www.humanisti.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovKníhkupectvo AlternatívaAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republiky
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Kultúrny program (Staré Mesto)
Bratislava-Staré Mesto
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @901
Počítadlo


Spam poison

História je skutočne učiteľkou života

Miroslav Janek sa zhovára s 85-ročným jubilantom Ladislavom Hubenákom

MIROSLAV JANEK: Tvoje krásne životné jubileum je príležitosťou, aby som ti úprimne blahoželal a poprial ti neuhasínajúci elán a energiu do ďalších dní. Je to však aj príležitosť na pohľad dozadu, na reflexiu a inventarizáciu diela, ktoré si vykonal. Na čo, na ktorý moment alebo situáciu či výsledok práce svojho bohatého života, si najradšej spomínaš?

Ladislav HubenákLADISLAV HUBENÁK: Keď sa dnes pozerám na doterajšiu životnú dráhu za viac ako osem decénií, vynára sa mi v mysli pestrá paleta obrazov a zážitkov, úspechov i neúspechov a to tak v osobnom, ako aj pracovnom živote. Treba povedať, že moja generácia musela prejsť ťažkou a zložitou cestou a jej život poznačili aj mnohé kritické momenty našej histórie. Musím uviesť, že už v detskom veku som zažil jesenné dni roku 1938 – Mníchov a po ňom Viedenská arbitráž, okupácia južného Slovenska, po ktorej nasledovalo vysťahovanie z obsadeného územia. Po oslobodení na jar 1945 ako repatrianti sa naša rodina vrátila späť do svojho domu v Leviciach. Po krátkom čase prišiel Február 1948, ktorý zasiahol do osudov našej generácie na ďalších štyridsať rokov, ktoré boli poznačené v roku 1968 tzv. Pražskou jarou, ale najmä augustom 1968 a okupáciou našej krajiny vojskami piatich krajín Varšavskej zmluvy. A nakoniec november 1989 s jeho heslami demokracie, odstránenie vlády jednej strany a potom vytvorenie nového politického a ekonomického systému. V tomto období došlo i k zmenám v štátoprávnej oblasti, ktoré napokon viedli k rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov a vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Toto bol rámec, v ktorom sa formoval a utváral aj môj život a osudy, v ktorom som musel hľadať priestor pre svoje uplatnenie. Zmysel svojho života som hľadal a našiel vo vedeckej a pedagogickej. práci. S touto prácou súvisia i výsledky mojej práce. Veľmi rád si spomínam na deň, keď vyšla moja prvá knižná publikácia (1960), prvý článok v tlači (1953), ktorý znamenal začiatok publicistickej činnosti. Prirodzene, že ma potešili viaceré ocenenia, ktorých sa dostalo mojim prácam tak vedeckým, ako aj publicistickým.

Čo bol ten šťastný impulz, ktorý ťa priviedol či skôr privial do širokej oblasti práva, ktoré je jedným z kardinálnych pilierov ľudskej civilizácie? A ktoré kroky si ako prvé v tejto košatej oblasti vykonal?

Cesta k vysokoškolskému vzdelaniu nebola priamočiara, Pán rechtor na našej ľudovej škole odporučil mojej mame, aby ma rodičia dali študovať, pretože mám na to predpoklady. Mama, jednoduchá dedinská žena, vzala na vedomie uvedenú radu a vysnívala si, že z jej syna bude raz kňaz. Bolo by sa tak stalo, pretože štúdium na bohosloveckej fakulte bolo aj finančne najmenej náročné, kým financovanie štúdia na inej fakulte by rodina finančne nezvládla. Situácia sa však zmenila po Februári 1948, pretože sa vytvorila priaznivá situácia tým, že som mohol získať ubytovanie v Študentskom domove a dobré sociálne a potom aj prospechové štipendium. Preto som sa rozhodol zapísať sa na Právnickú fakultu, ktorú som úspešne ukončil v roku 1952. O pár rokov neskôr som sa vrátil k svojmu obľúbenému predmetu zo strednej školy – histórii a filozofii, zapísal som sa na Filozofickú fakultu a štúdium som úspešne ukončil v roku 1960. Nenastúpil som však do praxe v justícii, ani advokácii, ale na dráhu vedeckého a pedagogického pracovníka.

Na ktorých vysokoškolských pedagógov z oblasti práva i filozofie si rád podnes spomínaš a v čom ti slúžili či slúžia ako vzor?

Pri spomienke na roky štúdia môžem konštatovať, že sme mali šťastie na veľmi dobrú zostavu učiteľov, z ktorých niektorí však museli svoje posty predčasne opustiť. Ťažko je vybrať niekoho z nich, bez toho, aby sme sa nedotkli iných. Predsa však, aj vzhľadom na priestor, uvediem aspoň niekoľkých. Prvým z nich je profesor Imrich Karvaš, ktorého 110. nedožité výročie narodenia sme si nedávno pripomínali a hodnotili jeho dielo na spoločnej medzinárodnej konferencii spolu s Národohospodárskou fakultou EU, ako mimoriadnu osobnosť, vynikajúceho právnika a národohospodára, pedagóga a morálnu autoritu. Bol jedným z tých, ktorý musel fakultu predčasne opustiť a bol dokonca väznený. Významnú autoritu predstavuje akademik Štefan Luby v oblasti občianskeho práva, ale pre mňa osobne aj pre jeho vynikajúce dielo z právnych dejín. Ďalej by som uviedol: profesor Karol Rebro – rímske právo a právne dejiny, profesor Karol Laco – štátne právo, profesor Peter Colotka – občianske a rodinné právo, profesor Karol Plank – občianske a rodinné právo. Z učiteľov na Filozofickej fakulte – profesor Alexander Húščava – pomocné vedy historické, profesor Branislav Varsík – historik a profesor Igor Hrušovský – filozof. Boli pre mňa vzorom zaujatosti pre vedeckú prácu, ale aj pre snahu plne sa venovať svojej výchovno-vzdelávacej práci.

Bohyňa Themis, ktorá symbolizuje právo, drží v rukách váhy, ale oči má zaviazané. Prečo?

Jednou z bohýň, ktoré poznáme z gréckej mytológie, je aj bohyňa spravodlivosti Themis, dcéra Urana a Gaie. Bohovi Diovi (Zeus) porodila Eunómiu (Zhovievavosť). Diké (Spravodlivosť), Eréne (Mier), bohyne osudu Mory a ročných období Hóry. Zvolávala bohov na porady a bola Diovi stálou poradkyňou. Na Zemi bola ochrankyňou ľudových zhromaždení. U Rimanov Themis a Diké splývali v jedinú bohyňu práva a spravodlivosti – Justiciu. Zobrazovali ju s rohom hojnosti, mečom a váhami v rukách, dlhých šatách a zaviazanými očami, čo malo naznačovať jej nestrannosť. S touto soškou sa stretávame aj dnes ako symbolom v pojednávajúcich sieňach našich súdov.

Od študentských čias si bol v zajatí myšlienok, s ktorými sa stretávalo ľudstvo na svojej dlhej vývinovej ceste od staroveku po dnešok. Akousi spojnicou väčšiny filozofických systémov bol humanizmus. Mohol by si dešifrovať – ako laureát ceny Prometheus – jeho poslanie v modernom svete?

Od študentských čias až doposiaľ som aktívne pracoval a pôsobil v kultúrno-spoločenskej oblasti. Túto prácu v poslednom období ocenilo napríklad Fórum pre pomoc starším – národná sieť, pod záštitou verejnej ochrankyne ľudských práv JUDr. Jany Dubovcovej a ministra JUDr. Jána Richtera čestným titulom Senior roka 2012 za mimoriadne aktivity v seniorskom veku. Osobitne sa žiada uviesť práca a aktivity v humanitnej oblasti v Slovenskej humanitnej rade a Spoločnosti Prometheus – združení svetských humanistov.

Áno, v tomto smere som bol ovplyvnený myšlienkami, ktoré tu pôsobili a pôsobia od staroveku a pozitívne ovplyvňujú vývoj spoločnosti Svetský humanizmus má niekoľko tisícročnú históriu. Neustále sa rozvíja a obohacuje o najnovšie poznatky všetkých vedných odborov. Je demokratickým nenáboženským postojom ľudí súčasnosti a bude jedným z nosných ideových smerov tohto tisícročia.

V súlade s programovým dokumentom Svetovej únie humanistov a etikov som si vedomý, že humanizmus je etický, vedecký a filozofický svetonázor, ktorý zmenil svet, že humanistické myšlienky a hodnoty vyjadrujú stále obnovovanú dôveru v silu ľudí vyriešiť svoje problémy a dosahovať nové horizonty. Humanizmus je demokratický a etický životný postoj, zastávajúci názor, že ľudia majú právo a zodpovednosť dávať zmysel a formu svojmu vlastnému životu. Zastáva myšlienku budovania humánnej spoločnosti cestou etiky spočívajúcej aj na ľudských a iných hodnotách v duchu rozumu a slobodného skúmania pomocou ľudských schopností. Je neteistický a neuznáva nadprirodzené názory o realite. Ako nositeľ čestného titulu Veľvyslanec humanizmu 2012 chcem svojimi skromnými silami pomáhať realizovať najušľachtilejšie ciele a ideály ľudstva a zapojiť sa do radov tých, ktorí sa spojili v práci za lepší svet v planetárnej spoločnosti, ktorá sa teraz tvorí.

Za dôležité považujem šíriť myšlienky o rozhodujúcej úlohe rozumu a vedy v pretváraní sveta, spoločnosti a človeka a zároveň bojovať proti prejavom svetonázorového fundamentalizmu, šovinizmu, pavedy a mysticizmu.

Humanizmus je odporca akejkoľvek uniformity a zarytej jednostrannosti. To znamená aj úzkoprsého nacionalizmu. Čo má spoločnosť urobiť pre to, aby sa myšlienky humanizmu inkorporovali do všetkých sfér života v jeho najširšej pestrosti a variabilite?

Protipólom širokospektrálneho humanizmu je sektárstvo – v jeho historicky známych podobách i v moderných vydaniach. Svedkovia Jehovovi, slobodomurári, scientológovia, rozenkruciáni, či aj u nás známi modrokrížania Kristíny Royovej majú istý vplyv na spoločenskú klímu i na myslenie určitých, našťastie málopočetných skupín obyvateľstva. Majú v sebe aj niečo pozitívneho? A čo moderné formy elitárskych zoskupení ako je Rotary klub a iné podobné združenia?

Novembrové udalosti roku 1989 v Československu otvorili cestu prevratných zmien v politickej, ekonomickej, spoločenskej, kultúrnej i štátoprávnej oblasti. Po novembri 1989 sme zaznamenali aj prúdy oponujúce dogmám veľkých náboženstiev. Podstata súčasnej krízy znamenala výraznú aktivizáciu cirkví, ale súčasne aj veľkú aktivizáciu rozličných náboženských siekt a organizácií, a to za výraznej materiálnej pomoci zo západných krajín. Nové myšlienkové náboženstvá spočívajú vo všeobecnom útlme náboženského života, myslenia a cítenia, ktorých príčiny treba nachádzať v sociálnej, politickej a kultúrnej emancipácii ľudí. Pravdu má prezident Českej kresťanskej akadémie T. Halík, ktorý prehlásil, že „doba kresťanstva, ako monopolu, nadvlády kresťanského svetonázoru končí, podobne ako skončila stredoveká forma kresťanstva“.

Sekty a sektárstvo nie je nový jav. Ide o náboženské skupiny a prúdy, ktoré vznikali v priebehu histórie vnútri určitého náboženského smeru. Sociálny obsah a charakter sektárstva sa menil v súlade so zmenami historických podmienok. Všetkým sektám sú spoločné tvrdenia, že oni vyznávajú „pravú“ vieru. Podľa nich je vo veľkých vierach viera sfalšovaná. Pocit, že poznajú pravdu prináša členom sekty pocit úzkej spolupatričnosti.

Aj na našom území sa stretávame so sektami už od čias stredoveku. Tu nie je priestor na ich uvádzanie a hodnotenie. Z novšej doby pochádzajú uvedení modrokrížania, sekta, ktorá vznikla na konci 19. storočia. Za jej zakladateľky sa považujú na Slovensku Mária a Kristína Royové. Pre konfesijné odchýlky generálny konvent Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania r. 1952 vypustil Modrý kríž zo svojej štruktúry a väčšina jeho členov sa potom hlásila k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, alebo k Cirkvi bratskej.

V druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia začali na naše územie prenikať novodobé sekty a náboženské spoločnosti západoeurópskeho a amerického pôvodu (adventizmus, baptizmus, metodizmus a i.). Svoju činnosť rozvinuli najmä po roku 1918. Viaceré pôsobia dodnes, niektoré pôsobia ako legálne cirkvi, resp. náboženské spoločnosti. K nelegálne pôsobiacim sektám patrí napr. sekta Jehovových svedkov, turičné alebo letničné hnutie. Ide o málopočetné a územne rozptýlené náboženské smery. Ich organizátori sú pod vplyvom západných zahraničných sektárskych centrál. Nad týmito sektami sa treba vážne zamýšľať. Kto za tým všetkým stojí, komu stojí za to, investovať milióny dolárov do snahy „vzývať Jehovu Boha nad ostatných bohov“. Na bratislavských uliciach, ale aj v iných mestách môžeme vidieť postávať ľudí, Jehovových svedkov v „priekopníckej službe“, ktorí hlavný zmysel svojho života vidia v šírení idey Najmocnejšieho boha. Jeho členovia – misionári – chodia od dverí k dverám a snažia sa získať nových členov. Všetok život členov spoločnosti je určovaný absolútnou poslušnosťou, ktorú musia preukazovať svojim vodcom, Človek, ktorý sa chce odpútať od spoločenstva, môže prežívať veľké duševné konflikty.

Kozmická propaganda vychováva nových veriacich pre NOVÝ VEK (New Age). Literatúra vydávaná touto spoločnosťou hovorí, že „počas histórie Zeme došlo ku kozmickým vojnám o vlastníctvo planéty“. Pamflety ako Strážna veža a ďalšie publikácie sú zadarmo rozdávané v státisícoch. Katolícka cirkev považuje New Age za svojho smrteľného nepriateľa.

Spoločenstvo Svetlo života, ktorého centrum je vo Švédsku, zameriava vo svojich aktivitách pozornosť na mládež mimospoločenského ovzdušia, jej aktivisti navštevujú nápravno-výchovné ústavy, drogovo závislých ľudí, armádne útvary a učňovské internáty.

Menej známe v širšej verejnosti sú elitárske zoskupenia ako je Rotary klub, blízke slobodomurárom, ktorého pôvodným poslaním bolo sprostredkovanie informácií a zjednocovanie stanovísk v podnikateľskej sfére. Po prvej svetovej vojne preniklo do Európy a do ČSR v polovici dvadsiatych rokov. Jeho členmi sa stali najmä poprední reprezentanti priemyselných, obchodných a finančných kruhov. Vo svete pôsobí asi 25 tisíc Rotary klubov, ktoré združujú okolo 1,5 milióna členov. Elitárskym zoskupením je aj kontroverzná Scientologická cirkev. Veriaci ľudia považujú túto skupinu za mimoriadne nebezpečnú, pretože sa ľudia môžu na nej stať duševne i finančne závislí. Od ostatných zoskupení sa odlišuje mimoriadnou obchodnou činnosťou. Prívržencom sú vnucované stále nové a stále drahšie kurzy a terapie. Považuje samu seba za spoločenstvo veriacich. Náboženské a svetonázorové hľadiská hrajú v tejto cirkvi len veľmi podradnú úlohu. Scientologická cirkev je jednou z najnebezpečnejších organizácií.

V určitom smere by som sem zaradil aj OPUS DEI – katolícke združenie laikov, založené roku 1928, ktoré bolo Vatikánom uznané ako „Svetský inštitút“. Vyznačuje ho extrémne konzervatívny postoj vo všetkých otázkach viery a politiky. Spôsob, akým získava nových členov, ako na nich vyvíja duševný tlak, sa združenie nelíši od iných siekt.

Žiada sa uviesť, že sekty sa orientujú v značnej miere na kultúrne a sociálne zaostalé zvyšky spoločnosti, dešperátov, ktorí stratili pozitívnu životnú orientáciu, jednotlivcov, ktorých osobné nešťastie a z neho vyplývajúce komplexy ako aj iné ťažkosti exploatujú organizátori náboženského sektárstva. Mnoho skupín a vodcov dovoľuje nadväzovať kontakty len s členmi skupiny a tak vzniká skutočný kontrolný systém. Vedenie sekty je informované aj o súkromnom živote príslušníka sekty. Úzky vzťah medzi členmi sekty a dištancovanie sa od okolitého sveta, ktorý je považovaný za nepriateľský, spôsobuje koncentrovanie sa sekty na samú seba.

Mnoho siekt si buduje vlastný svet. Ich členovia žijú v bytových spoločenstvách – komunitách, vzdávajú sa práce, žijú len pre sektu. Tá ich izoluje od zbytku spoločnosti. Niekedy majú dokonca zakázané čítať noviny alebo pozerať televíziu. Závislosť od spoločenstva sa stáva úplnou. Život mimo sektu si jej členovia potom už vôbec nevedia predstaviť. V niektorých sektách je zvykom, že ich členovia odovzdávajú všetko svoje vlastníctvo sekte. Niektoré spoločenstvá takto získali obrovské majetky. Peniaze plynú do rúk vodcu sekty. Napr. Kórejec Son-mjong Mun, alebo legendárny Bhagwan, ktorý žil v štáte Oregon v USA s tisíckami svojich prívržencov, ktorí museli tvrdo pracovať, ale nedostali žiadnu mzdu. Podobne aj prívrženci Munovho spoločenstva – Cirkev zjednotenia.

Za posledné desaťročia sa Slovensko zmenilo, zmenil sa systém hodnôt jeho obyvateľov i miesto a význam náboženstva v ňom. Ale časť obyvateľstva hľadá svoje miesto práve aj v rôznych sektách, či moderných elitárskych zoskupeniach a združeniach. Sme svedkami podliehania poverám, bludom, v dôsledku nedostatku racionálneho myslenia. Astrológia, veštectvo, povera a duchárstvo si našli miesto. Ťažko sa možno zmieriť s jestvovaním astrológov, ktorí dostávajú široký priestor aj v masmédiách a priživujú sa na ľudskej – povedzme – naivite. Špecifickým nebezpečenstvom siekt a najdôležitejším dôvodom, prečo treba pred sektami varovať je to, že počas spolupráce s nimi sa mení charakter, podstata človeka, tak silne, že mu nezostáva žiadna šanca sektu opustiť. Sekty zámerne ničia vôľu jednotlivcov, ktorí už sami o sebe nie sú ničím. Sú bez spoločenstva bezcenní.

Za veľmi negatívny jav považujeme rozmach a prejavy nacionalizmu a rasizmu v jeho rôznych podobách – antisemitizmus, predsudky proti Rómom a menšinám, ktoré majú neraz tragické dôsledky. Obe tieto hnutia sú vo svojej podstate antihumánne. Hoci na Slovensku sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie a nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (článok 12 Ústavy, ustanovenia Trestného zákona), štát i spoločnosť musia vykonať ešte veľmi veľa, aby minimalizovali dôsledky konania uvedených extrémistov.

Aj my Slováci sme mali veľkých mysliteľov, ale vzhľadom na našu neveľkú populáciu, i na prakticky neexistenciu vlastného štátu až do roku 1918 svet o nich nevedel. Nemyslíš, že by sme dnes mali túto neznalosť odstraňovať a viac informovať o menej známych osobnostiach, ako boli napríklad Ján Lajčiak či Ján Maliarik z Veľkých Levárov? Okrem národovcov, ktorí sú známejší, by si aj mnohí ďalší zaslúžili, aby o nich vedeli čo najširšie vrstvy našich občanov i zahraničné odborné kruhy?

Máš pravdu, aj Slováci mali vo svojich dejinách významné postavy, a to tak v období existencie Rakúsko-Uhorska, ale aj po roku 1918. Ide nielen o najvýznamnejšie a známe postavy, ale aj rad ďalších, svetu ale aj našej verejnosti málo známych osobností, ktoré by si zaslúžili náležité zhodnotenie. Verím, že sa postupne k tomu historici dostanú a obohatia spektrum poznania a zaplnia biele miesta v našej histórii.

Uplynulo takmer rovné štvrťstoročie od novembrových udalostí, ktoré sa snažili znovu nastoliť demokraciu a jej pravidlá. Ako to vyzerá s jedným z troch základných pilierov štátnej moci – s oblasťou práva a spravodlivosti? Čo treba vykonať, aby sme sa vyrovnali krajinám, kde sa princípy práva kontinuálne rozvíjajú bez prerušenia celé stáročia? A kde máme najväčšie rezervy v tejto oblasti?

V uplynulom štvrťstoročí od novembrových udalostí došlo k výrazným zmenám aj v oblasti práva a spravodlivosti. Buduje sa nový právny poriadok, prijalo sa množstvo nových zákonov, robia sa zmeny, ktoré by mali prispieť k budovaniu právneho štátu, orgánov spravodlivosti – justície a prokuratúry. Žiaľ, nie všetky opatrenia viedli k žiadúcim výsledkom. Príliš veľa problémov pretrváva v normotvorbe. Svedčí o tom napr. fakt, koľko zákonov je vrátených prezidentom parlamentu, koľko zákonov sa dostane pred Ústavný súd s označením, že sú protiústavné. Veľké nedostatky sú v oblasti súdnictva, napr. chybné postupy pri vedení procesov, chybné rozhodnutia, ktoré majú za následok prepustenie väzňov, odvolania na Medzinárodný súd v Štrasburgu a následné vyplácanie tisícov eur ako odškodné. Za tieto pochybenia sú predsa zodpovedné konkrétne osoby. Je žalostný fakt, že parlament, ale aj súdnictvo požíva taký nízky stupeň dôvery obyvateľstva. Očakáva sa, že orgány štátnej moci a správy budú v smere nápravy robiť účinnejšie a efektívnejšie opatrenia.

Počas svojej profesionálnej kariéry mal si možnosť dostať sa do blízkosti početných politikov – pred novembrom i po ňom. Mohol by si spomenúť nejaký neformálny, skôr ľudský zážitok či príhodu. Povedzme niečo neformálneho zo života Gustáva Husáka. Alebo tie takzvané ľudské prístupy politikov – tých včerajších i tých súčasných – sú len dobre premysleným marketingovým ťahom na zvyšovanie osobnej popularity?

Áno, máš pravdu, počas dlhých rokov môjho aktívneho pôsobenia mal som veľa príležitostí stretnúť sa s viacerými významnými osobnosťami nášho vedeckého, kultúrneho, spoločenského i politického života. Jednou z nich bola aj osobnosť Dr. Gustáva Husáka. Spomínam si na stretnutia s ním po jeho prepustení z väzenia, občianskej a právnej rehabilitácii, keď začal pracovať v Ústave štátu a práva SAV, kde sa sústredil na problematiku národnooslobodzovacieho a protifašistického boja a najmä miesta a významu SNP v najnovších dejinách Československa. Rezultátom jeho práce bola publikácia Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (1964). V tomto období sme sa pravidelne stretávali aj na zasadnutiach Predsedníctva Slovenského výboru pre dejiny protifašistického hnutia ako jeho členovia.

Ale mal som tú česť stretávať sa s ním aj takpovediac súkromne prostredníctvom jeho druhej manželky Vierky, ktorá bola mojou dobrou priateľkou. Po jeho nástupe do najvyšších straníckych a štátnych funkcií sme sa už nestretli. Naposledy osobne až nad otvoreným hrobom jeho manželky Vierky, keď som mu kondoloval. Bolo na ňom vidieť, že hoci bol tvrdý chlap, jej smrť ho hlboko zasiahla a zlomila.

Pri tejto krátkej spomienke chcem dodať, že osobne považujem Gustáva Husáka za jednu z najvýraznejších a najvýznamnejších osobností moderných slovenských dejín, za najvplyvnejšiu osobnosť slovenskej povojnovej politiky. K pravdivému obrazu tejto osobnosti a jeho doby sa ešte historici nedopracovali.

Ako sekulárny humanista chcem zdôrazniť aj fakt, že Gustáv Husák bol tiež svetským humanistom, že uznával vedecký svetový názor, že bol od svojich mladých rokov až do svojho skonu ateistom. Som rád, že som mohol s ním niekoľko rokov spolupracovať.

Vzdelávanie mladej generácie je jedným z pilierov budovania úspešnej budúcnosti. Mečiarov systém zriaďovania univerzít či ich detašovaných pracovísk takmer v každom okresnom meste bol výsmechom vzdelávacieho systému. Dnes sa vládna moc pokúša príliš rozsiahly systém vysokého školstva istým spôsobom zužovať. Ako by to mala robiť, aby sa nevylialo s vaničkou aj dieťa?

Treba súhlasiť s tézou, že vzdelávanie mladej generácie je jedným z pilierov úspešnej budúcnosti a z tohto aspektu treba podporiť každé úsilie a kroky vlády k podpore zdokonaľovania a výstavby školského systému vrátane vytvárania nových vysokých škôl a fakúlt, a ich detašovaných pracovísk. Ale za mečiarizmu sa v tomto smere presolilo. Týka sa to aj právnických fakúlt, ktorých je dnes na malom Slovensku sedem (Bratislava 2, Trnava, Sládkovičovo, Banská Bystrica, Ružomberok, Košice), pričom nevznikali vždy z hľadiska celospoločenských potrieb, ale často len z hľadiska osobných ambícií a finančných záujmov. Pritom treba uviesť, že okrem nich bolo zriadených aj niekoľko fakúlt verejnej správy. Je len prirodzené, že školy nemohli mať dostatok kvalifikovaných učiteľov, a aj preto zaznamenávame jav „lietajúcich“ profesorov, pôsobiacich aj na troch fakultách. Aj to je jeden z dôvodov prudkého poklesu úrovne štúdia. Znižovanie počtu fakúlt, či škôl však nie je jednoduchý proces. Budovať na zelenej lúke možno budovy, ale nie vzdelávacie inštitúcie. Spomínam si v tejto súvislosti, koľko úsilia, námahy, ale aj času to stálo, kým sa v časoch socializmu vybudovala v Košiciach plnohodnotná samostatná fakulta.

Keď hovoríme o školstve a vzdelávaní, chcem ťa poprosiť, aby si uviedol zopár mien svojich kolegov zo štúdií, ktorí vyorali v slovenskom právnickom svete hlbšiu brázdu a rovnako aj zopár mien svojich žiakov, ktorí sa úspešne uplatnili vo svojej profesii doma či aj v zahraničí.

Patrím ku generácii, ktorá nastúpila na vysoké školy po Februári 1948 a prežila zmeny tak v obsahovej, ale aj organizačnej sfére, ale aj proces demokratizácie a s tým súvisiace zmeny dotýkajúce sa tak mnohých študentov, ale aj profesorského zboru. Nástup, a potom proces budovania nového spoločenského poriadku sme prežívali v podstate po celý aktívny život pred odchodom do dôchodku. Sem patria aj udalosti rokov 1968 – 1969 a následná normalizácia, a následne november 1988 a jeho dôsledky. Čo sa týka spolužiakov môjho ročníka, žiada sa uviesť, že viacerí dosiahli významné postavenie v justícii, verejnej správe i hospodárskom živote. Chcem však uviesť len jednu oblasť. Domnievam sa, že v dejinách fakulty sa nenájde ročník, z ktorého by vzišlo 12 univerzitných profesorov – Ján Azud (medzinárodné právo), Pavol Dojčák (teória), Jozef Dzugaš (teória), Michal Gašpar (správne právo), Vojtech Hatala (trestné), Ladislav Hubenák (právne dejiny), Eugen Husár (trestné), Juraj Kolesár (roľnícko-družstevné), Martin Kontra (ekonómia), Gabriela Nikšová (trestné), Ján Pleva (história), Ľudovít Pezlár (ekonómia), ktorý bol našim spolužiakom, ale štúdium dokončil v ZSSR. Do tejto skupiny patrí aj doc. Ladislav Košťa, ktorý z postu riaditeľa ÚŠaP SAV prešiel do politického života a neskôr zastával aj post ministra spravodlivosti. Možno právom konštatovať, že prispeli svojim dielom k rozvoju socialistickej právnej vedy v Československu a k výchove mladej právnickej generácie. Čo sa týka mojich poslucháčov a ašpirantov, viacerí z nich dosiahli významné postavenie a vedecko-pedagogické hodnosti, ale aj vo verejnom či politickom životne (napr. doc. Vladimír Lexa, Ján Richter, atď.).

A čo by si ty ako vysoko kvalifikovaný odborník odkázal mladej generácii pri jej štarte do života, na čo sa má zamerať, čo podporovať a proti čomu bojovať? Iste je množstvo negatívnych javov v našom verejnom a politickom živote, ktoré si vyžadujú postupné obmedzovanie až po úplnú likvidáciu. Len na ukážku stačí vymenovať korupciu, klientelizmus, partokraciu, rodinkárstvo…

Na rozdiel od mojej generácie, ktorá po skončení vysokoškolského štúdia nemala v podstate problémy s hľadaním zamestnania, súčasnej generácii nemožno závidieť, keď pomerne vysoké percento absolventov sa ocitá na úradoch práce, alebo často musia absolvovať rekvalifikačné kurzy. Teda prvá a základná otázka je otázka chleba – získania vhodného zamestnania. Ťažko možno od tejto generácie žiadať, že sa aktívne zapojí do boja proti uvedeným javom, pretože často sa prejavuje strach o stratu zamestnania a vlastnú existenciu. No sú tu aj iné problémy. Nepochybujem, že väčšina mladých ľudí sú čestní ľudia, ale sú často obklopení nepriaznivým prostredím, pôsobia na nich nepriaznivé vplyvy, s ktorými sa ťažko vyrovnávajú. Ale predsa, dúfať, že táto generácia sa bude postupne vyrovnávať a prekonávať uvedené negatívne javy.

Už takmer plných 21 rokov žijeme v samostatnom štáte. Už sa nemôžeme vyhovárať na Maďarov či Čechov za všetky úspechy i prehry, škandály či nedostatky, zodpovedáme si samy, presnejšie politická reprezentácia, ktorú sme si v slobodných voľbách zvolili. Mohol by si celkom stručne vymenovať naše najvýznamnejšie úspechy, ale aj tie najväčšie zlyhania?

Vytvorenie samostatného štátu otvorilo nové horizonty pre pozitívny národný vývoj, ale prinieslo aj rad nových problémov. Sme zodpovední sami za seba. Popri pozitívnych javoch pri riešení budovania nového štátu, v budovaní štátnych orgánov, riešení hospodárskych otázok, sa však nová politická reprezentácia dopustila aj celého radu prešľapov proti princípom demokracie, pri divokej privatizácii, a podobne. Dobré meno nám neurobil napríklad ani únos prezidentovho syna, či výbuch auta Róberta Remiáša, a pod.

Sú dva spoločenské fenomény, ktoré by v každom demokratickom štáte mali byť nezávislé. Je to justícia a sú to médiá. Ako sme na tom u nás, na Slovensku?

Súčasťou premien uskutočnených po novembri 1989 je aj oblasť justície a závažné zmeny sa zaznamenali aj v oblasti médií, ktoré prešli v rozhodujúcej miere do súkromných rúk. Oba tieto inštitúty by mali byť nezávislé. Mám obavy, že tomu tak celkom nie je. Veď si len spomeňme na vystúpenia opozície v tejto súvislosti v parlamente, ale aj v iných súvislostiach. Mnoho občanov v rôznych prieskumoch spochybňuje nezávislosť súdov a prejavuje k nim vysoký stupeň nedôvery. Ešte nižší stupeň nezávislosti sa prejavuje v médiách, ktoré prezentujú predovšetkým želanie a záujmy svojich majiteľov.

A celkom na záver: Aký je odkaz jubilujúceho renomovaného právnika „domovu a svetu“ pre najbližšie obdobie života našej slobodnej spoločnosti, ktoré sa začalo písať v novembri 1989?

Je to už temer štvrťstoročie od novembrových dní roku 1989, ktoré otvorili cestu budovania demokratického systému v našom mladom štáte. Ešte stále sa nenaplnili, respektíve len sčasti naplnili heslá a sľuby, ktoré odznievali z novembrových tribún. Naša demokracia je stále krehká. Treba vyvíjať maximálne úsilie o budovanie právneho štátu a odstraňovaniu prekážok a balvanov z cesty, aby občan sa cítil naozaj slobodným členom národného spoločenstva, ktoré si ctí, rešpektuje, zachováva a ochraňuje ľudské práva. A samozrejme, aby štát i verejné orgány vytvárali aj hospodárske podmienky pre dôstojný život všetkých občanov. Je treba budovať občiansku spoločnosť. Znamená to, že ak si neželáme znásilňovanie zmýšľania, svedomia a viery občanov, musíme rešpektovať túto realitu, zachovávať zásady plurality, prejavovať úctu k inak zmýšľajúcim, nájsť nové formy spolužitia medzi ľuďmi s rozdielnym svetonázorom. To znamená, že úcta pred ľudskými právami a slobodami nedovolí povyšovať jednu filozofiu, jedno náboženstvo nad ostatnými a riadiť občiansky život v štáte.

Pod čiarou

Rozhovor sa uskutočnil v októbri 2013.

Profesor JUDr. PhDr. LADISLAV HUBENÁK, DrSc. sa narodil 27. 10. 1928 v Horši, okres Levice. V roku 1952 absolvoval Právnickú fakultu UK v Bratislave (JUDr.), v roku 1963 Filozofickú fakultu UK v Bratislave (PhDr.), v roku 1963 obhájil kandidatúru vied v oblasti histórie na FiF UK, v roku 1966 sa habilitoval za docenta na tej istej fakulte, v r. 1977 získal titul doktora historických vied na SAV v Bratislave a v r. 1978 bol mu udelený vedecko-pedagogický titul riadneho profesora v odbore československé dejiny.

Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na Právnickej fakulte UK v Bratislave, externe na Právnickej fakulte UJEP v Brne, Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, na Právnickej fakulte v Banskej Bystrici, na Vysokej škole ZNB i ako vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV. Pôsobil na viacerých univerzitách, v SAV, na Ministerstve školstva SR.

Patrí medzi popredných právnych historikov. Je autorom resp. spoluautorom početných publikácií, učebných textov, vedecko-popularizačných článkov v dennej i periodickej tlači, rozhlasových a televíznych reláciách. Viaceré jeho práce boli ocenené Slovenským literárnym fondom, Predsedníctvom SAV a Zväzom slovenských novinárov i niekoľkých vydavateľstiev. Ako vedec spája právnickú erudíciu so znalosťami historika. Je nositeľom početných ocenení a vyznamenaní, o. i. titulu Senior roka 2012, ocenenia Za vernosť humanizmu od Spoločnosti Prometheus a i. Je mnohostrannou osobnosťou, ktorá priniesla výrazný vklad do histórie práva a právneho vedomia na Slovensku a vychovala desiatky významných právnych odborníkov.

Autor fotografie Ladislava Hubenáka: © Peter Porubčan

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

PhDr. Miroslav Janek
– narodil sa 18. 6. 1933 v obci Palúdzka, ktorá je od roku 1960 mestskou časťou Liptovského Mikuláša
– spisovateľ, publicista, umelecký kritik, prekladateľ, politik a diplomat
Čerpané z: vlastný zdroj

Súvisiace články:
V súkruží búrlivých čias (03.11.2014)

Miroslav Janek, 16. 11. 2014 | Prečítané: 2092 | Rubrika: Kto sú humanisti?

Zbierka na ochranu humanistov

Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie.

Pozri: Globálna kampaň na ochranu humanistov.

HELP US PROTECT HUMANISTS AT RISK
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Istý čas môžu
15-12-17 * 12:28
 Istý čas môžu
15-12-17 * 09:43
 Re: S kým?
15-12-17 * 09:12
Brajti
The Brights
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore