www.humanisti.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovKníhkupectvo AlternatívaAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyWave of Reality
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @172
Počítadlo

Spam poison
Spam poison

Fašizmus

Definície fašizmu

Na stránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je stručná definícia fašizmu:

Fašizmus môžeme označovať ako akúkoľvek diktatúru s pravicovým prvkom. Je to politické hnutie antidemokratického a antiliberálneho zamerania.“

Na stránke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra je fašizmus takto definovaný:

Fašizmus je politický režim založený na diktatúre, potlačovaní občianskych slobôd, na útočnom nacionalizme; ideológia tohto režimu hlásajúca šovinizmus, rasizmus, násilie a podobne: nemecký (hitlerovský) fašizmus, taliansky fašizmus; politický režim pôvodne nastolený v Taliansku (Benitom Mussolinim v r. 1919), založený na diktatúre jednej strany, agresívnom nacionalizme, terorizme, potláčaní občianskych slobôd; najreakčnejšie a najšovinistickejšie politické hnutie. Totalitný protidemokratický režim tohto typu: hitlerovský fašizmus.“

Diktatúra je neobmedzená moc jednotlivca, skupiny alebo triedy: fašistická, totalitná diktatúra. Spôsob vykonávania štátnej moci prostredníctvom jednej vládnucej politickej sily.

Šovinizmus je krajný nacionalizmus sprevádzaný nenávisťou k iným národom; vyhranený nacionalizmus založený na slepej viere v nadradenosť vlastného národa a hlásajúci nenávisť k iným národom (podľa postavy napoleonského granátnika Chauvina z francúzskej satirickej komédie).

Mgr. Igor Matovič, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za hnutie OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti, sa pri definícii fašizmu odvoláva na Roberta Paxtona:

Fašizmus môže byť spôsob politického správania, ktoré sa vyznačuje nutkavými predstavami o rozklade spoločnosti, o národnom potupení, o tom, že sa národ stal obeťou, a kompenzačným kultom zjednotenia, sily a čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš ochotne, avšak výkonne spolupracujúcimi s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody pomocou násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.“

Robert Paxton v knihe The Anatomy of Fascism (Anatómia fašizmu, 2004) napísal:

What Is Fascism?

The moment has come to give fascism a usable short handle, even though we know that it encompasses its subject no better than a snapshot encompasses a person.

Fascism may be defined as a form of political behavior marked by obsessive preoccupation with community decline, humiliation, or victimhood and by compensatory cults of unity, energy, and purity, in which a mass-based party of committed nationalist militants, working in uneasy but effective collaboration with traditional elites, abandons democratic liberties and pursues with redemptive violence and without ethical or legal restraints goals of internal cleansing and external expansion.

To be sure, political behavior requires choices, and choices – as my critics hasten to point out – bring us back to underlying ideas. Hitler and Mussolini, scornful of the ‚materialism‘ of socialism and liberalism, insisted on the centrality of ideas to their movements.“

Naopak, veľmi obšírnu definíciu ponúka Mikuláš Sliacky, ktorý vyštudoval odbor psychológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. 27. júna 2016 napísal:

„Pod jedným FB statusom som dnes čítal vážne myslenú otázku, čo je to fašizmus, aká je jeho definícia. A mám pocit, že ľudí, ktorí to nevedia, prípadne sa tvária, že to nevedia, je u nás hodne. Takže skúsme vysvetliť:

Fašizmus je nenávisť ku všetkým čo sa od nás odlišujú. Farbou kože, rečou, kultúrou, vierovyznaním. Čímkoľvek.

Fašizmus je hlásanie výlučnosti a nadradenosti vlastného národa alebo spoločenstva národov nad inými.

Fašizmus je popieranie alebo zľahčovanie faktov o koncentračných táboroch a zločinoch nacizmu v II. svetovej vojne.

Fašizmus je uctievanie diktatúr a diktátorov a pohŕdanie demokratickým zriadením. Kľúčovým je vodcovský princíp.

Fašizmus je uctievanie primitívnych a násilných riešení problémov a uprednostňovanie ‚revolučnej očisty‘ na princípoch extrémneho nacionalizmu.

Fašizmus je uctievanie nemeckého nacizmu, ruského boľševického imperializmu a rekvizít, ktoré s nimi súvisia. Napríklad oblečenia či hudby.

Fašizmus je uctievanie vojnového Slovenského štátu a jeho prezidenta, vojnového zločinca Jozefa Tisa.

Fašizmus je nenávisť ku všetkému západnému, k Západnej Európe, k Európskej únii a USA.

Nuž, a fašista je človek, ktorý uznáva ktorýkoľvek z týchto príznakov fašizmu.“

Na ťažkosti s definovaním fašizmu upozorňuje Wikipédia:

„Snaha o definovanie pojmu fašizmus patrí medzi najpertraktovanejšie témy historiografie 20. storočia a dodnes neexistuje medzi historikmi všeobecná zhoda.[1] Termín fašizmus sa používa v rôznych významoch od najužšieho, zahrňujúceho len taliansku variantu Benita Mussoliniho, až po najširšie, pri ktorých funguje slovo fašista ako urážka. To často viedlo bádateľov k otázke, či je vôbec používanie tohto pojmu užitočné.[2]“

Pod prvým odkazom sa odkazuje na citáciu:

DRÁBIK, Jakub. K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme. In. Historický časopis, 4/2014, s. 716.

Pod druhým odkazom sa odkazuje na citáciu:

„DRÁBIK, Jakub. K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme. In. Historický časopis, 4/2014, s. 705.“

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D. z Ústavu svetových dejín na Filozofickej fakulte Karolovej univerzity v Prahe v práci K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme (2014) na strane 717 vysvetľuje:

„Snaha o definovanie pojmu fašizmus a výskum jeho podstaty i povahy boli jedným z najdôležitejších a najpertraktovanejších tém v historiografii 20. storočia.

Ako už bolo uvedené, cieľom tejto štúdie nebolo podať čitateľovi konečnú a ‚tú správnu‘ definíciu pojmu fašizmus. Naopak, v štúdii som sa snažil dokladovať, že existuje niekoľko rôznych, často i protichodných definícií. Je to spôsobené predovšetkým tým, že existuje v podstate neobmedzené množstvo rôznych spôsobov, ako sa na fašizmus pozerať: cez ideológiu, samotné činy fašistov, socio-ekonomické podmienky, v ktorých fašizmus vznikal a podobne. I samotné fašistické hnutia, ktoré vychádzali z rôznych národných dejín a tradícií a žili v inej národnej realite, boli pochopiteľne značne odlišné.“

Na strane 704 čítam:

„Zborník Fascism: A Reader's Guide priniesol pre komparatívny výskum fašizmu mnoho užitočného, na druhej strane sa ukázalo, že čím viac historikov a vedcov sa zaoberá štúdiom fašizmu, tým viac teórií o tom, čo vlastne fašizmus je, vzniká. Všetkých dvanásť autorov zborníka v podstate prišlo s vlastnou definíciou.“

Ďalej na strane 705:

„Zmätok v štúdiách fašizmu, rezervovanosť nemeckých bádateľov a desiatky rôznych teórií fašizmu viedli amerického historika Gilberta Allardyca roku 1979 k napísaniu často citovanej analýzy, v ktorej sa snažil otázku ‚obecného fašizmu‘ (generic fascism) uzavrieť. Nadmerné používanie termínu ‚fašizmus‘ obrovským množstvom rozličných hnutí z neho podľa Allardyca urobilo koncept, ktorý nemožno v spoločenských vedách naďalej používať. Tvrdil, že ‚obecný fašizmus‘ (generic fascism) neexistoval a fašizmus ako kategória nemá žiadny zmysel mimo Talianska. Naozajstnou úlohou pre historikov bolo podľa neho, aby ‚zminimalizovali škody‘ už spôsobené a ‚vrátili [fašizmus – J. D.] späť do jeho historických hraníc… Fašizmus sa musí znova stať cudzím slovom, nepreložiteľným mimo limitovanú historickú dobu‘. K Allardycovi sa pripojili ďalší autori, menovite napríklad Renzo De Felice, Karl D. Bracher alebo relatívne nedávno aj John Lukacs. De Felice pripúšťal, že bude analyticky výhodné skonštruovať akési ‚fašistické minimum‘, no spochybňoval jeho užitočnosť. Vystúpil proti minimalistickému zúženiu definície fašizmu a presadzoval prezentáciu širšieho rozsahu znakov, aby sa tým preukázala jeho mnohorozmernosť.“

Na stranách 707 a 708 sa spomína Roger Griffin a „nový konsenzus“ (new consensus):

„V istom zmysle by sme monografiu Rogera Griffina The Nature of Fascism mohli nazvať prelomovou prácou na poli štúdií fašizmu. Spolu s niekoľkými ďalšími dielami sa postarala o boom v štúdiách fašizmu v posledných približne dvadsiatich rokoch. V podstate každý historik, ktorý dnes zameria svoj výskum na fašizmus, nejakým spôsobom narazí na Griffinovu definíciu a musí voči nej zaujať stanovisko. Griffin definuje fašizmus ako ‚druh politickej ideológie, ktorej mýtické jadro v jeho rôznych permutáciách je palingenetická forma populistického ultranacionalizmu‘. Kľúčovou charakteristikou Griffinovej definície je palingenéza, teda ‚mýtus znovuzrodenia‘.

Tento mýtus je jeden z najčastejších mýtov v dejinách ľudstva. Zvyčajne je spájaný s náboženstvom (napr. parúzia v kresťanstve aj islame a pod.). V prípade Griffinovej definície fašizmu však tento mýtus nevychádza z náboženských motívov, ale zo sekulárnej prirodzenej ľudskej tendencie tvoriť tieto mýty (Fénix povstávajúci z plameňa, renesancia, New Deal prezidenta Roosevelta, perestrojka a pod.). Mýtus v Griffinovom poňatí nie je len symbolické rozprávanie alebo rozprávka. Pre ľudí veriacich v daný mýtus je to živá realita, vysvetlenie ich miesta a úlohy vo svete. Je to ich najvnútornejší pocit, ktorý konštituuje ich myšlienkový svet. Podobne ako ideológia, k interpretácii ktorej sa dostaneme neskôr, aj mýtus je podľa Griffina ‚identifikovateľný len pre tých, ktorí sú kognitívne aj duševne »mimo« neho‘.

Mýtus znovuzrodenia teda predstavuje vieru súčasníkov, že žijú v prelomovom období dejín. Nimi vnímaná korupcia, neprávosť, tyrania, chaos alebo dekadencia už dosiahli vrchol. Namiesto pesimistickej rezignácie vnímajú dobu, v ktorej žijú ako koniec jednej epochy a začiatok nového lepšieho obdobia. Podľa Griffina teda ide o akýsi psychologický dejinotvorný pocit. Politický mýtus znovuzrodenia nie je braný ako spiatočnícky, ale tvorí ‚nového človeka‘, ‚novú civilizáciu‘. Snaží sa zničiť existujúce spoločenské usporiadanie a dobové umenie, ale nie preto, aby sa vrátil k starému, zidealizovanému svetu. Naopak, jeho utopickým cieľom je vytvorenie nového spoločenského usporiadania a novej moderny. Je preto hlboko revolučný.

Mýtus znovuzrodenia je však prítomný takmer vo všetkých ideológiách, aspoň v ich utopickej, revolučnej fáze. Sám o sebe preto nedáva pri definícii fašizmu zmysel. Griffinova palingenéza funguje len v nadväznosti na ďalší termín z jeho definície: populistický ultranacionalizmus.

Pod pojmom ultranacionalizmus Griffin vidí nacionalizmus, ktorý ‚prekročil hranicu‘: odmieta akékoľvek liberálne inštitúcie a čokoľvek, čo súvisí s osvietenským humanizmom. Populistický ultranacionalizmus odmieta princípy absolutizmu i pluralistickej reprezentatívnej vlády v prospech prevažne charizmatických foriem vlády, ‚v ktorých sociálna kohézia a dynamika hnutia závisí takmer výlučne na schopnosti jeho vodcu inšpirovať lojalitu a akciu. Zvyčajne sa spája s konceptom národa ako »vyššej« rasovej, historickej, duševnej alebo organickej reality, ktorá pojíma všetkých členov etnickej komunity, ktorí do nej patria‘.

Z toho vyplýva inklinácia fašizmu k rasizmu, ‚vymedzenému či už kultúrne (fašistické Taliansko) alebo biologicky (nacistické Nemecko)‘. Fašistický rasizmus, podľa Griffina, nemusí byť automaticky antisemitský alebo genocídny. Z ultranacionalizmu vychádza i fašistický koncept organického národného spoločenstva. Ten implikoval beztriednosť, neobmedzenú sociálnu mobilitu a odstránenie všetkých nerovností spôsobených laissez-faire kapitalizmom. Niektorým fašistickým ideológom to umožnilo nazývať fašizmus ‚skutočnou demokraciou‘.“

Na strane 710:

„Na podporu svojich téz vydal Griffin roku 1995 zborník dokumentov, akúsi ‚fašistickú čítanku‘. Vo svojej knihe z roku 1998 dokonca dospel k presvedčeniu, že počet bádateľov akceptujúcich existenciu ‚obecného fašizmu‘ (generic fascism) a sústreďujúcich sa na fašistickú ideológiu a ‚revolučnosť‘ vzrástol tak výrazne, že v štúdiách fašizmu nastala nová paradigma. Nazval ju ‚nový konsenzus‘ (new consensus). O poznanie agresívnejšie presadzoval existenciu tohto ním vyhláseného ‚nového konsenzu‘ vo svojej štúdii v Journal of Contemporary History z roku 2002, ktorá bola čiastočne odpoveďou na štúdiu Stanleyho Payna, predovšetkým však bolo jej cieľom vyprovokovať otvorenú diskusiu a ‚otestovať‘ funkčnosť jeho téz v praxi.

V tejto štúdii čiastočne upravil a znovu sformuloval definíciu fašizmu podľa ‚nového konsenzu‘: »Fašizmus je druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického spoločenstva. Zatiaľ čo je extrémne heterogénny v špecifickej ideológii rôznych svojich permutácií, spoločenskej podpore, forme organizácie, ktorú príjme ako anti-systémové hnutie, a i v type politického systému, režimu či domova, ktorý plánuje vytvoriť, obecný fašizmus čerpá svoju internú kohéziu i citovú hnaciu silu z mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie bezprostredne alebo časom ustúpi a dá priestor obdobiu znovuzrodenia a regenerácie v post-liberálnom novom svetovom poriadku.«“

A na strane 711 sa spomína aj definícia od Roberta Paxtona:

Kritika ‚nového konsenzu‘

Griffinova definícia ani vyhlásenie ‚nového konsenzu‘ sa nedočkali jednoznačného prijatia. Hneď v ďalšom čísle Journal of Contemporary History sa ku Griffinovmu článku vyjadrili štyria poprední historici fašizmu. Zatiaľ čo Thomas Linehan a Mark Antliff Griffinov nový konsenzus odobrili, Alexandre De Grand ho prijal len čiastočne a David D. Roberts úplne odmietol jeho existenciu. Tézu o novom konsenze Griffin znova zopakoval v časopise Erwägen Wissen Ethik a rozpútal prudkú diskusiu. Znova nebol jednoznačne prijatý. Najväčšou výčitkou kritikov nového konsenzu je, že dáva príliš veľký dôraz na ideológiu.

Napríklad Robert Paxton tvrdí, že výlučne ideologické definície fašizmu sú neadekvátne a že ‚činy fašistov nám môžu povedať aspoň toľko, čo ich slová‘. Sám potom definuje fašizmus ‚ako spôsob politického konania vyznačujúceho sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločenstva, o národnej potupe, o tom, že národ sa stal obeťou, a kompenzačnými kultmi zjednotenia, sily i čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nepríliš spokojne, avšak výkonne spolupracujúcich s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody a za pomoci spásonosného násilia bez akýchkoľvek etnických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu‘.“

Michael Mann vníma fašizmus ako „usilovanie o transcendentný a prostredníctvom paramilitarizmu a násilia očistený národný etatizmus (nation-etatism)“.105

S poznámkou 105:

MANN, ref. 104, s. 13, pod „etatizmom“ môžeme rozumieť autoritatívny národnoštátny poriadok. Pozri KATUNINEC, ref. 2, s. 74.

Roger Eatwell opisuje fašizmus ako ideológiu, „ktorá usiluje o vytvorenie sociálneho znovuzrodenia založenom na holisticko-nacionalistickej tretej ceste. V praxi mal fašizmus tendenciu dávať dôraz na štýl, najmä na akciu a charizmatického vodcu, viac ako na detailný program; a angažoval sa v manicheistickej démonizácii svojich nepriateľov“.118

Poznámka 118: EATWELL, Roger. On defining the „Fascist Minimum“: The centrality of ideology. In Journal of Poltical Ideologies, 1996, Vol. 1, Issue 3, s. 313. ISSN 1356-9317.

Stanley Payne vo svojej monografii A History of Fascism 1914 – 1945 definuje fašizmus ako „formu revolučného ultranacionalizmu snažiacu sa o národné znovuzrodenie a založenú na primárne vitalistickej filozofii, ktorej štruktúra je založená na extrémnom elitizme, masovej mobilizácii a Führerprincípe, a ktorá pozitívne hodnotí násilie ako cieľ a zároveň prostriedok a má tendencie vyzdvihovať vojnu a/alebo vojenské cnosti“.

Posledným bádateľom, ktorý sa koncom 90. rokov výrazne zapísal do štúdia fašizmu a ktorého práce si zaslúžia minimálne zmienku, je taliansky historik Emilio Gentile. Priekopníctvo jeho výskumu spočíva v upozornení na symboly, mýty a liturgiu, ktoré mali pre fašizmus kľúčovú úlohu.127 Gentile prišiel tiež s konceptom „politického náboženstva“ (political religion). Podľa Gentila sa „totalistické režimy podobali na nové cirkvi odhodlané propagovať novú vieru ako absolútnu a neodškriepiteľnú ideologickú pravdu, pričom perzekvovali neveriacich… ich dôraz na dominantnosť v každom aspekte verejného a osobného života tých, ktorým vládli, a fascinácia, ktorú ich vláda inšpirovala, viedli k zápalu, vrúcnosti, fanatizmu a oddanosti vo vzťahu k sekulárnej podstate fyzicky zosobnenej v osobe vodcu transformovaného do žijúceho božstva“.128

Poznámka 127: Pozri najmä GENTILE, Emilio. The sacralization of politics in fascist Italy. Cambridge; London: Harvard University Press, 1996. ISBN 0674784758.
128: GENTILE, Emilio. Politics as Religion. Princeton; Oxford: Princeton University Press, 2006, s. 45. ISBN 9780961113937.

Na strane 716 sa píše:

„Pri pohľade na štúdiá fašizmu si však musíme uvedomiť, že Griffinova definícia bola navrhnutá predovšetkým ako heuristický a analytický nástroj na identifikovanie tých prípadov, ktoré bude možné v rámci komparatívnych štúdií fašizmu empiricky študovať ako fašistické hnutia a odlíšiť ich od nefašistických hnutí, ako napríklad radikálna pravica. Griffinovi teda nejde o univerzálne správnu a pravdivú definíciu, ale o heuristicky užitočný a použiteľný nástroj. Definície ako také nikdy nie sú pravdivé alebo nepravdivé, dá sa u nich pozorovať len rozličná miera užitočnosti a vhodnosti. V tomto zmysle nie je Griffinova definícia bezchybná, je to však najlepší heuristický nástroj na identifikovanie fašistických hnutí, akým historici momentálne disponujú.

Obrovskou výhodou jeho definície je, že dokáže postrehnúť a analyzovať fašistické hnutie od samého počiatku jeho vzniku v podobe kultúrneho hnutia, či akejsi mládežníckej/intelektuálnej revolty, až po jeho režimovú fázu. Griffin sám nepopiera, že pre ďalšiu konceptualizáciu a vysvetlenie termínu fašizmu bude potrebné zahrnutie ďalších elementov, než len ideológie.“

V závere svojej štúdie Jakub Drábik napísal:

„Porozumenie fašizmu neprispeje len k lepšiemu pochopeniu našej histórie, ale, pri náraste nacionalizmu po studenej vojne a v súčasnej dobe ekonomickej krízy, tiež k lepšiemu pochopeniu sveta, v ktorom žijeme.“

Benito Mussolini bol rímskokatolík prakticky ako väčšina Talianov. Mal však nejasný postoj k Rímskokatolíckej cirkvi. Viac sa zameral na samotné presadenie svojich politických ideí, čiže fašizmu, do života. V náboženských organizáciách videl konkurenciu, konkrétne v Taliansku moc Rímskokatolíckej cirkvi. O náboženstve sa vyjadril:

„Náboženstvo sa otvorene ukázalo ako inštitúcia, ktorej cieľom je politická moc, pomocou ktorej sa uskutočňuje vykorisťovanie a ľud sa udržuje v nevedomosti.“

Napriek tomu došlo v roku 1929 k podpísaniu troch lateránskych zmlúv medzi Talianskym kráľovstvom a Svätou stolicou. Prvou zmluvou bol vytvorený Vatikánsky mestský štát so štátnou suverenitou. Druhou zmluvou sa v Taliansku stalo rímskokatolícke náboženstvo jediným štátnym náboženstvom. Treťou zmluvou sa riešili finančné vzťahy. Zmluvy podpísal kardinál Pietro Gasparri, zastupujúci pápeža Pia XI., a Benito Mussolini, zastupujúci talianskeho kráľa Viktora Emanuela III. Akt podpísania sa nekonal vo Vatikáne, ale v Lateránskom paláci susediacom s bazilikou sv. Jána, sídelnou bazilikou rímskeho biskupa – pápeža. Mussolini sa teda nestretol s pápežom, čím sa vyhol procedúre kľaknúť si pred pápežom a pobozkať „rybársky prsteň“, čo by bolo pre Vodcu ponižujúce. No aj tak dostal najvyššie cirkevné vyznamenanie – Rad Krista a Gasparri dostal zasa od kráľa najvyššie talianske vyznamenanie – reťaz Annuncianty, vykladanú množstvom vzácnych drahokamov.

„Art. 1

L'Italia riconosce e riafferma il principio consacrato nell'articolo 1° dello Statuto del Regno 4 marzo 1848, pel quale la religione cattolica, apostolica e romana è la sola religione dello Stato.“

Čiže: Taliansko uznáva rímskokatolícke náboženstvo ako jediné náboženstvo štátu.

Hlavným predstaviteľom nemeckého fašizmu bol Adolf Hitler, aj preto sa niekedy hovorí o hitlerovskom fašizme. Adolf Hitler bol rovnako ako Benito Mussolini rímskokatolík. O bohu sa vyjadril jednoznačne:

„Im übrigen glaube ich nun eines: Es gibt einen Herrgott. (Ostatne verím v jedno: Boh je.)“

Ďalším významným fašistom bol Augusto Pinochet v Čile. Tiež bol rímskokatolík.

Archív:

Fašizmus na stránke Ministerstva vnútra SRFašizmus na stránke Jazykovedného ústavu Ľ. ŠtúraDiktatúra na stránke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra
Šovinizmus na stránke Jazykovedného ústavu Ľ. ŠtúraIgor Matovič cituje definíciu fašizmuMikuláš Sliacky definuje fašizmusAugusto Pinochet v Čile bol rímskokatolíkom

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Ján ParadaJán Parada
laik s celoživotným vzdelávaním
Čerpané z:
vlastný zdroj

Ján Parada, 01. 11. 2016 | Prečítané: 964 | Rubrika: Polemika o…

Zbierka na ochranu humanistov

Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie.

Pozri: Globálna kampaň na ochranu humanistov.

HELP US PROTECT HUMANISTS AT RISK
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore