prvý ranný úsvit, lebo ani na prosby, ani na naliehavé výčitky nešťastných rodičov nevládali premôcť hrozný strach. V každom nočnom tieni znovu videli desivú príhodu, ktorú v celom rozsahu dosiaľ nepoznali. Keď sa konečne rozbrieždilo, vybrali sa najudatnejší muži v plnej zbroji na cestu, ktorú im ukazovala krvavá stopa a priviedla ich na miesto, kde sa skončila otrasná nočná scéna.

Bez života tu jeden pri druhom ležali obaja zaľúbenci a neďaleko s mečom v papuli netvor – lev, ktorý ešte aj meravý budil hrôzu.

Muži s nárekom niesli zosnulých k rodičom, no keď sa im chystali prejaviť poslednú službu lásky, zbadali na Belici slabunké stopy tlejúceho života. Bez meškania urobili všetko, aby iskričku rozdúchali v jasný plameň. Šťastie im žičilo. Vzkriesili dievčinu, ba aj Benkovo zdravé, mocné telo sa rýchlo pozbieralo.

Chýr o udalosti sa na krídlach radorečnej fámy dostal i ku kráľovi. Panovník sa rozpamätal na svoj sľub a šťastnému víťazovi listom i pečaťou potvrdil, že kráľovské slovo splní.

Benko na vrcholku skaly, pri úpätí ktorej mu zo smrti vzišiel šťastný život s milovanou Belicou, postavil hrad. Nazval ho Levou skalou a seba Levskalským. V jeho rode dlho opatrovali leviu kožu, pamiatku na hrdinský čin prvého predka. Koncom šestnásteho storočia Levskalskovci vymreli, hrad a územie dostalo iných pánov, vznikli iné príbehy, ktoré zatlačili staré spomienky až do onoho šerého úzadia, kde panuje už len povesť.

Redakčná poznámka (z knihy, strana 209):
Hoci Mednyanský skromne uvádza, že jeho povestiam chýba ešte veľa do dokonalosti, veríme s ním, že sa stanú podnetom podrobnejšieho porovnávacieho štúdia a v rukách talentovaných ľudí dozrejú a prinesú aj našej vlasti skvostné kvety a plody, akými už mnohé z nich sú.

Po Mednyanského Malebnej ceste dolu Váhom dostávajú teraz slovenskí čitatelia aj výber jeho Dávnych povestí o slovenských hradoch z knihy, ktorá vyšla v Budapešti roku 1829 pod názvom Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit. Alojz Mednyanský, ktorý prešiel zložitým a protirečivým spoločensko-politickým vývinom, patril v prvej štvrtine 19. storočia medzi plodných spisovateľov-publicistov v Uhorsku, pri čom prevažná časť jeho tvorby priamo alebo nepriamo súvisela so Slovenskom.

Narodil sa 20. apríla 1784 v Priekope v Turci. Detstvo prežil na Považí v Beckove. Po štúdiu na nižšom gymnáziu v Trenčíne prijali ho do viedenského Tereziána. Odtiaľ roku 1801 prišiel do Bratislavy, kde absolvoval právo a vstúpil do štátnych služieb. Po niekoľkoročnom sľubnom rozvoji úradníckej kariéry utiahol sa do svojho kaštieľa vo Veselom pri Piešťanoch, kde sa venoval racionálnemu hospodáreniu a literárnej tvorbe. Prvé Mednyanského príspevky sa zjavujú v pražských nemeckých časopisoch Hesperus a Hospodárske novosti a vo viedenskom Archíve… Začal poľnohospodárskymi článkami a ekonomickými úvahami, potom prešiel k vlastivedným rozpravám z minulosti i súčasnosti populárnovedeckého až zábavného charakteru. Ťažisko Mednyanského tvorby spočíva v portrétoch rozličných historických osobností uhorských dejín. Zo záľuby v historicko-vlastivednej tvorbe začal vydávať na pokračovanie tzv. príručnú knižku pre dejiny vlasti Taschenbuch, kde pôvodne vychádzali aj povesti o slovenských hradoch. Tie potom prepracoval a vydal aj súborne knižne. Roku 1830 opäť vstúpil do štátnych služieb a zastával v nich významné funkcie. Keď sa 17. júna 1844 vracal z Nitry domov do Veselého, nečakane umrel. Náš výber Dávnych povestí o slovenských hradoch čerpá z časopisov Hesperus, Archív… a z Taschenbuchu. Je to dvadsaťosem povestí, ktoré sa viažu k histórii takmer rovnakého počtu známych slovenských hradov a ich majiteľov.
(Z obalu knihy.)

Dávne povesti o slovenských hradoch
Z nemeckého originálu Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit (Rozprávky, povesti a legendy z uhorského dávnoveku) von Alois Freiherrn von Mednyánszky, bei Konrad Adolph Hartleben, Pesth 1829 preložila Hana Ferková. Vyšlo vo vydavateľstve TATRAN v Bratislave 1974, ako 2891. publikácia. Edícia Pamäti a dokumenty, zväzok 30. Strán 216. Vydanie prvé. Vytlačila Svornosť v Bratislave kníhtlačou. Náklad 35 000 výtlačkov.

Ilustrácia: © Miroslav Cipár
Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

redakcia
portálu mladých humanistov
Čerpané z: Kniha Dávne povesti o slovenských hradoch, Alojz Mednyanský, TATRAN 1974

Súvisiace články:
Alojz Medňanský: Dávne povesti o hradoch (02.05.2010)

redakcia, 02. 05. 2010 | Prečítané: 3489 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Oxymoron
20-01-20 * 20:41
 Re: Oxymoron
20-01-20 * 18:34
 Re: Oxymoron
19-01-20 * 17:32
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Internetový čas
Internet time: @783