www.humanisti.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovKníhkupectvo AlternatívaAteisti Českej republikyHumanistickí ateistiVoľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyWave of Reality
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @693
Počítadlo

Spam poison
Spam poison

Humanizmus a politika

Alebo šesť nápadov ako zlepšiť svet

Úvodné poznámky

21. augusta 1952 na zakladajúcom kongrese Medzinárodnej humanistickej a etickej únie, sa predseda stretnutia Julian Huxley prihovoril účastníkom nasledovne:

„My humanisti by sme sa nenazývali humanistami iba ak by sme boli nespokojní s oficiálnymi a tradičnými učeniami a filozofiami. Ale nemôžeme sa uspokojiť s negatívnym názorom; musíme mať aj konštruktívny cieľ.

Náš humanizmus musí mať celok a jednotu v každej jednotlivosti, ale musí zahrňovať aj diverziu a rozmanitosť rôznych sfér reality, s ktorou sme v aktuálnej existencii konfrontovaní. Náš humanizmus by mal umožniť rôzne stupne dokonalosti v rôznych sférach, ktoré môžu dosiahnuť ľudské bytosti počas svojho rozvoja.“

Huxleyho slová stoja za zapamätanie, aj keď sa môžu zdať na prvý pohľad príliš zrejmé. Avšak história humanistického hnutia ukazuje, že boli ponechané na náhodu spolu s mnohými správnymi a vznešenými apelmi. Najprv sa stretli so súhlasom a boli ochotne citované, ale nikdy neinšpirovali nijaký sociálny a politický program. Racionálne, nezávislé myslenie a odvaha, ktoré boli tak užitočné pre humanistov v ich boji proti náboženskému útlaku, cirkevnej politike a silnej tradičnej morálke, nikdy neboli rovnomerne opakovane aplikované pri skúmaní iných sfér sociálneho života a neboli aplikované ani v konaní zlepšených riešení sociálnych a politických problémov. Teraz pre rýdzich humanistov a rýdze kritické myslenie, dogmy a klišé kázané ekonómami a politickými vedcami a opakované novinármi a politikmi by mohli byť atraktívnym cieľom kritiky ako odhalenia vo Svätom písme našich predkov. To nie je nič nové. To bol spôsob myslenia, z ktorého vznikol humanizmus v prvých dekádach nášho storočia. Počas dní, keď „vedecká presnosť“ tak efektívne neparalyzovala neviazané myslenie a samotní vedci usilovali o rolu, ktorá prekonala status tých, čo skúmajú „končatiny hmyzu“, niektorí z nich napomohli myšlienkam, ktoré by dnes boli minimálne ignorované. Poďme si v krátkosti niektorých z nich pripomenúť.

Myšlienky, ktoré presahujú humanistické hnutie

Najprv si predstavíme myšlienku sformulovanú Bertrandom Russellom – filozofom, ktorého mnohí považujú za človeka, ktorý inšpiroval súčasný sekulárny humanizmus. V kedysi renomovanej eseji „V žehnaní záhaľky“ napísal nasledovný návrh pri riešení problému nezamestnanosti.

„Predpokladajme, že určitý počet ľudí pracuje v továrni na výrobu špendlíkov. Vyrábajú toľko špendlíkov, koľko svet potrebuje a pracujú povedzme osem hodín denne. Zrazu niekto príde s objavom, ktorý umožní tej istej skupine ľudí vyrobiť dvojnásobný počet špendlíkov. Ale svet nepotrebuje dvojnásobné množstvo špendlíkov a tie sú už tak lacné, že sa už ťažko dajú predávať lacnejšie. V citlivom svete by každý uvážil možnosť pracovať v továrni na špendlíky štyri hodiny miesto ôsmych a všetko ostatné by bolo ako predtým. V aktuálnom svete by to bolo demoralizujúce. Ľudia stále pracujú osem hodín, je až príliš veľa špendlíkov, niektorí zamestnávatelia zbankrotujú a polovica tých, čo pracovali na výrobe špendlíkov je vyhodená z práce. Na konci je toľko voľna, koľko bolo plánované, ale polovica ľudí úplne zaháľa a druhá polovica je stále prepracovaná. Týmto spôsobom sa zaistí, že nevyhnutné voľno spôsobí trápenie, miesto toho, aby bolo zdrojom šťastia. Viete si predstaviť niečo bláznivejšie?“

Autor druhého politického projektu, ktorý by som chcel pripomenúť je možno najvýraznejší historik 20. storočia Arnold Toynbee, autor monumentálnej štúdie s názvom „Štúdium histórie“. Jeho vlastný návrh ako sa zbaviť niektorých trhlín v demokracii bol predložený v knihe „Dialóg Toynbeeho a Ikedu“ a predchádzala mu nasledujúca diagnóza politického myslenia:

„Človek je úžasne vynaliezavý vo svojej technológii a menej úžasne neschopný a nekreatívny vo svojej politike. Počet alternatívnych politických systémov, ktoré boli doteraz objavené, je malý a väčšina z týchto systémov sa po svojom aplikovaní ukázali ako nedostačujúce.“

Systém, ktorý vynašiel a obhajoval samotný Toynbee a nazval ho meritokraciou by podľa autora vyzeral nasledovne:

„Píše – mal by som preferovať zriadenie, ktoré dá väčšine negatívnu moc kontrolovať vládu pri použití veta v záležitostiach, ktoré sa týkajú záujmov väčšiny, bez toho aby som dal väčšine pozitívnu moc riadiť vládu. Myslím, že najlepší vládnuci orgán by bola meritokracia, ale aj v najúčinnejšie zvolenej meritokracii by nemala byť vyňatá kontrola ľudu, keďže aj tie najschopnejšie a najvznešenejšie ľudské bytosti môžu stále zlyhať a keďže moc sama o sebe korumpuje.

Vládnuca demokracia, ktorú mám na mysli by nemala byť volená ľudovými voľbami. Jedna z najhorších čŕt demokracie, priamej, či zástupnej, je fakt, že demokratickí politici sú v pokušení vykonať svoje vlastné voľby, alebo prehodnotiť svoje prvé priority a jednať podľa toho, namiesto toho, čomu veria, že by mohlo byť naozaj v záujme verejnosti. Radšej by som uprednostnil podporné a efektívne, zástupné, demokratické zriadenie s orgánom ľudovej kontroly vlády, ale škrtol by som voľby ako metódu zvolenia vládnucej meritokracie. Radšej by som tento riadiaci orgán videl zvolený sčasti kooptatívne a sčasti nominovaním sociálne a kultúrne nepolitickými a neekonomickými inštitúciami.“

Toľko teda Toynbee. Preskočme dopredu do deväťdesiatich rokov, aby sme si predstavili nasledujúci nápaditý projekt. Jeho autor Richard Rorty je renomovaným americkým filozofom a taktiež objektom mnohých klasifikačných kontroverzií. V roku 1995 Rorty publikoval článok, v ktorom kritizoval tradičnú „demokraciu strán“, ktorú pomenoval ako „politiku pohybu“ a navrhoval ju nahradiť systémom, ktorý pomenoval „politika kampane“.

„Participácia na tomto pohybe, hovorí Rorty, vyžaduje vnímanie individuálnych akcií namierených na konkrétne ciele ako etapy niečoho väčšieho- vyžaduje vnímanie ľudských záležitostí ako procesu rastu... Politika už nie je politikou, je to skôr matica nejakého „nového života v Kristu“ ako by povedal svätý Pavol, alebo „nového socialistického človeka“, ako by možno konštatoval Mao. Tento druh politiky predpokladá zrod novej krásy prostredníctvom kompletnej zmeny sveta. Miesto toho Rorty predkladá svoju „politiku kampane“, oslobodenú od takých predstáv ako „dozretie“, „rastúca racionalita“ a „historický progres“ bez ktorých by „politika pohybu“ nedokázala zdôvodniť samú seba a svoje činy. Kampane by boli namierené na ciele ako poskytnutie odborárskych práv robotníkom bez štátnej príslušnosti, zakázanie nákladným autám prechádzať cez Alpy, či zrušenie možnosti, aby skorumpovaná vláda zdôvodňovala svoju existenciu. Intelektuáli v každom storočí boli povzbudzovaní na začatie kampaní „potrebou“ dostať veci do perspektívy a naliehavosťou organizovať hnutia s dosahom prekračujúcim rámec vízie, niečo čo sa nachádza vo vzdialenej perspektíve. Avšak takýto postoj vytvoril z toho „najlepšieho“ niečo, čo je v rozpore s tým, čo je jednoducho iba „lepšie“, zatiaľ čo je múdrejšie, solidárnejšie a humánnejšie sa sústrediť na jednoducho to „lepšie“, ako hľadať niečo, čo by malo byť to „najlepšie“. Takýto postoj nikdy v skutočnosti neumožnil dosiahnuť to „najlepšie“, ale pomohol ľuďom zaslepeným myšlienkou dokonalosti prehliadnuť, zanedbať, či premárniť mnoho príležitostí, ktoré by boli síce v menšom merítku, ale boli by to reálne zlepšenia. A posledná vec, ktorá je na tomto postoji známa je, že spôsobil viac škody ako úžitku.“

Sú vyššie zmienené projekty úplne v súlade s ľudskými hodnotami? O tom sa dá pochybovať. Sú realistické? Možno viac ako sa na prvý pohľad zdajú; avšak to nie je ten dôvod, prečo som ich pripomenul a nie je to podľa mňa ani dôvod, ktorý ich robí hodných pripomenutia. Spomenul som ich kvôli ich autorom, ktorí neboli maniacki excentrici, ale významní učenci, ktorí mali odvahu hľadať lepšie riešenia, aby chránili ľudské hodnoty a záujmy nedogmatickým, neschematickým a nekonvenčným spôsobom. S týmto zreteľom sa zdá, že naplnili humanistickú identitu navrhnutú Huxleym lepšie ako skutoční členovia humanistického hnutia. Nenavrhujem, aby bol každý z tých projektov v celom svojom rozsahu implementovaný do praxe. Význam každého z nich by mal byť predmetom zváženia a diskusie. Len takéto zváženie a verejná diskusia nám v niektorých prípadoch môže pomôcť vyriešiť mnoho zdanlivo neriešiteľných problémov a postupne zlepšiť stav spoločenských vzťahov. Mohlo by to pomôcť aj pri vytvorení intelektuálneho prostredia, v ktorom by sa cítili nepohodlne novinári, či politici alebo kazatelia, ktorí s vážnosťou opakujú prázdne slogany, či propagujú pochybnú teóriu ako nezvratnú pravdu. Tento druh intelektuálneho prostredia by mohol prispieť k tomu, že voliči by boli menej prístupní vplyvu populistických, demagogických a tzv. charizmatických politikov, takže títo by nezískali verejnú podporu, len preto, že zmanipulovali emócie ľudí efektívnejšie ako ostatní.

Myšlienky zvnútra humanistického hnutia

Teraz, keď ste sa oboznámili s niektorými smelými myšlienkami na zlepšenie sveta, ktoré prišli z prostredia mimo humanistického hnutia, mali by sme sa držať odporúčania Juliana Huxleyho a príkladov Russella, Toynbeeho a Rortyho. Mali by sme nájsť exemplárne trhliny v demokracii a bez prehnaného rešpektu k hlboko zakoreneným tradičným inštitúciám a riešeniam, by sme mali nastoliť nové, pokusné riešenia, dúfajúc, že nás dostanú bližšie k humanistickej vízii humanity a ľudských vzťahov.

* * *

Jeden z najvypuklejších, avšak možno nie najdôležitejších defektov existujúcej demokracie je svojvoľne určený vekový limit, ktorý zabezpečuje právo voliť. V Poľsku, ako aj v iných krajinách, bol vek určený na minimálne 18 rokov. Zatiaľ som sa nestretol s nikým, kto by mi predložil uspokojivé argumenty podporujúce tento vekový limit. Tí, čo považujú toto riešenie za prijateľné vyhlasujú, že nejaký limit stanovený byť musí a keďže sme sa zhodli na tom, že v osemnástich rokoch je človek dospelý, tak bude tento limit fixovaný na veku 18 rokov. Takéto samovoľné riešenie nie je ani racionálne, ani férové. Napríklad odmieta dať volebné právo brilantnému multilingválnemu študentovi, ktorý je prvák na politických vedách, zatiaľ čo to právo dáva 100 ročnému analfabetovi, ktorý zabudol už aj svoje meno. Navrhujem tu odňať 100 ročným ich práva? Nie, ani im, ani nikomu inému. V každom prípade stojí za zváženie, či by nebolo možné ustanoviť minimálny vekový limit, ktorý by bol flexibilnejší a kde by mali mladí ľudia právo zúčastniť sa preskúšania, ktoré by im po ich zvládnutí zaručilo volebné právo, bez ohľadu na vek. Okrem splnenia požiadaviek sociálnej bezúhonnosti, pričom by vznikla inštitúcia „občianskeho preskúšania“, by to mohlo prispieť k rozvoju politických znalostí ako aj k všeobecným znalostiam a „politickej rozvahy“ v našej a iných krajinách. Je pravdepodobné, že by veľké množstvo mladých ľudí, niekedy aj kvôli prestíži, vynaložilo značné úsilie, aby týmto preskúšaním prešli. Museli by tvrdo pracovať, aby získali vyžadované poznatky, čo by malo za následok rast sociálnej zodpovednosti a racionality.

* * *

Medzi najdôležitejšie hodnoty a ciele predkladané teoretikmi a praktikmi humanizmu patria ašpirácie na rozšírenie sféry slobody, vrátane slobody výberu v osobnom a spoločenskom živote. Ako všetci vieme, sloboda výberu v tradičnej demokracii je na vyššom stupni ilúziou: na jednej strane, v praxi nemôžeme nič povedať pri procese výberu kandidátov, na druhej strane výhra vo voľbách vyzerá veľmi úboho vzhľadom na realizáciu volebných sľubov. Taktiež sa stane, že nepodporujeme nijakého z kandidátov – aký druh slobody voľby máme v tejto situácii? Je naozaj nutné, aby bola sloboda výberu limitovaná na slobodné voľby? Prečo nezvážiť rozšírenie slobody výberu na občianske práva a slobody a dať každému právo vybrať si stupeň zapojenia sa do štátnych a spoločenských záležitostí vybratím si typu občianstva z rôznych kategórií definovaných na základe stupňa zapojenia.

* * *

Podľa tradície sú naše občianske záväzky výsledkom jednoduchého faktu, že sme sa narodili v určitom štáte. Iba z tohto dôvodu sme zákonne zaviazaní ho brániť, platiť dane a rešpektovať štátne symboly, aj keby sme si mysleli, že nie sú hodné nášho rešpektu. Takáto viera je pozostatkom času a filozofie, podľa ktorej „je štát prvotnejší a signifikantnejší ako indivíduum, ktoré sa môže realizovať a nadobudnúť morálnu hodnotu iba v rámci štátu“. Z liberálneho a humanistického pohľadu je však pravdou opak: je to štát, ktorý by mal slúžiť občanom a číry fakt narodenia sa v určitom štáte nemôže viesť k nijakým záväzkom. Inštitúcia občianskych povinností môže byť nutná po určitý limitovaný stupeň, avšak nemôže byť zdôvodnená úplne – je nemožné úplne zdôvodniť povinnosti, ktoré rezultujú iba z povinného členstva v akejkoľvek organizácii. Pri pohľade na uvedené fakty sa zdá, že vzťahy medzi štátom a jednotlivcom by boli spravodlivejšie, keby občania mali právo prijať, či odmietnuť aspoň niektoré z týchto povinností spolu s privilégiami, ktoré sa k nim vzťahujú. Sú takí, ktorí neočakávajú, alebo dokonca nechcú nijakú štátnu asistenciu a taktiež očakávajú, že štát sa im nebude miešať do ich osobných životov. Sú ľudia, ktorí si neželajú vykonávať vojenskú službu, alebo inú sociálnu službu, takí, čo si neželajú platiť dane, alebo sa dokonca zúčastňovať volieb. Taktiež sú pripravení pokryť celú sumu na vzdelanie svojich detí, náklady na lekársku službu a nebudú žiadať o benefity pri finančných ťažkostiach. Na druhej strane sú ľudia, ktorí ochotne venujú rok svojho života vojenskej, alebo inej sociálnej službe, budú platiť vyššie dane atď za právo na bezplatnú lekársku starostlivosť, sociálne benefity za všeobecný pocit bezpečia. Nemali by sme mať právo určiť si stupeň našej nezávislosti na štáte? Sú takí, ktorí by v prípade cudzej invázie vstúpili do armády a iní, ktorí by uprednostnili byť uvoľnení z tejto čestnej povinnosti. Nakoniec, niekto by mohol preferovať liberálnu okupáciu spojených holandských a švédskych ozbrojených síl pred suverénnym, totalitným štátom, ktorý potláča jeho práva a slobody. Máme naozaj právo nútiť ľudí, aby bránili štát, s ktorým sú zviazaní iba etnicky a ktorí z morálneho hľadiska odmietajú?

V praxi taký systém s rozšírenými občianskymi slobodami by mal dve, alebo viac kategórií občianstva – od toho najangažovanejšieho, s mnohými povinnosťami a privilégiami až po liberálne, kde by povinnosti aj privilégiá boli limitované na nutné minimum. Takýto systém by bol efektívnejší pri obrane slobôd jednotlivcov a menšín pred tyraniou väčšiny. Taktiež by, napriek zväčšenej komplexite vzťahu štát - občan, zlepšil stabilitu štátu a zmena vlády by nemusela znamenať taký politický posun doprava, či doľava. Takéto posuny by primárne rezultovali zo zmien individuálnych preferencií a rozhodnutí prislúchajúcich vzťahom ľudí so štátom.

* * *

Posledná trhlina demokracie, ktorú tu chceme vyliečiť, je fakt, že demokracia legitimizuje boj o moc a v dôsledku toho vedie k preskupeniu úlohy moci v spoločnosti. Riešenie bežne aplikované na presunutie efektov tohto fenoménu spočíva v daní väčšej moci lokálnym komunitám, ktoré – aj keď sa zdá že to má nejaké výhody – považujeme za nedostatočné, najmä v Poľsku, kde právomoci dané lokálnym komunitám vyúsťujú v nevyvinutú demokratickú kultúru a inštitúcie, ktoré nie sú kontrolované, sa stávajú autokratívnejšími a skorumpovanými. Nemali by sme rozmýšľať nad novými spôsobmi limitovania nadbytočnej moci, aj keď bola vytvorená demokraticky?

Zvážme postupnú transformáciu politického systému od dnešnej „demokracie orientovanej na moc“ k modelu pomenovanému „demokracia orientovaná na úlohy“. Tradičná demokracia orientovaná na moc je systém zameraný na produkciu relatívne trvanlivých inštitúcií moci: prezidenti, vlády, parlamenty a lokálne vlády. Všetky tieto inštitúcie majú vopred určené vykonávanie a udržovanie svojej moci – je to v záujme ľudí pri moci a je to súčasť ich charakteru, je to hlboko zakorenené v politickej tradícii a spĺňa to určité potreby veľkej časti spoločnosti – najmä tých, ktorí majú radi silné vlády. Inštitúcie moci sa realizujú prostredníctvom rôznych zákazov a vyhlášok ako aj symbolickým spôsobom – pri rôznych štátnych oslavách, príhovoroch, vyhláseniach, spektakulárnymi prehliadkami limuzín v uliciach miest, svätými omšami, národnými hymnami atď. Pre všetky tieto a iné dôvody, inštitúcie moci obyčajne obmedzujú našu slobodu viac, ako je skutočne nutné a pritom neplnia svoje povinnosti. Tieto dve slabiny by mali byť napravené demokraciou orientovanou na úlohy – čiže systému orientovaného na vytvorenie pracovných skupín, ktoré by mali vykonávať určité úlohy a ktoré sú zvyčajne rozpustené po vykonaní danej úlohy. Tento systém by signifikantne redukoval úlohu inštitúcií, ktorých funkcia by bola najmä symbolická: úloha hlavy štátu, hlavy vlády atď. štátne inštitúcie by medzi sebou spolupracovali a spolupracovali by s pracovnými skupinami pri výkone určitých povinností nie formálnej, ale permanentne pracujúcej hierarchicko – symbolickej štruktúry nazývanej vláda. Rada ministrov by riešila len výnimočné prípady a iba výnimočne by si počas takýchto stretnutí zvolila svojho predsedu. Ministri by boli priamo zodpovední parlamentu (relevantnému výboru) a mohli by byť individuálne nahradení, čo by posilnilo stabilitu systému. Predstavitelia zvlášť dôležitých pracovných skupín, vymenovaní parlamentom, by za zúčastňovali sedení rady ministrov v rovnom zastúpení. Parlament by mal prijímať, či zamietať návrhy projektov a rozpočty navrhnuté pracovnými skupinami. V krátkosti, zmysel štátnych inštitúcií, ich existencie a práce by bol vyjadrený ich výkonmi pri určitých úlohách namiesto vykonávania moci.

Tí, čo považujú tento prístup riešenia štátnych záležitostí za naivný, by si mali pripomenúť, že niektoré krajiny už vykonávajú niektoré z tých elementov. Zoberme si ako príklad Švajčiarsko. Ústava tejto krajiny obsahuje ustanovenie, ktoré jednoznačne vyhlasuje, že Švajčiarsko by nemalo mať hlavu štátu a vlády a bez premiéra si počína celkom dobre (tzv. prezident nemá nijaké zvláštne právomoci a privilégiá oproti ostatným členom vlády a je hlavne určený na reprezentáciu). V USA a niektorých európskych krajinách boli počas rokov utvorené pracovné skupiny. Zaoberali sa politikou a legislatívnymi projektmi. Počas svojej existencie nemajú zvyčajne rozhodujúce konečné právomoci, ale ich skutočná úloha je niekedy veľmi dôležitá. Je pravdepodobné, že v budúcnosti spôsob ich zapojenia bude demokratickejší a ich právo rozhodovať vzrastie.

Tendencia, o ktorej sa tu bavíme, sa zdá byť v súlade s humanistickým modelom spoločenských a politických vzťahov a taktiež vyzerá sľubne z praktického hľadiska. Je pravdepodobné, že napríklad, medzi uchádzačmi o prácu v inštitúciách, ktoré sú vytvorené na určitý časový úsek, aby vyriešili určitý problém, bude menej tých, ktorí sú motivovaní túžbou kontrolovať druhých a na druhej strane, bude viac tých, ktorí majú vážny záujem nájsť riešenie. A ako bolo spomenuté predtým, niektoré zo štátnych inštitúcií budú pracovať nepretržite, avšak ich počet a právomoci by boli zmenšené.

Záverečné poznámky

Oboznámili sme sa s niekoľkými – presnejšie povedané so šiestimi – politickými myšlienkami, ktoré podľa nášho názoru spĺňajú kritériá humanistickej identity, obsiahnutej v Huxleyho citáte uvedenom na začiatku tohto príspevku. Rozhodol som sa tu o nich diskutovať, aby som pripomenul a odporučil našej komunite určité pochopenie humanizmu. Humanizmus, ktorý mám na mysli, by nemal byť limitovaný kritikou náboženstva a odmietania tradičných dogiem. Mal by vytvoriť pozitívne programy nasmerované na zlepšenie sveta a v tom istom čase „umožniť rôzne stupne perfekcie v rôznych sférach výdobytkov, ktoré sú ľudské bytosti schopné dosiahnuť, počas svojho vývoja“. Nechcem tým povedať, že vytvorenie a obhájenie takýchto ambicióznych a viac menej nerealistických myšlienok by malo byť jediným, či hlavným spôsobom zapojenia sa humanistov do politiky. Avšak mali by sme venovať viac času a energie tejto forme politickej aktivity, keďže sa zdá že humanizmus je jediným organizovaným, sociálnym a intelektuálnym hnutím, schopným vyzvať a prekonať množstvo sociálnych a politických mýtov.

  1. Julian Huxley, International Humanist, júl 1992
  2. Bertrand Russell, In Praise of Idleness, Unwin Hyman Limited 1950
  3. Arnold Toynbee, The Toynbee-Ikeda Dialogue, Man Himself Must Choose, Kodansha International Ltd.
  4. Richard Rorty, Movements and Campaigns, Dissent 1995

Prednáška bola prečítaná počas slávnostného odovzdávania Cien humanistov 2011 dňa 18. júna 2011 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave. V zastúpení nemocného Andrzeja Dominiczaka – predsedu poľských humanistov ju predniesol Mgr. Boris Vigaš.

Foto: © Peter Porubčan

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

Andrzej Dominiczak
– narodil sa 15. decembra 1954 vo Varšave
– občiansky aktivista, novinár, prekladateľ
– predseda Spoločnosti humanistov (Towarzystwo Humanistyczne) v Poľsku
Čerpané z: Spoločnosť Prometheus

Andrzej Dominiczak, 20. 06. 2011 | Prečítané: 2665 | Rubrika: Kto sú humanisti?

Euro kalkulačka
Euro kalkulačka EUR Euro kalkulačka SKK
Anketa
Čítali ste knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu, ktorú napísal Paul Kurtz?

Áno (364 hl.)
 
Nie (254 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 618
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Ceny humanistov 2017
Jubilejný 10. ročník sa uskutoční v sobotu 17. júna 2017. Sledujte neskôr uverejnenú pozvánku s bližšími informáciami.
Nové vo fóre
Brajti
The Brights
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore