www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @270
Počítadlo


Spam poison

Kapitalizmus, demokracia a sloboda nie sú synonymá

Po roku 1989 sa u nás zakorenil pomerne zjednodušený pohľad na vzájomný vzťah medzi kapitalizmom, demokraciou a slobodou.

Najčastejšie sa argumentovalo, že demokracia nie je možná bez kapitalizmu (rozumej trhového hospodárstva), zatiaľ čo kapitalizmus si v niektorých prípadoch vystačí bez demokracie. Ako príklady sú najčastejšie uvádzané Chile, Čína alebo Singapur.

Vzťah medzi demokraciou a kapitalizmom je však v skutočnosti komplikovanejší. Už Alexis de Toqueville v 19. storočí upozorňoval na vzájomné kontradikcie, ktoré v tomto vzťahu existujú. Celý rad politológov sa neskôr tomuto komplikovanému vzťahu venoval podrobnejšie.

Zároveň je ale takisto zrejmé, že liberalizmus a demokraciu ide od seba oddeliť. Existujú preto demokracie, ktoré niektorí politológovia nazývajú neliberálne, a naopak existujú kapitalistické systémy, ktoré spoliehajú na niektoré aspekty liberalizmu v hospodárskej sfére, ale nepotrebujú liberálnu demokraciu.

Demokracia verzus kapitalizmus

Na vine sú pritom obe strany pomyselnej rovnice, teda ako kapitalizmus, tak demokracia. Skutočné trhové hospodárstvo je zo svojej podstaty individualistický projekt, v ktorom sa kladie dôraz na liberálnu dimenziu systému liberálnej demokracie, aká vznikla na konci 18. storočia. Demokracia čoby vláda väčšiny (či ľudu) je však projekt kolektivistický (alebo kolektívny), ktorý má v sebe zakódované silné tendencie k presadzovaniu takých opatrení, ktoré vyhovujú práve väčšine. De Toqueville hovoril o tyranii väčšiny, my by sme dnes mohli hovoriť o populizme.

I preto väčšina západných demokracií, najmä po druhej svetovej vojne, modifikovala systém liberálnej demokracie vytvorením celej rady nezávislých inštitúcií i práv, ktoré sú chránené liberálnym konštitucionalizmom, a ktorých hlavnou úlohou je brániť systém pred jednorázovými, účelovými nájazdmi väčšinovej vôle. Inštitúty ako sú ľudské práva, alebo inštitúcie, ako sú nezávislé centrálne banky, (verejnoprávne) média, súdnictvo alebo rôzne kontrolné i regulačné úrady, majú za úlohu chrániť demokraciu takpovediac pred tyraniou väčšiny.

Chráni však taktiež trhové hospodárstvo, pretože i to sa môže dostať pod nekontrolovateľný tlak väčšinovej vôle. Alebo naopak: kapitalizmus, založený zo svojej podstaty na akumulácii a expanzii kapitálu, môže ľahko začať požierať sám seba, napríklad v podobe vzniku nekontrolovateľných monopolov.

Kapitalizmus verzus demokracia

Rovnako ako môže ohrozovať demokracia v podobe tyranie väčšiny kapitalizmus, má i kapitalizmus v sebe zakódované tendencie, ktoré naopak ohrozujú demokraciu. Tak predovšetkým trh má tendenciu kolonizovať verejný priestor, a to ako v podobe privatizácie verejných statkov, tak v podobe vytlačovania verejnosti čoby jednej z foriem občianskej spoločnosti z verejného priestoru.

Demokracia je však založená na existencii verejného priestoru, a bez štruktúrovaného diškurzu vo verejnom priestore nemôže existovať. Pokiaľ je verejný priestor skolonizovaný súkromnými záujmami, stáva sa dianie vo verejnom priestore formou súkromného podnikania. I tie najdôležitejšie verejné záujmy sú potom často súkromnými médiami i politikou prezentované v štýle, ktorý má málo spoločného so skutočnou diskusiou.

Kapitalizmus má takisto tendenciu podmaňovať si demokratickú politiku, ktorá sa v modernom pojatí nezaobíde bez masívnych finančných injekcií. K ovládnutiu ekonomickými záujmami sú naviac náchylní i individuálni politici. S tým je potom spojený celý rad demokraciu ohrozujúcich javov, ako sú korupcia, klientelizmus alebo prílišná závislosť demokratických volieb od vplyvu peňazí.

Nakoľko nekontrolovaný kapitalizmus má tendenciu privatizovať politiku vo svojom záujme, vytvorili si vyspelé demokracie celý rad obranných inštitučných mechanizmov, ako je regulácia financovania volebných kampaní, proti korupčné zákony, alebo čo najväčšia transparentnosť pri zadávaní verejných zákaziek.

Ako sme sa presvedčili v nedávnej ekonomickej kríze, kapitalizmus v deregulovanej podobe môže takisto ohrozovať demokracii i inakšie. Akokoľvek môžu znieť presvedčivo argumenty neoliberálov, že kríza bola spôsobená prílišným zasahovaním štátu do trhového hospodárstva, a že riešením krízy dozaista nie je väčšia regulácia, ale naopak ponechanie voľného priechodu akémusi ekonomicko-sociálnemu darvinizmu, sú tieto argumenty problematické hneď z niekoľkých dôvodov.

Tie ekonomické, v podobe súboja medzi neoliberalizmom a neokeynesiánstvom, ponechajme ekonómom. Dôležitejšia je skutočnosť, že kapitalizmus ponechaný svojim cyklickým krízam, ohrozuje demokraciu. Problémy, napríklad v takých rozmeroch, aké sme zažili nedávno, ohrozujú stabilitu demokratického systému. Ten je zhruba od polovice 20. storočia založený na pracne vybudovanej rovnováhe medzi troma navzájom antagonistickými heslami francúzskej revolúcie: slobodou (reprezentovanou liberalizmom), rovnosťou (majúc na mysli rovnosť pred zákonom, teda ako právny štát), a bratstvom (reprezentovanom sociálnou solidaritou, teda sociálnym štátom).

Výrazné porušenie tejto rovnováhy, spôsobenej krízami, čo údajne vyrieši neviditeľná ruka trhu, môže mať pre moderné spoločnosti nepredvídateľné následky.

Demokracia a kapitalizmus u nás

I na Západe sa demokracia opakovane ocitá pod tlakom kapitalizmu (viď napríklad rastúcu závislosť politických strán na peniazoch či ochabovanie verejnoprávnych médií), rovnako ako sa ocitá trhové hospodárstvo stále viac pod tlakom populistických tendencií zakódovaných v samotnej podstate demokratického procesu. V novo vznikajúcich demokraciách v našom regióne je však situácia o poznanie horšia.

Tak predovšetkým v najstarších západných demokraciách trhové hospodárstvo vznikalo postupne ako forma občianskej spoločnosti. Spolu s ňou sa v stále väčšej miere presadzovala vláda zákona, ktorá mala, okrem iného, chrániť, ale taktiež regulovať priestor, ktorý si občianska spoločnosť i trhové hospodárstvo vydobyli na štáte. Navzdory enormnému tlaku kapitálu na privatizáciu verejných statkov a kolonizáciu verejného priestoru tak na západ od nás ešte stále existuje autonómny verejný priestor, v ktorom ako protiváha štátu i kapitálu funguje verejnosť čoby forma občianskej spoločnosti.

U nás však bola občianska spoločnosť po páde komunizmu príliš slabá na to, aby dokázala verejný priestor uchrániť pred jeho privatizáciou. S trochou nadsádzky tak môžeme povedať, že sprivatizovaná bola samotná demokracia. To sa však rovná do značnej miery popretiu demokracie, ktorá je z definície verejným dielom.

Žijeme v spoločnosti, v ktorej komplikovaný vzťah medzi demokraciou a kapitalizmom bol vážne vychýlený v prospech trhového princípu. Také vychýlenie potom v konečných dôsledkoch deformuje i samotný kapitalizmus, pretože „demokratický“ štát nie je schopný vykonávať potrebné kontrolné a regulačné funkcie. Najmä dochádza ku prerastaniu štátu a kapitalizmu do groteskných podôb, ako je u nás napríklad nekontrolovateľné postavenie pološtátnej firmy ČEZ, úplná netransparentnosť štátnych zákaziek, alebo závislosť politických strán na čiernych fondoch.

Výsledkom je pochopiteľné znechutenie väčšinovej časti spoločnosti ako z „demokratickej“ politiky, tak i z domácej verzie „kapitalizmu“. Situácia je o to komplikovanejšia, že značná časť hospodárstva bola u nás rýchlo sprivatizovaná medzinárodným kapitálom. Pokiaľ teda hovoríme o závislosti českej politiky od kapitálu, ide vo veľkej miere o kapitál nadnárodný. Výsledkom kombinácie slabej domácej demokracie, vrátane právneho štátu, a silnej roly kapitálu, navýše medzinárodného, je štát, ktorý – nech už jeho politici neustále hovoria o suverenite a národných záujmoch – je z väčšej časti nesvojprávny.

A čo sloboda?

Keď hovoríme o slobode, je užitočné pripomenúť, že v politickej filozofii ju možno definovať pozitívne alebo negatívne. Inými slovami, slobodu možno chápať ako v zmysle slobody „od“ niečoho, tak slobody „k“ niečomu. Vo vyspelých spoločnostiach existuje istá rovnováha medzi oboma druhmi slobody. Vymedzenie slobody ako pozitívnej alebo negatívnej súvisí úzko s demokratickým procesom, pretože o tom, od čoho alebo k čomu máme byť slobodní, demokratická spoločnost neustále vedie zložitú diskusiu.

V sprivatizovanej demokracii, ktorá sa presadila u nás, je však táto rovnováha narušená. Pokiaľ vezmeme ako príklad zákaz fajčenia v reštauráciach a ďalších verejných priestoroch, je zrejmé, že v krajinách, ktoré taký zákaz prijali, sa rovnováha medzi slobodou fajčiť a slobodou nefajčiarov byť pred škodlivým fajčením chránený vychýlila po dlhej debate v smere negatívnej slobody, teda ochrany „verejnosti“ pred ochranou fajčiarov zapáliť si, kde chcú.

V našom prípade opakovane víťazí sloboda k niečomu, v tomto prípade právo fajčiarov tyranizovať nefajčiarov i vo verejných priestoroch, akými sú reštaurácie. Nie je tomu tak preto, že by politici a občania nechápali v tomto prípade prospešnosť nadvlády slobody od niečoho nad princípom slobody k niečomu, ale jednoducho preto, že v spoločnosti, v ktorej kapitalizmus vládne nad demokraciou, víťazia opakovane súkromné záujmy kapitálu nad záujmami verejnými.

Absurdné chápanie dilemy medzi pozitívnou a negatívnou slobodou u nás je však nielen výsledok vplyvu, ktorý má kapitál na demokratický proces. Má logicky takisto svoje ideologické epigóny v podobe niektorých význačných osobností a komentátorov. Súčasťou vyššie spomenutej nerovnováhy je neúnosná, svojim spôsobom primitívna ekonomizácia toho, čo ešte zostalo z verejného diškurzu, doprevádzaná v extrémnych príkladoch akousi podivnou formou anarchického libertínstva. Už samotná skutočnosť, že „verejný“ diškurz u nás je takto pokrivený, ukazuje ako vážne môže nadvláda trhu nad demokraciou a občianskou spoločnosťou pokriviť samotný zmysel liberálnej demokracie.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Jiří Pehe
– politický analytik a autor kníh o politike, píše i beletriu, v roku 2002 vydal vo vydavateľstve Academia knihu Vytunelovaná demokracia
– riaditeľ New York University v Prahe
– vyštudoval právo a filozofiu na Karlovej univerzite v Praze, na Právnickej fakulte UK získal titul JUDr.
– v roku 1981 emigroval a usídlil sa v Spojených štátoch amerických, kde v roku 1985 ukončil štúdium na Škole medzinárodných vzťahov na Kolumbijskej univerzite v New Yorku
Čerpané z: Denník Referendum a osobná stránka autora

Jiří Pehe, 20. 02. 2010 | Prečítané: 4351 | Rubrika: Polemika o…

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
03-12-19 * 17:00
 Re: Ťažko
27-11-19 * 19:58
 Re: Je to tak
23-11-19 * 09:44
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore