www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @489
Počítadlo


Spam poison

Biblické príbehy (1. časť)

Úvod

Zenon Kosidowski – Čo rozprávali prorociMoje knihy sa obyčajne zaraďujú do kategórie populárno-vedeckých diel. Nechcem podceňovať túto celkom užitočnú oblasť, musím sa však priznať, že moje ambície siahajú ďalej. Možno podlieham ilúzii, ale pokladám sa za spisovateľa, ktorý si za umelecký materiál zvolil jednoducho epopeju vedeckých výdobytkov. Vzrušuje ma objav, ale v ešte väčšej miere človek ako objavovateľ, jeho práca, jeho námaha a dramatické dobrodružstvo na ceste k pravde, jeho úspechy, tak často dosahované za cenu zdravia a života.

Čo totiž môže byť strhujúcejšie ako ten dlhý rad tichých bádateľov, geniálnych a ušľachtilých maniakov alebo nezištných dobrodruhov smädných po poznaní, ktorí navzdory všetkému rúcali predsudok za predsudkom a vpúšťali čoraz viacej svetla do našich temných lebiek? Ich martýrstvo a triumfy – to je vari najzázračnejšia literárna téma. Uprostred ohavností, o ktoré v histórii nebola a nie je núdza, boli v podstate jedinou afirmáciou a ospravedlnením nášho života v tomto pozemskom slzavom údolí. Parafrázujúc Stendhala, žiadalo by sa povedať, že ľudstvo bez poznania by bolo ako loď bez záťaže vydaná napospas slepým živlom.

Ak som písal o osudoch starodávnych kultúr, vždy som to robil v hľadaní práve tejto afirmácie života, tej drahocennej nite ľudského pokroku, ktorá sa vinie cez búrlivé obdobia vojen, ukrutností a temnoty. Hľadal som človeka, ktorý zmietajúc sa v osídlach prvotných inštinktov a povier, predsa len kráčal vpred k jasnejším horizontom života. Sledovať jeho putovanie, plné útrap, cez éry, epochy a stáročia – práve to je téma mojich kníh. Lebo niet podmaňujúcejšej epopeje ako cesta ľudského rodu od jaskynného človeka k objaviteľom atómu a kozmických tajomstiev.

V tomto perspektívnom obraze významným úsekom je práve Starý zákon. Tisícmi vláken prenikol našu kultúru, pod jeho vplyvom sa formovala predstavivosť pokolení, náš jazyk aj naše obyčaje.

A predsa, ako sme vcelku málo oboznámení s jeho obsahom! Staršie pokolenie si pamätá vybrané fragmenty, zatiaľ čo dnešné pokolenie, vychované v svetskom duchu, nevie už o biblii takmer nič. Preklad Wujka a dokonca aj texty modernejších prekladateľov svojím archaickým jazykom nepriťahujú priemerného čitateľa a ľudí s racionalistickými názormi odstrašuje mienka, že je to kniha posvätná, plná zastaraných mýtov a rituálnych predpisov.

Medzitým zásluhou vedy začalo sa s prehodnocovaním biblie ako svetského dokumentu, obsahujúceho nemálo historických údajov. Začiatky systematických výskumov v tejto oblasti, ak si nebudeme všímať staršie sporadické pokusy, spadajú do polovice 19. storočia. Ale aké podstatné, revolučné zmeny nastali v pomerne krátkom čase, za necelých sto rokov, v našich názoroch na bibliu!

Až do polovice minulého storočia bola biblia výhradnou doménou teológov. Ako svätá, bohom inšpirovaná kniha tešila sa zvláštnej imunite, pred vedeckými chúťkami zabezpečenej prísnosťou cirkevných inštitúcií. Pokusy o kritický pohľad na biblický text z lingvistického alebo historického hľadiska sa dlho pokladali za svätokrádež a útok na náboženskú vieru.

Vládlo presvedčenie, že Mojžiš, Józua, Dávid, Šalamún a proroci skutočne napísali príslušné časti biblie, že Jahve ustanovil desať prikázaní na vrchu Sínaj, že Eliáš na ohnivom voze uletel do neba a že Daniel vyšiel bez úhony z levovej jamy. Keď sa biblický text priveľmi rozchádzal s tým, čo zahrňujeme pod pojem posvätnosť, komentátori v ňom hľadali alegorický zmysel, plný mystiky. Tak napríklad Pieseň piesní (Veľpieseň), ľúbostná lyrika presýtená orientálnou zmyselnosťou, premenila sa v ich verzii na náboženskú poému, v ktorej pod symbolom milenca sa skrýval Jahve a v kresťanskej ére Kristus.

Nám, ľuďom epochy veľkých prírodovedných objavov, je ťažko pochopiť, že ešte nedávno bibliu pokladali za jedinú autoritu v oblasti poznania sveta. Biblické povesti o Adamovi a Eve, o raji, pôvabné svojou naivitou, brala väčšina ľudí doslovne ako posledné slovo o počiatkoch života na zemi. Keď roku 1859 Darwin vystúpil so svojou evolučnou teóriou v diele O pôvode druhov, rozpútal búrku protestov nielen medzi vyznavačmi biblie, ale aj v istých vedeckých kruhoch.

V druhej polovici minulého storočia, keď sa horizont nášho poznania vďaka mnohým skvelým objavom prudko rozšíril, musel logicky nastať obrat aj vo vzťahu k biblii. Jej problémami sa konečne začali zaoberať skutoční učenci; pomaly sa rozvinula biblistika, ktorej počiatky siahajú do 18. storočia, vyčlenilo sa nové vedné odvetvie s vlastnými výskumnými metódami, ktoré sa zo dňa na deň vyhraňovali.

Túto zmenu napomáhala predovšetkým celková atmosféra v Európe, ktorá sa vymaňovala zo svojej kultúrnej izolácie. Cestovatelia a objavovatelia neznámych pevnín vzbudzovali živý záujem o veľké kultúry Blízkeho a Ďalekého východu. Vtedy si Európa okrem iného uvedomila, že biblia si nemôže robiť výlučné nároky na meno knihy zjavení. Veď indickí brahmanisti majú Rgvéd, vyznávači novšieho hinduizmu Mahábháratu a Rámájanu, budhisti za Gangou v Indii, Japonsku, Číne a Mongolsku knihy Mahajana, parsovia, poslední vyznávači Zarathuštru, Zend Avestu, moslimovia korán. A tento výpočet nie je vôbec vyčerpávajúci, pretože by sa tu žiadalo pridať ešte sväté knihy čínskeho konfucianizmu a taoizmu, ako aj japonského šintoizmu.

Všetky tieto sväté písma obsahujú v sebe podľa mienky svojich vyznávačov výlučnú, zjavenú pravdu, hoci sa od seba tak ohromne odlišujú. Biblia medzi nimi zaujíma jedno miesto, a to vôbec nie najpoprednejšie, lebo z hľadiska počtu vyznávačov ustupuje nejednému z nich! Biblia, zbavená aureoly jedinečnosti, prestala byť mimoriadnym a neopakovateľným fenoménom, ale ukázala sa ako jeden z mnohých prejavov ľudskej túžby po pravde. Základ, z ktorého vyrástla, sú normálne psychologické a sociálne procesy, rovnaké u národov všetkých kontinentov bez ohľadu na rasu, jazyk a kultúru.

Vedci zaoberajúci sa skúmaním biblického textu vypracovali si novú vednú disciplínu, tzv. biblickú kritiku, ktorá sa delí na nižšiu a vyššiu.

Nižšia kritika sa usiluje rekonštruovať pokiaľ možno autentický text odhaľovaním omylov prepisovačov a prekladateľov. Nás však skôr zaujíma vyššia kritika, pretože vďaka jej prevratným záverom sme sa dozvedeli, čím Starý zákon v skutočnosti je. Priekopníkmi tejto novej vednej disciplíny boli okrem iných Strauss, Renan a Wellhausen. Bezchybná logika ich lingvistických metód, prepracovaných neobyčajne precízne, prekonala napokon odpor dogmatikov a musela jej ustúpiť aj katolícka cirkev.

Roku 1943 Pius XII. Definitívne sankcionoval biblickú kritiku a otvoril takto katolíckym bádateľom cestu k vede, ktorej argumentácia mala takú nevyvrátiteľnú silu, že sa ju už nedalo naďalej negovať.

Akými metódami narába vyššia kritika vo svojej výskumnej práci? Je to problém dosť zložitý a pre neodborníkov hádam aj dosť nudný. Aby sme túto otázku zredukovali na niekoľko základných elementov, dovolíme si prirovnanie, ktoré je síce dosť zjednodušujúce, avšak má tú prednosť, že problém objasňuje veľmi názorne.

Predstavme si polonistu, ktorý má pred sebou poviedku skompilovanú do jedného naratívneho textu z výpožičiek z Reya, Paska, Naruszewicza, Niemcewicza a Lelewella. Pretože poľština, podobne ako iné jazyky, prešla v priebehu času značnými vývojovými zmenami a navyše každý z vymenovaných autorov má svoj vlastný štýl, náš polonista ľahko vysleduje v jednotlivých partiách textu rozdiely v skladbe, slovníku a frazeológii. Keď urobí podrobnú analýzu textu, rýchlo odhalí mystifikáciu. Okrem toho určí autorov jednotlivých častí a v prípade, že by sa mu to nepodarilo, istotne na základe charakteristických jazykových znakov určí čas vzniku daného textu. Prinajmenšom však zistí, že poviedka je zlátanina fragmentov rozličného pôvodu a že teda nemôže byť dielom jedného autora.

S podobnými, ibaže oveľa komplikovanejšími problémami sa stretávajú biblickí kritici. Knihy Starého zákona, uznávané Židmi, zachovali sa v hebrejskom jazyku okrem nepočetných aramejských fragmentov. (1) Vďaka dokumentom, ktoré sa našli v Tell el-Amarne a Rás Šamrá, a vďaka niektorým najstarším fragmentom biblie, ako napr. pieseň Márie, Mojžišovej sestry, a pieseň Debory, podarilo sa rekonštruovať vývoj hebrejského jazyka, začínajúc 18. storočím pred n. l. Vedci takto získali spoľahlivý nástroj na lingvistickú analýzu jednotlivých biblických kníh. Je to, prirodzene, mravčia práca, vyžadujúca veľkú trpezlivosť a nesmierne vedomosti. Zatiaľ nie je dokončená a dosahované výsledky sú ešte vždy predmetom živých vedeckých diskusií. Avšak určité základné zistenia sú mimo akejkoľvek pochybnosti.

Predovšetkým sa konštatovalo, že Starý zákon je zbierkou historických dokumentov, ľudových legiend, zákonov, rituálnych predpisov a mýtov, ktoré pochádzajú z rozličných epoch a spoločenských vrstiev. Toto dedičstvo zozbierali a spracovali židovskí kompilátori v dosť neskorom období, prevažne v babylonskom zajatí. Pod tlakom týchto faktov sa pochopiteľne zachvela nejedna vekmi posvätená tradícia, ako napr. axióma, že autormi Pentateuchu boli Mojžiš a Józua, že proroci sami (s niektorými výnimkami) spísali svoje ponaučenia, že Dávid zložil Žalmy a Šalamún Pieseň piesní (Veľpieseň) a Príslovia.

Textové vrstvy rôzneho druhu sa v biblii poprelínali a pospletali medzi sebou do takého stupňa, že ich vedecké roztriedenie a identifikovanie bude ešte po mnoho rokov predmetom práce biblických kritikov. Problém ešte dodatočne skomplikovali doplnky, ktoré z rozličných dôvodov pripojili dlhé rady redaktorov, kompilátorov a pisárov. Do tejto oblasti patria okrem iného tzv. etiologické mýty, čiže mýty vyrobené „ex post“ na vysvetlenie určitých udalostí, ktorých skutočný priebeh sa v pamäti pokolení zmazal.

Etiologickými mýtmi sú napríklad zázraky s prechodom cez Červené more, s mannou a so zastavením vôd Jordánu. Výskumy ukázali, že sa za nimi skrývajú celkom prirodzené udalosti, ktoré až neskôr, zatemnené priebehom času, vyrástli na nadprirodzené úkazy.

Korunou všetkých týchto vedeckých prác je však historická kritika biblie. Niekoľkými vetami sa pokúsime vysvetliť, v čom spočíva jej práca a zásluhy.

Do začiatku 19. storočia boli naše znalosti o starovekých kultúrach Blízkeho východu nesmierne skromné a v mnohých prípadoch dosť zmätené. Jediné pramene, ktoré sme mali k dispozícii, boli nejasné zmienky v biblii a správy gréckych historikov, ako boli Herodotos, Xenofon, Ktesias a Diodoros, pričom dvaja poslední neboli vierohodní. Názvy takých národov, ako Babylončania, Asýrčania, Egypťania a Peržania nám vlastne hovorili veľmi málo a územia ich štátov boli bielymi miestami na mape. Nemožno sa potom čudovať, že biblia, vytrhnutá z historického kontextu, stala sa poľom najfantastickejších interpretácií. Nebola nijaká možnosť zistiť, čo je v jej údajoch legenda a čo historická pravda.

Hmla ignorancie sa začala rozptyľovať až s príchodom epochy veľkých archeologických objavov v polovici minulého storočia. Spod piesku púšte sa dostali na povrch veľkolepé pamiatky zabudnutých kultúr: chrámy a hrobky faraónov, ako aj zrúcaniny chrámov a kráľovských palácov Chorsabadu, Chattušašu, Ninive, Babylonu, Uru, Ugaritu, Mari a mnohých iných starodávnych miest Mezopotámie a Sýrie. Vo vykopávkach sa našlo nespočetné množstvo písaných dokumentov, doslova celé ohromné knižnice a archívy. Tak napríklad v ruinách paláca asýrskeho kráľa Aššurbanipala v Ninive sa zachovalo až dvadsaťpäťtisíc hlinených tabuliek s textami v klinovom písme. Je tam diplomatická korešpondencia, zmluvy, modlitby, literárne pamiatky a mýty dávnych storočí, okrem iného epos o Gilgamešovi, ktorý obsahuje povesť o potope. Roku 1901 bol v Súzach objavený kódex babylonského kráľa Chammurapiho (1750 – 1690 pred n. l.); tento kódex, ako sa ukázalo, bol prameňom niektorých právnych predpisov Pentateuchu.

Keď Francúz Champollion (1790 – 1832) rozlúštil egyptské hieroglyfy a Nemec Grotefend (1775 – 1853) vnikol do záhad klinových znakov, začalo sa s čítaním týchto dokumentov. Dnes práca ešte ani zďaleka nie je dokončená, ale už dosiaľ sa pred nami v plnom svetle vynorili málo známe alebo celkom zabudnuté národy starovekého sveta: Sumeri, Babylončania, Asýrčania, Chaldejci, Feničania, Filištínci, Chetiti, Mitanni, Peržania, Aramejci a Egypťania. Vieme už hodne o ich kultúre, náboženstve a obyčajach, a dejiny nejedného z týchto národov poznáme dnes tak podrobne, že o nich už vznikli rozsiahle knihy.

V polovici minulého storočia začali sa archeologické výskumy aj v Palestíne. Už je vykopaná väčšina miest, ktorých názvy sme poznali len z biblie. V ich ruinách sa našlo potvrdenie mnohých biblických údajov, okrem iného nevyvrátiteľné dôkazy o dobyvateľskom ťažení Józuu, pozostatky z čias Saula, Dávida a Šalamúna, ako aj ničivé stopy po nájazdoch Aramejcov, Asýrčanov a Chaldejcov. Naproti tomu egyptské, asýrske, chaldejské a perzské nápisy a dokumenty nám dovolili ustáliť, že v biblii nie sú iba legendy a fantázia, ale že v jej rozprávaní čnejú ako míľniky isté historicky pravdivé fakty.

Izraelský národ, podobne ako každý iný, nemohol žiť v úplnej kultúrnej a obyčajovej izolácii tým skôr, že vo vzťahu k obklopujúcim ho starým, bohatým a vyspelým civilizáciám bol národom mladým. Historická kritika sa zaoberá odhaľovaním týchto súvislostí, a z tohto hľadiska môže pripísať na svoj účet určité nepochybné úspechy. Tak sa predovšetkým metódou korelácie podarilo čiastočne rekonštruovať chronológiu biblických dejín, doplniť či ustáliť určité epizódy, ktoré biblia alebo zamlčuje, alebo hovorí o nich lakonicky a jednostranne, a osvetliť politické motívy mnohých udalostí, ktoré sme nechápali, jedným slovom – dať dosť naivne vyrozprávanej biblickej histórii akýsi pragmatický poriadok príčin a následkov.

Dôležitejšie pre nás bolo zistenie tesných zväzkov v oblasti zvykov, zákonodarstva a náboženstva. Týmto otázkam venujeme v knihe hodne miesta, a tak tu postačí len poznamenať, že napr. Mojžišove zákony a Desatoro sa formovali pod vplyvom mezopotámskeho zákonodarstva, že história stvorenia sveta, potopy a mnohé iné povesti sú prevzaté z babylonskej mytológie, že dokonca celá eschatológia prorokov – ako posledný súd, odmena alebo trest po smrti, nebo a peklo, anjeli a diabol – je cudzieho pôvodu. Slovom, všetky naše náboženské koncepcie a články viery sú o niekoľko storočí staršie ako biblia, cez ktorú sa k nám dostali.

Pod vplyvom všetkých týchto objavov sme začali hľadieť na bibliu inými očami a na svoje ohromenie sme zbadali, že je jedným z najväčších veľdiel svetovej literatúry, dielom mimoriadneho realizmu, v ktorom sa vlní a kypí autentický život. Jednoducho ťažko uveriť, že tento bohatý kaleidoskop povestí plných plastickosti, pohybu a koloritu, ako aj ľudí z mäsa a krvi mohol vzniknúť v takej odľahlej minulosti, a že pretrval do našich čias.

V tomto súbore povestí, bájí, žalmov, lyrických spevov a zápalistých proroctiev talentovaný národ prejavil svoju životnú múdrosť, prenikol do najtajomnejšej hĺbky ľudskej prirodzenosti a smelo si postavil takú ťažkú otázku, akou je otázka o zmysle ľudského života. Témou biblie sú stáročné deje hebrejských kmeňov, opradené postupom času rôznymi neobyčajnými povesťami a legendami.

Obsah biblie je taký bohatý, ako je bohatý sám život. Idylické scény bezprostredne susedia s krvavými vojnami, s výstrelkami zvrhlosti a nemravnosti alebo s epizódami otrasnej tragiky. A aká bohatá je galéria postáv, ktoré tam vystupujú! Stačí jedným dychom vymenovať Samsona, kráľa Saula, zmietajúceho sa v osamotenosti, pološialenstve a páde, alebo elegantného, neobyčajne obratného Šalamúna, ktorý na obchode s koňmi a výrobe medi získal veľký majetok.

Vyvrcholením týchto udalostí je kolektívna tragédia židovského národa, zavlečeného do babylonského zajatia. Ale ako v správne skonštruovanej tragédii spolu s vyvrcholením prichádza katarzia, očistenie a rehabilitácia. Vysídlencom sa v Babylone neviedlo najhoršie, a predsa hynuli clivotou za vlasťou. Sediac nad Eufratom, kvílili svoje kajúcne žalmy a nestrácali nádej, že im svitne sloboda.

Keď im perzský kráľ povolil návrat, šli v útrapách cez púšť a horské úžľabiny, aby na troskách spustošeného a schudobneného Jeruzalema vybudovali nový život. Pod vplyvom útrap a skúšok niektorí proroci vo vznešených víziách hlásali individuálnu etiku, spoločenskú spravodlivosť a monoteizmus vyššieho typu, založený na viere, že celému vesmíru vládne iba jeden boh. Práve v ceste izraelského národa k vyšším životným formám vidím spomínanú vývojovú líniu, ktorá je podstatou dejín ľudského rodu.

Takto som nazeral na bibliu, keď som pristupoval k písaniu tejto knihy. Ťažkosť spočívala v tom, že som mal do činenia s dvojakým materiálom: s textom biblie a s ohromným množstvom vedeckých poznatkov, ktoré stavali celé kapitoly izraelských dejín alebo aj jednotlivosti do neobyčajného svetla. Tieto dva prvky bolo potrebné spojiť do knihy, ktorá by sa odlišovala od vedeckých, či dokonca populárno-vedeckých rozpráv.

Išlo mi predsa o to, aby sa čitatelia zoznámili s obsahom biblie a čítali ju tak, ako ju dnes číta veda. Preto som zvolil dvojkoľajnú kompozíciu knihy: zvlášť obsah biblie a zvlášť komentár. Takto vznikla tá čudná a trochu riskantná forma, ktorá, dúfam, nebude pre čitateľa veľmi namáhavá.

Pri parafrázovaní biblického textu usiloval som sa ho podať pokiaľ možno čo najkomunikatívnejšie, aby ho dnešný čitateľ mohol čítať bez námahy a sústrediť svoju pozornosť predovšetkým na obsahové hodnoty. Preto som sa opieral o zmodernizovaný Wujkov preklad a siahol som dokonca za najnovším prekladom knihy Genezis z originálu. (2) Preklad Wujka, čo tak nadchýnal Mickiewicza, Slovackého aj Sienkiewicza, má veľa nepresností a mnoho výrazov a jazykových zvratov, ktoré zmenili pôvodný význam, alebo sa stali nezrozumiteľné. Moje rozprávanie však tu i tam zachovalo onen ľahký nádych archaizmu, ktorý vytvára žiadúcu atmosféru starobylosti.

Vcelku som sa usiloval dôsledne dodržať dvojkoľajnú kompozíciu knihy. No v tých prípadoch, keď fabulu bolo možné doplniť, podfarbiť alebo oživiť informáciami získanými vďaka archeologickým objavom, neváhal som tak urobiť. Týka sa to napríklad mesta Ur a reálií, ktoré povesť o Abrahámovi robia plastickejšou a živšou.

Iné problémy, s ktorými som zápasil, sa týkali psychologických motívov, ležiacich v základoch mnohých udalostí. Biblia je v tomto ohľade väčšinou zdržanlivá, hoci často sa v nej vyskytujú nejasné narážky, nútiace na zamyslenie. Prečo sa Levijci pod vedením Kóracha vzbúrili proti Mojžišovi, prečo mu vypovedalo poslušnosť vlastné príbuzenstvo, prečo sa veľkňaz Áron zriekol Jahveho a zaviedol kult zlatého teľaťa? Takých vzrušujúcich otázok je v biblii veľké množstvo. Ak som sa na niektorú z nich opovážil odpovedať, vždy som hľadal ospravedlnenie v nejakom biblickom texte alebo aj v logickom závere, automaticky vyplývajúcom z okolností, ktoré tú či onú udalosť sprevádzali.


(1) Katolíci okrem tých kníh, ktoré uznávajú Židia a ostatné kresťanské vyznania, rátajú do kánonu Starého zákona aj sedem kníh napísaných po grécky, a to knihu Tobiášovu, knihu Judit, Baruchovo proroctvo, knihu Múdrosti, knihu Ekleziastikus a dve knihy Makabejcov.
(2) V slovenskom znení sa pridržiavame najnovšieho prekladu Biblie, ktorý vydal Tranoscius v Cirkevnom nakladateľstve, Bratislava 1977.

© Z poľského originálu Zenon Kosidowski, Opowieści biblijne, vydaného Vydavateľstvom Iskry, Warszawa 1963, preložil Jozef Marušiak, 1983. Vydalo Vydavateľstvo Obzor, národný podnik, Bratislava, v roku 1985 ako 2 987. publikáciu. Počet strán textu 312, počet príloh 16.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Zenon Kosidowski
– poľský spisovateľ, biblista, esejista a básnik
– narodil sa 22. júna 1898 v meste Inowroclaw, zomrel 14. septembra 1978 vo Varšave
– študoval humanitné vedy na univerzite v Poznani a na univerzite v Krakove. Pôsobil ako redaktor v časopise expresionistov Zdrój. Od 1928 do 1939 bol redaktorom a riaditeľom pobočky rozhlasovej stanice Poľského rozhlasu v Poznani. V rokoch 1939 až 1951 pobudol v USA;
– napísal populárno-vedecké knihy o dejinách starovekých civilizácií a kultúr, napríklad:
Keď slnko bolo bohom (Gdy słońce było bogiem, 1956),
Kráľovstvo zlatých sĺz (Królestwo złotych łez, 1960),
Čo rozprávali proroci (Opowieści biblijne, 1963),
Čo rozprávali evanjelisti (Opowieści ewangelistów, 1979)
Čerpané z:
kniha Čo rozprávali proroci, povolenie SÚKK 1823/I-84, 65-024-85, 735-22-85/7, štvrté vydanie, vydalo Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratislava, v edícii Periskop

Súvisiace články:
Biblické príbehy (3. časť) (18.01.2010)
Biblické príbehy (2. časť) (18.01.2010)

Zenon Kosidowski, 18. 01. 2010 | Prečítané: 4408 | Rubrika: Veda a spoločnosť

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
03-12-19 * 17:00
 Re: Ťažko
27-11-19 * 19:58
 Re: Je to tak
23-11-19 * 09:44
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore