www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @270
Počítadlo


Spam poison

Čarovné zrkadlo

(Výber zo slovenskej ľudovej slovesnosti)

Rozprávky

Rozprávka je báseň, napísaná v šťastnej chvíli a zdokonalená za storočia zástupmi neznámych. Tlmočí zákony, objavené skúsenosti tých, ktorí nesú život na pleciach.
(Milan Rúfus)

Čarovné zrkadlo

Soľ nad zlato

Jeden kráľ mal tri dievky, ktoré si varoval ako oči v hlave. Keď mu už údy slabli a hlava sniežkom pripadala, často mu prichádzalo na um, ktorá z jeho troch dievok by po jeho smrti kráľovnou byť mala. Ťažko mu bolo voliť medzi nimi, bo všetky boli driečne a všetky rovnako rád mal. Konečne mu prišlo na rozum, aby tú ustanovil za kráľovnú, ktorá by ho najradšej mala. Zavolal svoje dievky pred seba a takto im vravel:

„Dievky moje, starý som, vidíte, a neznám, či dlho ešte budem s vami. Chcem teda ustanoviť, ktorá z vás po mojej smrti kráľovnou bude. Skôr by som ale rád vedieť, dietky moje, ako ma ktorá ľúbite. Nuž, dcéra najstaršia, povedz ty najprv, ako ľúbiš svojho otca?“

„Eh, otče môj, milší ste mi nad zlato!“ odpovedala dcéra najstaršia a otcovi pekne pobozkala ruku.

„No, dobre. A ty, prostredná, akože ty ľúbiš svojho otca?“

„Jaj, otče môj drahý, ja vás ľúbim ako svoj vienok zelený!“ riekla tá prostredná a ovíjala sa otcovi okolo hrdla.

„No, dobre. A ty, dcérka najmladšia, akože ty mňa ľúbiš?“

„Ja, tatuško, ľúbim si vás ako soľ!“ povedala Maruška a pozrela milo na otca.

„Ej, ty naničhodnica, či ty otca len za toľko máš ako soľ?“ rozkríkli sa na ňu staršie sestry.

„Veru ľúbim si ho tak ako tú soľ!“ prisvedčila Maruška ešte raz a ešte ľúbeznejšie pozrela na otca.

Ale ani u otca nezdolala ničoho. Otec rozhneval sa náramne, že či dieťa len za toľko má mať vlastného otca ako tú márnu soľ, ktorú každý medzi prsty berie a rozsýpa.

„Choď, choď mi z očú!“ okríkol sa na ňu, „keď si ma zaviac nevážiš, len ako soľ! Až nastanú také časy, že bude soľ viacej platiť ako zlato, potom sa ohlás, budeš kráľovnou.“

Maruška od ľútosti ani slova preriecť nemohla, keď otec jej lásku takto zaznával. Zvyknutá bola otcovo slovo navlas poslúchnuť a vedela, že by pred sestrami neobstála viac v dome, nuž zobrala svoje hábky a pobrala sa preč. Dala sa cez hory a doly, až prišla do tmavého lesa. Tu – kde sa vzala, tam sa vzala – postavila sa jej do cesty stará žena.

„Maruška, Maruška, povedzže mi, kdeže ideš a čo si taká uplakaná?“

„Ach, starká moja, čože vám to mám rozprávať, keď vy mne spomôcť nemôžete?“

„Ej, dievčička, len mne ty rozpovedz svoju vec, azda nájde sa ti ešte u mňa porady. Či nevieš, že hlava sivá múdra býva?“

Maruška všetko staruškej rozpovedala, a len toho si žiadala ešte dožiť, aby sa otec presvedčil, že ho ona veru rada má. Staruška popredku vedela, čo jej Maruška má povedať, lebo to bola múdra žena, veštica. Preto Maruške na všetko prisvedčila a volala ju hneď so sebou, aby ostala u nej do služby. Maruška bola rada, že dakoho našla, komu vyžalovať sa mohla, a vďačne pobrala sa za starkou, kde ona pod lesnými svrčinami v malej chyžke prebývala. Čo majú, to dajú: nachovala aj starká Marušku, čím mohla, a tej aj zišlo sa trochu občerstvenia, lebo bola už aj hladná aj smädná.

„A teraz,“ povedá starká, „zrezka do roboty. Len či mne ty znáš priasť, motať, navíjať, tkať? Či mi takto ovečky napasieš a či mi ich aj podojíš?“

„Neviem ešte, starká moja, neviem, ale naučím sa, len mne vy to raz ukážete,“ povedala Maruška.

„No, veď ja ti to všetko poukazujem. Až doba dobu nájde, zíde sa ti to dobre všetko.“

I tak bola Maruška hneď do roboty ako osa: hoci ešte nevedela všetko, ako u chudobných ide, privykala hneď k všetkému. Vysúkané rukávy a biela zásterka k tomu svedčili jej ako na svet súcej dievčine.

Doma za ten čas bolo sestrám hrdo. Ustavične otca hladkali, kolo hrdla sa mu ovíjali a boli by ho vari zjedli od samej lásky, bo dával a strojil, čo len živo zažiadalo sa ktorej z nich. Najstaršia obliekala sa čo deň do drahších šiat a obsýpala sa zlatom; prostredná vystrájala hostiny a tance; obe si hoveli, ako si kedy zmysleli. Skoro zbadal i otec, že staršej dcére milšie je zlato ako on, a keď mu prostredná vyjavila, že by rada ísť za muža, poznal, že so zeleným vienkom skoro aj láska k otcovi uvädne. Naraz mu prišla na um aj Maruška, ale čože? O tej už nebolo ani rozprávky.

„Eh čo!“ zaháňal si pamiatku na ňu. „Veď ma len tak rada mala ako márnu soľ.“

Raz mala byť v zámku zase veľká hostina, vari i vohľači mali už prísť tej prostrednej. Tu priletí kuchár ako bez duše.

„Pán kráľ,“ jachtal, „veľká galiba, veľká galiba!“

„Nuž čože ti je, vari si rozum potratil?“ povie kráľ.

„To, to, pán kráľ, rozum mi zastáva. Všetka soľ, čo sme mali, či rozmokla sa, či len ako prepadla sa do zeme, ale niet jej viac ani omrvinky. Čím ja budem soliť?“

„Ale si ty blázon! Nuž pošli po druhú!“

„Kdeže pošlem, keď tak stalo sa v každom dome a v celej krajine soli niet!“

„Nuž soľ voľačím inším, alebo var také jedlá, do ktorých soli netreba!“ odpral konečne nevrlý kráľ kuchára od seba.

Kuchár si pomyslel, ako pán káže, tak byť musí, a varil jedlá bez soli; najprv, aké mu prišlo, potom samé sladké. Boli to čudné hostiny, neslané! A hostia pomaly porozchodili sa od kráľa a noví neprichodili viac. Načo by aj, keď tu ani toho nemohlo byť, čoho inde u najchudobnejšieho: chleba so soľou a s dobrou vôľou. Namrzený chodil kráľ, dcéry boli ako oparené, kde podeli sa im ich zlaté časy! Ba, hľa, zlata dosť, ale soli ani omrvinky, a čo by vari kraj sveta boli po ňu posielali. Tá zmizla a zmizla!

Pomaly odpadala ľuďom všetka chuť na jedlá, len už tej soli, čo len ako márny mak, bol by si každý žiadal na jazyk. Ešte aj statky trpeli, kravy a ovce dojiť prestali, pretože nemali soli. Ľudia chodili ako omámení a padali do chorôb. Kráľ a jeho dievky vyzerali už len ako tône, ani by ich už nebol poznal. Bola to božia kára na celú krajinu. Za omrvinku soli by teraz zlatom odvážili toho, kto by im ju bol doniesol.

Teraz poznával kráľ, aký vzácny dar boží je soľ, ale biedu svoju bol by ešte pretrpel, keby mu Maruška nebola na svedomí bývala, a akú jej krivdu urobil!

Medzitým našej Maruške vodilo sa veľmi dobre. Nebolo takej roboty, ktorú by sa nebola naučila a k čomu by nebola privykla. O biede neznala nič. Nevedela ani o tom, čo porobilo sa v otcovskom dome a v jeho krajine. Ale múdra žena o všetkom vedela, aj kedy je čomu čas. Preto raz zavolala Marušku a takto jej povedala:

„Dievka moja, veď som ti vravela, že doba dobu nájde, čo celý svet prejde. Doba tvoja nadišla, čas je, aby si sa vrátila domov.“

„Ach, staruška moja dobrá, akože ja pôjdem domov, keď ma otec nechce?“ riekla Maruška a pustila sa do plaču.

„No len neplač, dievka moja, všetko bude ešte dobre. Stala sa tam drahšou soľ nad zlato, smieš sa i ty hlásiť k otcovi.“

A rozpovedala veštica všetko, o čom ešte Maruška nevedela, a naostatok doložila:

„Statočne si mi slúžila, nuž vrav už teraz, čo si žiadaš za tú vernú službu?“

„Dobre ste ma radili, dobre ste ma chovali, stará matka! Za všetko vám iba ďakujem. Nič si nežiadam, iba za žmeň soli, čo by som otcovi doniesla výsluhu.“

„A inšie nič si nežiadaš? Či nevieš, že ti ja všetko môžem vykonať?“ spytovala sa ešte raz múdra žena.

„Nič nežiadam viac, len tú soľ!“ odpovedala Maruška.

„Nuž, keď si tak vážiš soli, nech ti nikdy nechýba,“ vravela naposled veštica. „Ani ti nič nedám, len tento prútik. Ako najprv vietor od poludnia dúchať bude, choď po vetre, choď cez tri doliny, cez tri vrchy, potom zastaň a šibni tým prútikom na zem! Kde šibneš, tam otvorí sa zem, a ty vojdi dnu! Čo tam nájdeš, všetko tvoje; to tebe bude za svadobné rúcho.“

Poďakovala sa Maruška za všetko, vzala zlatý prútik a plnú sajdačku soli a smutno pobrala sa preč – smutno veru, bo jej u staruškej vždy dobre bývalo. Ale tešila sa, že veď nelúči sa na večnosť s dobrou starkou, že si ešte príde po ňu. Staruška sa len usmievala na to a vravela jej:
„Zostaň ty len, dievka moja, dobrá a statočná, a dobre ti bude naveky. O mňa netráp sa ani najmenšie!“

Ako sa rozprávali, došli až na pokraj lesa. A keď tu Maruška ešte raz chcela dobrej starkej zaďakovať, už tej viac nebolo – kam zmizla, tam zmizla, ale Maruška ostala samotná ako prst. Tým hlasnejšie vzdychlo sa jej teraz za otcom – i zrezka poponáhľala sa v tú stranu k otcovmu zámku.

Prišla medzi svojich, ale jednak, že ju už dávno nevideli, jednak, že mala hlavu v obrúsku zavinutú, nepoznali ju, ani ju nechceli pustiť pred kráľa.

„Ej, lenže ma pusťte,“ nástojila Maruška, „veď ja nesiem pánu kráľu dar nad zlato, a to taký, čo od toho lieku iste vystrábi sa!“

Riekli to kráľovi a ten hneď prikázal, aby ju k nemu pustili. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej podali chlieb. Kráľ jej ho kázal priniesť, lež vzdychlo sa mu pritom zhlboka:

„Chleba máme, ale soli nemáme!“

„Čo nemáme, to mať môžeme!“ riekla Maruška, odkrojila vrštek chleba, rozviazala sajdačku, posypala chlieb a podala kráľovi.

„Soľ!“ zaradoval sa kráľ. „Ej, ženička, to je vzácny dar. Ako sa ti odmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš!“

„Nič nežiadam, tatuško, len ma radi majte ako tú soľ!“ povedala Maruška takým milým hlasom, ako dakedy hovorievala k svojmu otcovi, a hlavu si odkryla.

Tu kráľ div neomdlel od radosti, keď si poznal svoju drahú Marušku. Prosil ju, aby nebanovala, čo sa stalo. Ona si otca len láskala a objímala a toho milého oka ani nespustila z neho. Vraj všetko dobre stalo sa!

Roznieslo sa hneď po zámku i po meste, že najmladšia kráľova dcéra prišla a že priniesla soli. Tomu sa každý zaradoval. Radovali sa aj Maruškine sestry, nie tak sestre, ako tej soli, že ešte aj im dostane sa aspoň obliznúť. A Maruška zabudla na príkorie, čo jej sestry robili, a uvítala aj tie osoleným okruškom chleba. A každému, kto len prišiel, nadelila soli zo svojej sajdačky. A keď ju otec v strachu, aby zase neostali bez soli, napomínal, aby všetku preboha nerozdala, že vraj pomaly s dobrým, ona vždy len to odpovedala:

„Dosť jej tu ešte, tatuško!“

A naozaj, čo by jej koľko bola odberala, vždy ešte dosť soli mala pre každého, len akoby to naveky bolo v tej sajdačke. Všetko okrialo ako na slnci!

I kráľa všetka choroba pominula, akoby ju bol z neho zosňal. V radosti nad tým dal zvolať staršie hlavy mesta i krajiny a Marušku ustanovil za kráľovnú. Tu, keď Marušku za kráľovnú pod vysokým nebom vyhlásili, pocítila ona, že jej teplý vetrík zavial do tváre: dul od poludnia. Zverila sa hneď otcovi so všetkým, čo a ako jej múdra žena naručila. Šla po vetre, a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala a prútikom pošibala zem. Ako šibla, rozostúpila sa zem a Maruška vošla.

Zrazu – ani nevedela, kde sa tam vzala – prišla do veličiznej paloty, ktorá bola celá ako z ľadu: povala, steny a podlaha, všetko sa to jagalo a blyšťalo, akoby bolo iskry sypalo. Po stranách boli lesklé štôlne a z nich pribehúvali maličičkí ľudíci s horiacimi kahancami a Marušku vítali:

„Vitaj nám, vitaj, kráľovná, už ťa čakáme! Naša pani nám prikázala, aby sme ťa všade povodili a všetko ti ukázali, lebo že je to všetko tvoje!“

Tak okolo nej štebotali, kahancami zvŕtali a točili, po stenách hore-dolu lozili ako mušky, a steny ligotali sa dookola ako drahé kamenie. Maruška chodila ako oslepená toľkou krásou. Ľudíci vodili ju po chodbách a štôlňach, kde z povalín viseli ľadové strechulce, blyštiace sa ako to striebro. Zaviedli ju aj do záhrady, kde boli červené ľadové ruže, sedmokrásky a všelijaké kvety na podiv sveta. Ľudíci odtrhli najkrajšiu ružu a podali svojej novej kráľovnej. Ona privoňala, ale ruža nevoňala:

„Ale čože je toto?“ opytovala sa kráľovná. „Veď som ja ešte nikdy takú krásu nevidela!“

„Toto je všetko soľ!“ odpovedali jej ľudkovia.

„A či ozaj? To že rastie soľ?“ čudovala sa kráľovná a myslela si, že by škoda bolo z toho i najmenšie brať.

Ľudíci ale uhádli, čo myslí, a volali:

„Ba len ber, Maruška, ber len, koľko sa ti páči, nikdy nedoberieš sa jej, nikdy viac neschybne ti!“

Maruška pekne poďakovala ľudíkom, odobrala sa od nich a vyšla von zo zeme. Ale zem zostala za ňou otvorená.

Keď sa vrátila domov a otcovi ružu ukázala a všetko mu rozpovedala, tu videl kráľ, že veru tá staručká z chyžky jeho dcéru bohatším svadobným rúchom obdarovala, ako by ju on bol mohol vystrojiť. Ale ani Maruška na starušku z chyžky nezabúdala. Dala hneď zapriahnuť do krásneho koča a pobrali sa aj s otcom starenku vyhľadať, že si ju nikdy viac od seba nepustia.

Dobre vedela Maruška cestu, dobre poznala v lese každý chodníček, ale čo sto ráz krížom-krážom poprechodili les, na všetky strany ako makové zrnko vyzerali, o chyžke nebolo ani znaku a o staruškej ani hlásku. Len teraz presvedčili sa, čo to bola za starušká a že by všetko hľadanie daromné bolo. Vrátili sa domov. V darovanej sajdačke viac soli nebolo, ale Maruška vedela už, kde rastie soľ. Brali, brali, a nikdy nedobrali sa jej, nikdy viac im neubudlo!

Povesti

„…Bájami miestnymi popretkávané je celé Slovensko,
ony vdychujú do útvarov prírodných,
najčastejšie geologických, poéziu,
privodiac ich do básnickej transfúzie so životom ľudí…“
(Štefan Krčméry)

Jánošíkova sila

Jánošík, kým bol mladý, rád veľa spával. Preto ho otec ani inak nevolal, iba Pecom. Dni a týždne preležal na peci a nestaral sa o nič. Raz v zime, keď nastala snehová chumelica, prišla jeho mať-striga aj s druhými strigami, aby doma robili čary. Strigy, hneď ako vstúpili do izby, zavoňali, že tam človečinou razí. Poobzerali sa po izbe a vskutku videli Jánošíka, ako si odfukoval. Báli sa, že ich môže vyzradiť, keby nespal, preto vzali žeravý uhoľ, položili mu ho na brucho, a dávali pozor, či sa neprebudí. Ale Jánošík, bárs ho aj uhoľ veľmi pálil, ani len nemukol.

Keď strigy videli, že ho ani horúci uhoľ neprebudí, boli presvedčené, že tuho spí. Dali sa teda hneď do čarovania. Malé dieťa, ktoré potajomky ukradli od susedov, posekali na drobné kúsky a pohádzali do kotla. Jedna striga vždy podkladala pod kotol a druhé odriekali všelijaké čarovné slová. Jánošík všetko počul, čo rozprávali, ale vidieť nevidel nič, lebo sa bál, že by ho zbadali, keby otvoril oči. Robil sa, že spí ani zarezaný.

Keď už pozaklínali všetko dobré aj zlé, vychytili sa na krížne cesty, aby tam dovŕšili svoje čary. Kým sa strigy vonku bavili, Jánošík skočil z pece a fuk jednu hánku z dieťaťa do vrecka. Potom zase vyliezol na pec a nedal znať, že nespí. Ale sotvaže sa vystrel, tu zrazu schytil sa ešte väčší víchor. Dvere sa dokorán otvorili, obloky rinčali a strecha prašťala. Po tomto hrmote dobehli strigy, ktorá dvermi, ktorá oblokom. Všetky vrhli ostrý pohľad na Jánošíka, ale ani teraz nezbadali, že je hore.

Strigy mali už naponáhlo, preto chytro chceli dovedna pozbierať rozsekané dieťa. Ale keď už boli skoro hotové, zbadali, že z jedného prsta hánka chybí. Hľadali ju, hľadali, ale hánky nikde nebolo. Tu odrazu vyskočil Jánošík z pece a ukáže strigám ukradnutú hánku. Strigy sa zľakli, lebo vedeli, že bude s nimi zle, ak ich Jánošík vyzradí. Preto ho najstaršia chcela uchlácholiť darom, a sľúbila mu silu Valibuka.

Jánošíkovi sa to pozdávalo, nerozmýšľal dlho, lež smelo odpovedal strigám, že za taký dar bude mlčať. Ako strigy Jánošíkovo rozhodnutie počuli, cvalom leteli na pole. Tu hneď nasiali konopí, ktoré ešte v ten deň zišli, narástli, takže večer ich už aj vytrhali a na trlici vytrepali. Potom urobili z nich priadzu a upriadli šnúrku do nohavíc.

Ako sa ňou Jánošík opásal, zacítil veľkú silu, a pretože vtedy zle bolo na svete, išiel po zboji, aby pánom bral a chudobným dával.

Jánošík a chudobná žena

V tom čase, keď Jánošík ešte chodil po horách a pomáhal slovenskému ľudu, nebolo zriedkavým prípadom, že ho naháňali hajdúsi, lebo pánov nešetril, ale zato tým viac obdarúval chudobných poddaných, ktorí robotovali celé dni na panskom.

Stalo sa to v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši. Keď prišiel Jánošík z vysokých končiarov Tatier do dediny, niekto sa ulakomil na judášsky groš a utekal ho udať pánovi. Čoskoro sa zjavilo veľké množstvo hajdúchov a začali prezerať v dedine každý dom. Jánošík však nebol z tých ľudí, ktorí sa ľakajú pri závane vetra. Nemal sa čoho báť, veď bol najmocnejší v celej svojej družine a tiež nie nadarmo chodil toľko rokov do školy. Kdesi-čosi, už bol v domčeku, kde bývala chudobná žena, ktorá bola veľmi čistotná a práve umývala dlážku.

Ženička sa trochu zľakla, ale keď zistila, že je to Jánošík, hneď bola ochotná ukryť ho v domčeku. Jánošík však nesúhlasil s tým, aby ho ukrývala, lebo keby ho našli pandúri u nej, istotne by trestu neušla. Všetko ostatné bolo dielom Jánošíkovej rýchlosti a šikovnosti. Na truhlici mala ženička rozložené svoje háby, a Jánošík sa v okamihu do nich obliekol. Kľakol si na zem a začal veselo drhnúť.

Ani ten dom hajdúsi neobišli. Keď však nazreli do izby, uvideli iba dve ženy: jednu, ako usilovne drhne dlážku, a druhú, ako sa krúti okolo ohniska. A keď sa hajdúsi opýtali, či daktorá z nich nevidela Jánošíka, iba hlavami pokrútili. Hajdúsi prekutali celú dedinu, ale po obávanom zbojníkovi nenašli ani stopy. Museli sa vrátiť bez Jánošíka.

Len čo hajdúsi vytiahli päty z dediny, pustil sa Jánošík svojou cestou. Najprv však bohato obdaroval chudobnú ženičku, ktorej vďačil za svoju záchranu.

O Jánošíkových pokladoch na Vepre

Na vrchu na Vepre je bralo, v ktorom je ohromný Jánošíkov poklad, a stráži ho čierny pes s ohnivými očami. Ten vrch sa otvára každoročne na Jána s takým treskom, ako keby sa podzemné sklepenie rúcalo, najprv vždy jeden veľký blesk vyšľahne pri otvore a potom sa otvorí vchod do jaskyne.

Raz valach Martin Smrečok využil túto príležitosť, lebo mal známosť s bohatou, šumnou Ančou, ktorú otec nechcel dať chudobnému valachovi, a Martin teda potreboval peniaze. A tak, keď sa vo svätojánsku noc s veľkým bleskom a treskom bralo otvorilo, smelý Martin vošiel dnu a videl, ako sa v sudoch jagá zlato a striebro, ale videl i strašného čierneho psa s iskriacimi očami. Šuhaj sa pri tom pohľade naľakal a chcel sa už vrátiť, keď sa vtom postavil pred neho muž biely ako ľalia, s plamenným pohľadom. A to bol Jánošíkov duch.

„No, vidím,“ riekol duch, „že si poriadny šuhaj a že potrebuješ peniaze. Naber si z týchto mojich pokladov, koľko sa ti len páči. Aleže potom dobre s nimi nalož, a udeľ z nich aj chudobným. A keby si azda ešte potreboval peniaze, príď smelo i druhý raz, ale sám, aby si zle nepochodil. Ja, Jánošíkov duch, ti to dovoľujem.“

A ako to povedal, čierny pes, strážca pokladov, zmizol, a Martin Smrečok si nabral zlata a striebra plnučičké kapsy, koľko len vládal uniesť. Potom duchovi poďakoval a vyšiel von. Sotva bol urobil pár krokov od jaskyne, zem sa zatriasla a s veľkým rachotom sa zatvorila. A tak sa z chudobného valacha stal bohatý gazda a vzal si Aničku za ženu. Žili oni dlho pokojne.

Ale Aničku vždy trápila zvedavosť, odkiaľ jej Martin nosí toľko peňazí. Začala teda doň zadierať, až jej konečne vyzradil, že sú to z Jánošíkovho pokladu na Vepre. A keď prichádzala svätojánska noc, žienka dovtedy unúvala muža, aby ju vzal so sebou, až naposledy privolil, ale s tým doložením, aby potom nebanovala. V stanovený čas vzal Martin kapsu a pobrali sa obaja k bralu na peniaze.

O polnoci sa s veľkým bleskom a hrmotom otvorila bohatá podzemná Jánošíkova pivnica. Obaja nemo vstúpili do nej a prišli až k pokladu. Už chceli plniť kapsu, keď sa zrazu strhol strašný podzemný hrmot a rachot. Zem sa začala pohýnať, potom sa otvorila, a poklad sa prepadol. Do jaskyne sa navalilo dymu, že sa Martin s Ančou mali skoro zadusiť, a museli chytro z jaskyne utiecť von.

„Či si videla,“ povedal prestrašený Martin, „ako sa Jánošíkov duch nad nami vyvŕšil? Mohli sme sa dobre mať až do smrti, a teraz budeme zasa biedu trieť!“

Zronení pobrali sa s prázdnou kapsou domov. Od tých čias niet o Jánošíkovom poklade ani znaku.

Piesne

„…Čokoľvek z koľaje každodenného života vystúpi,
čokoľvek sa nad obyčajnú obecnosť v živote povznesie,
všetko prechádza u Slovanov do piesne a v speve sa ozýva,
tým usedavejšom alebo vznešenejšom,
čím neobyčajnejšie sú výjavy,
ktoré sa dotýkajú duše a vyludzujú spev.
V speve hovorí Slovan k svetu,
z pokolenia na pokolenie,
v speve sú jeho najvrúcnejšie city,
jeho najmilšie výtvory obrazotvornosti
a celá myseľ jeho zložené…“
(Ľudovít Štúr)

Jánošík,
Jánošík

Jánošík, Jánošík,
máš ty zlata mnoho!
Povedz nám, kde ho máš?
Čo koho do toho?!

Kde ho mám, tam ho mám,
v tajomných sieňach Tatry,
však si ho tam nájde,
komu ono patrí!

Nebolo to moje,
nebude to vaše,
len toho, kto šabľu
za pravdu opáše!

Hádanky, príslovia a porekadlá

Čím sa kto zabýva,
v tom skúsenosti nabýva.

Pridaj, menšie je; odním, väčšie je. Čo je to? (Diera)

Čo beží bez nôh? (Čas)

Letí, dudre, píska, i dverami trieska, a predsa nie je človek? (Vietor)

Dobrá práca sa vypláca.

Kto chce dačo mať, musí o to dbať.

Najprv práca, potom pláca.

Ruka bez roboty upadá do psoty.

Kto lenivo žije, sám seba bije.

Bez opatrnosti je i múdrosť slepá.

Čelom múr neprebiješ.

Do lesa drevo nikdy nevoz a do mora vodu nenos.

Dobrá myseľ a veselá viac stojí než zlata veľa.

Komu niet rady, tomu niet pomoci.

Kto chce žať, musí siať.

Neskoro na konci začínať.

V bôli treba byť dobrej vôli.

Z cudzej škody sa neraduj, ale sa uč.

Čo sa ti na iných neľúbi, netrp to ani na sebe.

Každý dobrý môže ešte lepším byť.

Ľudí sa raď a rozumu sa drž.

Informácie o zostavovateľovi Jánovi Michálekovi sú prevzaté zo stránky Referáty. Ilustroval © Oto Lupták, 1973.
Chcete sa vyjadriť? Využite
diskusné fórum.

prof. PhDr. Ján Michálek, DrSc.
(12. 3. 1932 Brezová pod Bradlom, okres Senica) – folklorista, vysokoškolský pedagóg. Štúdium na FF UK v Bratislave (odbor národopis a história) absolvoval v roku 1956. Kandidátsku dizertačnú prácu Historická tematika v ústnom podaní na Podjavorinsko-Podbradlansku obhájil v roku 1965. Na docenta sa habilitoval v roku 1968. Zaoberá sa problematikou ľudovej prózy, najmä historickými podaniami. Veľkú pozornosť venuje tiež dejinám etnografie a folkloristiky, ktorých je i významným predstaviteľom. Publikoval rad odborných štúdií a príspevkov venovaných obom témam. Ako spoluautor a zostavovateľ sa podieľal na príprave 6 monografických a syntetických prác. Autor knižných publikácií: Spomienkové rozprávanie s historickou tematikou (1971), Protifašistický odboj na Slovensku v rozprávaniach ľudu (1985) a Keď je dobrá klobása… Spomienkové rozprávanie slovenského ľudu (1987). Významná je jeho editorská činnosť. Na vydanie pripravil viacero antológií slovenskej ľudovej slovesnosti: Zo živých prameňov. Výber zo slovenskej ľudovej slovesnosti (1960); Studnička. Zo slovenských ľudových piesní, hier, hádaniek, porekadiel, prísloví a rozprávok (1962); Havran a líška. Slovenské ľudové rozprávky (1964, 1966); A róka és a holló. Szlovák népmesék. (Havran a líška. Slovenské ľudové rozprávky, 1966) a Čarovné zrkadlo. Výber zo slovenskej ľudovej slovesnosti (1973, 1983, 1988); Zvonové studničky. Slovenské ľudové povesti (1990).
Čerpané z: kniha Čarovné zrkadlo, Výber zo slovenskej ľudovej slovesnosti, vydali Mladé letá, slovenské vydavateľstvo kníh pre mládež, n. p., Bratislava, ako svoju 5595. publikáciu, v roku 1983.

Súvisiace články:
Dar našich predkov (09.07.2010)

Ján Michálek, 09. 07. 2010 | Prečítané: 9063 | Rubrika: Rubrika pána Rubika

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
03-12-19 * 17:00
 Re: Ťažko
27-11-19 * 19:58
 Re: Je to tak
23-11-19 * 09:44
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore