www.humanisti.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovKníhkupectvo AlternatívaAteisti Českej republikyHumanistickí ateistiVoľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyWave of Reality
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @291
Počítadlo

Spam poison
Spam poison

Dinosaury na Venuši

…alebo: Kde sa vzali praveké plazy na susednej planéte

Venuša

Radarová mapa povrchu Venuše, vytvorená sondou Magellan. Výskum ukázal, že povrch je silno pozmenený vulkanickou činnosťou a nie je všeobecne starší než niekoľko stoviek miliónov rokov. Povšimnite si tiež spätnú rotáciu planéty, ktorou sa odlišuje od ostatných planét (vrátane Zeme) s výnimkou ľadového obra Uránu. Zdroj: NASA/JPL, Wikipédia

Planéta Venuša je veľmi podobná Zemi, čo sa týka celkovej veľkosti a zloženia. Svoje meno odvodzuje od rímskej bohyne lásky, zmyselnosti a krásy (u Grékov niesla meno Afrodita) a naozaj je na oblohe neprehliadnuteľná. Po Slnku a Mesiaci v splne je táto jediná planéta so ženským menom najžiarivejším objektom na našej oblohe a pri magnitúde až mínus 4,6 môže dokonca na povrchu Zeme vytvárať tiene (je asi 15-krát jasnejšia než najjasnejšia hviezda nočnej oblohy Sírius). Venuša obieha zhruba o tretinu bližšie k Slnku, a preto ho i podstatne rýchlejšie obehne – rok na tejto sesterskej planéte Zeme trvá len približne 225 pozemských dní. Venuša je v rovníkovom priemere zhruba o 650 km menšia a váži o necelú pätinu menej než Zem, je teda k nám veľkostne najpodobnejšou planétou. Je tiež Zemi najbližšou planétou, môže sa k nám totiž priblížiť až na menej než 41 miliónov kilometrov. Na rozdiel od nášho vesmírneho domova ale táto „sestra“ Zemi život hostiť rozhodne nemôže (aspoň nie v podobe, v akej si ju zatiaľ dokážeme predstaviť). Stačí uviesť niekoľko charakteristík planéty – extrémne hustá atmosféra spôsobuje silný skleníkový efekt, ktorý zahrieva povrchovú vrstvu planéty takmer rovnomerne na zhruba 462 °C (o 135 stupňov viac, než pri koľkých sa topí olovo). Tlak pri povrchu je tiež 92-krát silnejší než na Zemi a 96,5 % obsahu atmosféry Venuše je zložených z pre nás nedýchateľného oxidu uhličitého. Na povrchu tiež prebieha intenzívna sopečná činnosť a vo vyšších vrstvách prší z mračien napríklad i kyselina sírová. Dokonca i odolné sovietske sondy Venera nedokázali vo vražedných podmienkach tejto planéty pracovať na povrchu dlhšie než 23 minút až 2 hodiny. Je teda celkom nepredstaviteľné, že by sa na povrchu Venuše mohla v súčasnosti vyskytovať akákoľvek forma života, hoci len v podobe extrémofilných mikroorganizmov, žijúcich hlbšie pod povrchom. O to viac je zarážajúce, že až do doby pred zhruba 60 rokmi niektorí ľudia verili, že na Venuši možno žijú tvorovia podobní naším druhohorným dinosaurom. Táto bizarná myšlienka sa udržala dokonca niekoľko desaťročí a po nejaký čas ju nedokázala vyvrátiť ani vedecká astronómia. Ako teda vznikol mýtus o venušanských dinosauroch a prečo sa udržal tak dlho?

Triceratops

Tak nejako si možno predstavovali povrch Venuše autori sci-fi literatúry na prelome 19. a 20. storočia. Dnes už vieme, že tu vyobrazený ceratopsid Triceratops mal dynamickejší postoj a predovšetkým je nám jasné, že na Venuši by sme sa s ním skutočne nestretli. Zdroj: Charles R. Knight (1901), Wikipédia

Najprv je potrebné uvedomiť si, že na samotný povrch Venuše nevidíme, a to ani najlepšími ďalekohľadmi. Ten je totiž pre nás neviditeľný z dôvodu úžasne hustej venušanskej atmosféry, ktorú nie je možné klasickými optickými prístrojmi preskúmať. Až počas 60. a 70. rokov minulého storočia umožnili čiastočne zmapovať povrch planéty radary. Dnes ešte stále nepoznáme topografiu celej Venuše. Predstava o jej povrchových útvaroch i fyzikálnych podmienkach tohto sveta je už ale podstatne lepšia. Za to vďačíme najmä americkej sonde Magellan, ktorá v rokoch 1989 až 1994 zmapovala asi 98 % povrchu Venuše a zároveň 95 % jej gravitačného poľa. Až moderné technológie kozmického veku nám teda umožnili pochopiť, aký extrémny a životu neprajúci svet je naša susedná planéta (myslená tá bližšia k Slnku, Mars je zrejme v tomto ohľade predsa len niečo iné). Práve fakt, že povrch Venuše bol pre astronómov od začiatku neviditeľný, viedlo k množstvu viacmenej nepodložených špekulácií, ktoré o tomto zhmotnenom pekle vytvárali. Venušu pod názvom Ištar preukázateľne poznali a pravidelne pozorovali už Babylončania [*] okolo roku 1600 pred n. l., a bola dobre známa astronómom i astrológom v klasickej antike i počas stredoveku. Pozorované boli tiež prechody Venuše cez slnečný disk (záznam slávneho perzského učenca Avicennu pochádza už z roku 1032) a mnohých pozorovateľov uviedlo do rozpakov striedanie Venuše na rannej a večernej oblohe natoľko, že planéta dostala podľa svojej aktuálnej polohy dva rôzne názvy (obvykle ranná a večerná hviezda, u nás dodnes „Zornička“ a „Večernica“). Začiatkom 17. storočia už taliansky génius Galileo Galilei pozoroval Venušu vyzbrojený ďalekohľadom a po prvý raz si všimol napríklad striedanie jej fáz. Ihneď tiež zaznamenal onú nešťastnú hustú „oblačnosť“, ktorá znemožňovala pozorovať na planéte akékoľvek detaily. Atmosféru planéty potom fakticky objavil ruský učenec Michail Lomonosov v roku 1761 pri jednom z jej prechodov cez slnečný disk. Skoro sa však ukázalo, že ďalšie podrobnejšie informácie bude bez dokonalejšej techniky ťažké získať. Rýchlosť rotácie planéty a jej povrchové útvary skutočne odhalili až spomenuté radarové prieskumy a automatické sondy, vyslané k Venuši v ostatnom polstoročí. Do tej doby bol jej povrch a všetko na ňom pre ľudstvo veľkou záhadou. Ale ako sa teda na druhej najväčšej terestrickej planéte objavili spomenuté kvázi-dinosaury?

Kráter Saskia

Predstava o časti povrchu Venuše vytvorená na základe dát sondy Magellan. V popredí impaktný kráter Saskia o priemere 37,3 km, v pozadí ďalšie dva krátery. V takomto prostredí by skutočne dinosaury (ani žiadne iné známe organizmy, vrátane omnoho jednoduchších) prežiť nedokázali. Zdroj NASA/JPL, Wikipédia

Ako vtipne poznamenal i veľký astronóm a popularizátor vedy Carl Sagan, pozorovatelia počas 19. storočia (nezabúdajme, že pojem „dinosaury“ vzniká až roku 1842) uvažovali asi takto:

„Nevidím na povrchu Venuše nič, pretože je zakrytá hustou vrstvou oblačnosti. Z čoho sú oblaky? Samozrejme z vody. Takže Venuša musí mať ohromné množstvo vody. Povrch teda musí byť vlhký. Pokiaľ je vlhký, musia sa tu nachádzať močiare. Ak sú tu močiare, musí tu rásť papradie. Pokiaľ tu je papradie, potom tu snáď môžu byť i dinosaury.“ A Sagan hneď dodáva: „Zaujímavý záver – nevidím vôbec nič a výsledkom sú dinosaury!“

O možnosti existencie pravekých obyvateľov Zeme alebo ich obdôb sa napodiv hovorilo nielen v kuloároch medzi tvorcami vedecko-fantastickej literatúry, ale našla si cestu i do vedeckých statí. A to navzdory skutočnosti, že pre podobný výmysel neexistoval jediný hmatateľný dôkaz [**]. V roku 1918 napríklad slávny švédsky fyzik a chemik Svante Arrhenius vyhlásil, že oblačnosť nad Venušou je nepochybne dôkazom prítomnosti vody. Vo svojej práci „Osudy hviezd“ ďalej uviedol, že táto planéta je pokrytá močiarmi, a že vlhkosť jej atmosféry zodpovedá súčasným tropickým pralesom Konga. Často potom autori vedecko-fantastickej literatúry popúšťali uzdu svojej fantázii a do tohto prostredia, napodobňovaného k prvohornému karbónskemu močiaru, umiestňovali rôzne fantastické stvorenia, od obrieho hmyzu cez inteligentné mäsožravé rastliny až po už spomínané kvázi-dinosaury (napokon problematika tzv. inteligentných dinosaurov sa zaobíde i bez Venuše). K tejto téme si povedali svoje i veľké mená literárneho sveta, od Raya Bradburyho po Isaaca Asimova alebo Roberta Henleina. Dnes vieme, že dinosaury neboli obyvateľmi vlhkých močiarov, to by sme ale ešte mohli vtedajším autorom odpustiť. Avšak predstava, že by evolúcia na dvoch odlišných planétach s nepochybne veľmi rozdielnymi podmienkami vytvorila po miliardách rokov (nezabúdajme, že dinosaury sa objavili približne až 3,5 miliardy rokov po vzniku života) rovnaké alebo čo i len podobné organizmy, je prinajmenšom značne odvážna.

Snímky povrchu Venuše vytvorené sovietskou sondou Venera 14

Snímky povrchu Venuše vytvorené sovietskou sondou Venera 14 po pristátí dňa 5. mája 1982. Zdroj: ZSSR/NASA National Space Science Data Center, Wikipédia

Už okolo roku 1870 sa objavujú prvé odvážne teórie o možnosti existencie zložitého života aspoň v „chladnejších polárnych“ oblastiach Venuše (napr. Richard Proctor). Bez relevantných vedeckých dát bolo jednoduché špekulovať a popúšťať uzdu svojej fantázii, čo mnohí vedci a najmä spisovatelia a žurnalisti trochu prenáhlene učinili. Tak napríklad v roku 1895 napísal Gustavus W. Pope príbeh Journey to Venus (Cesta na Venušu), kde necháva hlavných hrdinov bojovať o prežitie na planéte obývanej dinosaurom podobnými bytosťami. V 20. storočí potom na neho nadviazali ďalší autori, napríklad Američania Edgar Rice Burroughs alebo Otis Adelbert Kline. Ešte v 50. rokoch minulého storočia vznikali filmy o fiktívnych cestách na Venušu takisto osídlenej vtákopanvovými, sauropodnými i teropodnými dinosaurami. Niekterí fantasti snívali tiež o loveckých výpravách alebo dokonca o akejsi venušanskej zoo s obdobami živých triceratopsov a apatosaurov. Beztak už od začiatku 20. rokov 20. storočia bolo serióznym vedcom jasné, že Venuša nič také ponúkať nemôže. Už okolo roku 1922 sa totiž podarilo preukázať, že odrazené viditeľné svetlo od atmosféry planéty nenesie žiadne známky vlnových dĺžok, svedčiacich o prítomnosti kyslíka alebo vody. Už vtedy vyslovili astronómovia domnienku, potvrdenú definitívne až o pol storočia neskôr – totiž, že Venuša je celkom mŕtvym a suchým svetom bez života. V roku 2002 sa síce objavila teória o možnej existencii jednoduchého mikroskopického života v atmosfére Venuše, tú si ale môžeme teraz odmyslieť. Je tiež možné, že život sa na tejto planéte objavil pred miliardami rokov, zanikol ale počas premeny Venuše do podoby súčasného pekelného sveta. Isté je, že kozmický vek so sebou priniesol definitívny koniec venušanských dinosaurov, aspoň čo sa týka vedeckého názoru. Nevieme s istotou, či nevtáčie dinosaury skutočne vyhynuli na konci kriedy. Isté ale je, že pokiaľ prežili, určite obývali naďalej planétu Zem, a žiadni ich partneri sa na našom pekelnom súputníkovi nikdy neobjavili. Dinosaurie fosílie boli síce vďaka človeku vynesené na obežnú dráhu Zeme, ďalej sa ale určite nedostali. V dejinách populárnej paleontológie (i astronómie) aj tak stihli „venušanské dinosaury“ zanechať nezmazateľnú stopu…

Porovnanie „sesterských“ planét Venuše a Zeme

Porovnanie „sesterských“ planét Venuše a Zeme. Zatiaľ, čo naša planéta, nachádzajúca sa v obývateľnej zóne okolo materskej hviezdy, je vhodná pre rozvoj života, rozpálená Venuša s povrchovou teplotou blížiacou sa k 500 °C by komplexnú biosféru hostiť nemohla. Dinosaury sa na nej samozrejme nikdy nevyskytovali a vyskytovať nemohli. Zdroj: NASA/JPL, Wikipédia

Legendárna reč Carla Sagana o problematike dinosaurov na Venuši. „Nevidím nič a mojím záverom sú dinosaury.“

Pod čiarou

* Niektoré archeologické nálezy svedčia o tom, že súhvezdia a planéty poznal dobre už človek v paleolite. Hoci býva za najstaršie človekom rozlišované súhvezdie považované súhvezdie Býk (resp. Auroch, teda pratur), ktorého jaskynné vyobrazenie možno datovať približne do doby pred 17 000 rokmi, skutočným rekordmanom v doterajších archeologických nálezoch je skôr lovec/šaman (teda dnešný Orión). Nasvedčuje tomu niekoľko nálezov rytín na kostiach pleistocénnych zvierat. Najvýznamnejším podobným objavom z roku 2003 je pritom fragment mamutieho kla, starého asi 38 000 – 32 500 rokov. Bol objavený v Nemecku a v roku 1979 ho podrobne preskúmal archeológ Michael Rappenglueck. Na tejto „mamutovine“ možno rozpoznať postavu lovca s rozpaženými rukami, zodpovedajúcimi pomerne dobre rozmiestneniu hviezd súhvezdia Orión. To samozrejme nie je žiadnym definitívnym dôkazom, ale po stranách a na zadnej strane fragmentu sa nachádza záhadná skupina 86 bodov, ktoré vari môžu predstavovať pomyselnú hviezdnu mapu alebo lunárny kalendár, súvisiaci so ženskou periódou (prípadne akýsi tehotenský kalendár z neskorej doby kamennej). Dnes navyše úlomok kla meria len 38 × 14 × 4 mm, predtým bol ale nepochybne väčší (a mohol teda obsahovať viac informácií). Rappenglueck stotožňuje vyobrazenú postavu s Oriónom na základe jeho relatívne úzkeho pása, a tiež niečoho, čo by mohlo byť dnešnou „pošvou meča“ pod jeho opaskom – teda veľkou hmlovinou v Orióne (falické zobrazenia sú v danej dobe ešte skôr neobvyklé). Samozrejme ide iba o špekuláciu, aj keď celkom pravdepodobnú.

** Objavujú sa síce teórie o postupnom vzniku planét, pričom Venuša mala byť približne o 200 miliónov rokov mladšia než Zem. Alebo o hustej venušanskej atmosfére, zodpovedajúcej údajne podmienkam na druhohornej Zemi, tie ale môžeme z našich úvah vylúčiť. Rovnako nie je potrebné spomínať rôzne bláznivé teórie o vesmírnych dinosauroch, ktorí pred dopadom asteroidov opustili planétu a neskôr (prípadne až v našej holocénnej súčasnosti) sa na ňu vracali alebo vracajú v podobe šedivých až zelených mimozemšťanov, presúvajúcich sa za pomoci lietajúcich tanierov či iných objektov z kategórie UFO.

Odkazy:

The Venutian Dinosaur Fallacy
Hunting Dinosaurs on Venus
The Thick Mesozoic Atmosphere
Venuša (planéta)
Journey to Venus

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Mgr. Vladimír Socha
– popularizátor paleontológie a archeológie
– absolvent Pedagogickej fakulty Univerzity Hradec Králové s magisterským titulom (odbory biológia a dejepis)
– v súčasnosti študuje externe doktorský študijný program na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity (Katedra filozofie a dejín prírodných vied)
– jeho hlavným záujmom je veda o pravekom živote – paleontológia (predovšetkým tematika dinosaurov), ďalej takisto história (zvlášť obdobie praveku a staroveku), biológia (vertebrálna zoológia) a čiastočne aj kryptozoológia, protopaleontológia a geomytológia
– prednáša takisto pre laickú verejnosť v rôznych vzdelávacích inštitúciách
Čerpané z: vlastný blog DinosaurusBlog (3. 4. 2015)

Vladimír Socha, 03. 04. 2015 | Prečítané: 1445 | Rubrika: Veda a spoločnosť

Euro kalkulačka
Euro kalkulačka EUR Euro kalkulačka SKK
Anketa
Čítali ste knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu, ktorú napísal Paul Kurtz?

Áno (364 hl.)
 
Nie (254 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 618
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Ceny humanistov 2017
Jubilejný 10. ročník sa uskutoční v sobotu 17. júna 2017. Sledujte neskôr uverejnenú pozvánku s bližšími informáciami.
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore