www.humanisti.sk
Inzeráty
Webhouse.sk
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republikyVoľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam RomanSlovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.sk
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @643
Počítadlo


Spam poison

Chalupárska dedina s dvoma hornými koncami

Autor: Ing. Jozef Páleník

(reportáž)

Odjakživa je to tak. Každá dedina má dolný a horný koniec, obchod, krčmu a spravidla aj „kulturák“. Niekedy aj kostol. V jednej z najmenších obcí Kého kraja (o tento primát súperí s Konárovcami v staroveskom okrese) však posledne menovaná stavba chýba. Absentuje však aj dolný koniec, pretože dve vetvy ciest z mininámestia (či „nádedinia“?), ktoré atypicky leží na pokraji tejto malebnej viesky, vedú miernym stúpaním do okolitých hôr, kde sa nenápadne strácajú ani čoby neposlušný lagan pred karhavo zdvihnutou rukou matky.

Moja Rodná, tak sa volá, leží v nadmorskej výške statočných 430 metrov nad morom, a keď sa z Peknej Dediny vydáte cez Inku nad Avou a jej o čosi väčšiu „sestru“ Inu nad Avou, nemôžete zablúdiť. Inam už cesta nevedie, len do Mojej Rodnej, kde akoby zostala stáť. Nie však život každodenný, ktorý tu na rozdiel od väčších aglomerácii pulzuje nesmierne pokojným tempom.

Keď som dorazil na okraj Mojej Rodnej, kde sa cesty rozdvojovali, chcel som sa opýtať, ktorá vedie k miestnemu úradu. Ale komu položiť otázku, keď nikde ani živej duše, všade pokoj a velebné mĺkve ticho. Z neďalekých lesov ho „rušil“ iba spev vtáčat, ktoré bezstarostne diškurovali. O čom, to iba ony znali. Napokon sa mi podarilo objaviť skupinku chlapov, ktorí statočne „hlušili“ na jednej z chalúp, ale na moju otázku len bezradne krčili ramenami.

„My nie sme stadiaľto a poznáme len cestu hentam,“ pohodí hlavou jeden z nich smerom k zatvorenému hostincu. Napokon sa mi predsa len podarilo nájsť správny kurz a dostať sa k miestnemu úradu, pred ktorým už postával ako starostlivý hostiteľ richtár Pavol Jozefík. Po strmých kamenných schodoch kráčame do jeho kancelárie, ktorá akoby nepatrila do tejto doby. Myslím pracovnej. Starší stôl s minimálne rovnako starou stoličkou sú jeho pracoviskom, v ktorej by ste márne hľadali dnes už viac než samozrejmý počítač, v kúte spokojne driemu kachle. Kdežeby komfort. Jednoduchosť, bezprostredná srdečnosť a úprimnosť tu vládne. „Tak si tu žijeme“, ledabolo prehodila hlava obce. Tak teda ako, pán richtár?

„Podľa posledného sčítania máme 44 obyvateľov, domov je 117, z toho je trvale obývaných 35, ostatné slúžia na chalupárske účely,“ začal predstavovanie Mojej Rodnej 64-ročný P. Jozefík. Pritom ešte v roku 1970 mala obec približne 300 obyvateľov, odvtedy však klesajúcu demografickú krivku nie a nie zastaviť. „Keď som v roku Pána nastúpil do funkcie richtára, ešte tu bolo asi 120 obyvateľov, ale za ostatné roky poklesol ich počet na súčasný stav,“ s nostalgiou spomína richtár. „Vo väčšine domov žije iba jeden človek, len dve rodiny sú štvorčlenné.“

Škola tu ako-tak prežívala do roku končiaceho osmičkou, potom z pochopiteľných dôvodov zanikla. Aby nenastal omyl – tie pochopiteľné neboli politické. Jednoducho spustla. Momentálne tu nie je žiadne školopovinné dieťa, zato sú tu tri, ktoré majú predškolský vek, tie však svoje, zatiaľ ešte bezstarostné dni trávia v materskej škole v Ine nad Avou. Vekový priemer obyvateľov až tají dych – približne 70 rokov. Jedno z detí má tri roky, dve po 5 rokov a na svojich vyvolených tu čakajú aj dve slečny, 18 a 22-ročná. To je z omladiny všetko. Na opačnom vekovom póle je dvojica starkých s deviatimi krížikmi na chrbte. Na spočítanie obyvateľov z kategórie činných, teda práceschopných postačia takmer prsty dvoch rúk. Je ich dvanásť, lež aj z toho sú traja nezamestnaní. Aj napriek vysokému priemeru úmrtnosť tu nie je veľká. Jeden-dvaja ročne, sú však aj roky, keď hrobár nemá do čoho „pichnúť“. Nuž, hrobár ako hrobár. Ľudia kopú v prípade potreby hrob podľa poradia súpisných čísel. A ak nemá kto, musia si príbuzní zomrelého poradiť svojpomocne. Mimochodom – v dome smútku je aj mraziaci box. A to je na tunajšie pomery nepochybne pokrok.

Spojenie s okolitými sídlami (ťažko hovoriť o okolitých, keď sú orientované iba jedným smerom) je autobusmi, ktoré sem premávajú. Zriedka, ale predsa. „V zime sú trocha problémy, ale cesty zvyknú byť prehrnuté a zjazdné,“ netají spokojnosť P. Jozefík. „Autobusy prejdú, aj osobné autá.“

Kultúrny dom, situovaný na vŕšku, je neveľký, ale je. Útulná sála ako väčšia obývačka prominentnej vily, priľahlá miestnosť bola kedysi miestnym úradom. Nechýba však javisko, ba dokonca na ňom v kúte odpočívajú divadelné kulisy ako spomienka na zašlé ochotnícke časy. Zaprášené kulisy, zaprášené spomienky. V poslednom období sa tu konajú dni ovocia a medu, vtedy zvyčajne oživia aj funkčnú sušiareň ovocia. Síce viac-menej len propagačne, ale predsa.

„Pitnú vodu ľudia čerpajú zo štyroch verejných studní, funkčné sú vlastne len tri, niektorí však majú vykopané aj svoje studne,“ približuje vybavenosť obce richtár. „Drevo, uhlie, to sú zdroje tepla.“

Na prechádzke obcou, ktorá netrvala príliš dlho, veď miestne komunikácie majú dĺžku asi 1200 metrov, som naozaj videl, že domy nie sú mŕtve. Záclony, čisté dvory, vybielené podstienky, ponatierané ohrady, to všetko nasvedčovalo, že predsa len tu nie je tak pusto, ako sa na prvý pohľad zdá.

„Cez víkend je tu možno aj stovka ľudí,“ s hrdosťou poznamenáva P. Jozefík. „Niektorí chodia pravidelne, iní zriedkavejšie. Tamto má dom hokejista Rudolf Strelec,“ ukazuje na jeden na pohľad obyčajný dedinský dom, „tam zasa doktor Oto Modrý a tamten dom patrí riaditeľovi Závodu v meste.“ Prehľad o „svojich“ chalupároch má richtár Mojej Rodnej naozaj znamenitý. Keď som, prechádzajúc obcou, počúval tie mená a funkcie, uznal som, že z tejto podhorskej dedinky by hádam mohla byť možno aj malá Bratislava. Alebo aspoň Banská Bystrica. Pochôdzku nám spestroval žblnkajúci potôčik, z ktorého sa vraj možno bez obáv napiť. Žiadne žalúdočné ťažkosti, žiaden týfus, cholera, či iná pliaga. Čistá, pramenistá…

Okrem už spomínaného hostinca, ktorý je otvorený až podvečer a viac navštevovaný cez víkend, je v budove miestneho úradu aj obchod. Ak sa v súvislosti s predajňami zvykne hovoriť o otváracích hodinách, tak tu sa v prvom rade hovorí o otváracích dňoch. Tými sú utorok a piatok. Takže, kto si v ten deň nekúpi chlieb, má smolu. Alebo musí merať cestu do najbližšej obce, ktorou je Ina nad Avou.

Vedľa vidieť aj typické dvere hasičskej zbrojnice a intuícia nás neklame. Naozaj tu od roku 1926 funguje dobrovoľný hasičský zbor (momentálne má 12 členov) na čele s veliteľom Emanuelom Pánkom. Ten je súčasne aj zvonárom neveľkej zvoničky z konca predminulého storočia, stojacej na kopci nad obcou. Pravidelne večer a ak je doma aj na obed, to sú časti dňa, kedy svojimi rukami rozhojdá srdce zvona. S jeho menom sa spája aj posledná svadobná hostina v obci a to už prešlo viac ako päť rokov. Hasiči sú vlastne bez roboty, veď na súťaže nechodia (kto by aj cvičil, keď mladých niet) a naposledy v obci horelo v roku 1945. Chválabohu, pekne dávno.

„Kedysi tu bolo rozvinuté aj poľnohospodárstvo, mali sme tri ovčíny, teraz hospodársky dvor patrí do Iny nad Avou. Čo sa dá poľnohospodári pokosia na senáž, čosi spasú jalovice.“

Zdalo by sa, že domáci chov tu musí prekvitať. Horkýže. V celej obci jedna ošípaná, zopár domácich zajacov, nejaké sliepky. „Načo aj, starí ľudia to nepotrebujú, pre nich je to len starosť. Nakosiť, nakŕmiť, prípadne aj krmivo zohnať. Navyše je tu aj výskyt jastrabov a líšok, najmä v zime.“ Ajhľa, a potom, že slovné spojenie „kde líšky dávajú dobrú noc“ je len planá povedačka. Zdá sa, že je to vskutku tak.

Prestavba je tu často skloňovaným slovom, no pojem výstavba už takmer archaizmus. „Naposledy sme postavili v roku 1970 budovu vtedajšieho emenvé, o rok neskôr predajný komplex, odvtedy je ticho.“ Stavebné ticho. Pravda, ak nerátame dva rodinné domy, ktoré ich majitelia postavili od základov. Na nich trónia aj televízne antény. Ako jedny z mála. Jednak starčekovia nepozerajú do televízora, jednak je tu pomerne zlý signál, a tým aj príjem. STV 1 i 2, Markíza, to je vari všetko, s čím sa v Mojej Rodnej môže televízny labužník uspokojiť. Napokon tí, čo sem prídu chalupárčiť, si chcú oddýchnuť aj od tejto domácej „pokušiteľky“. Veľmi im nechýba. Apropo, spomínaný predajný komplex, to je jedna neveľká miestnôstka pre možný obchodík s rozličným základným tovarom, ktorá je však toho času pustá, vedľa o čosi väčší výčap s kvartetom stolov. No čo, aj takéto podoby má predajný komplex.

Majestátne ticho a velebný pokoj ma sprevádzali v Mojej Rodnej. Až duša pookriala. Nestretol som autobus ani auto. Iba starší (asi manželský) pár odpočívajúci pri prameni vody, ženičku s taškou pŕhľavy pre hydinu, uja unudene opretého o bránku svojho dvora a partiu „hlušiacich“ chlapov pri prestavbe domu, ktorí poznajú akurát cestu „hentam“. K tomu zopár čakajúcich na jeden z mála autobusových spojov. Aj to boli len návštevníci, ktorí prišli „na skok“ pozrieť svojich blízkych príbuzných. Ba predsa.

„Ak sa tí z mesta sem vrátia, bude dobre. A možno ani nie, pretože tamto (ukázal na okolité lesy) už tu nebude,“ prognózoval bodrý vari šesťdesiatnik Štefan Kučeravý, ktorý, vyprevádzajúc svoju dcéru, sa pri nás pristavil. „A hádam ani my tu už nebudeme,“ povedal smutno pri rozlúčke.

Ktovie, koľko je v jeho slovách pravdy.

Ocenená práca: Ing. Jozef Páleník, 3. miesto v III. kategórii 1. ročníka literárnej súťaže Odkaz Karolíny Brüstleovej.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Eva Masná
– redaktorka obecného mesačníka Podhorský hlásnik
– občasník obce Podhorie, ktorý vychádza v snahe informovať všetkých občanov o tom, čo sa v obci deje a svojou troškou napomáhať budovať z obce jednu veľkú rodinu
Čerpané z: vlastný zdroj

Eva Masná, 11. 03. 2010 | Prečítané: 2266 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Webhouse.sk
Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Kniha
24-01-20 * 01:46
 Re: Kniha
23-01-20 * 19:20
 Humanistická zbierka Protect Humanists At Risk
23-01-20 * 02:13
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom