www.humanisti.sk
Súťaž o knihu
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Slovenské súťaže.skNAJsúťaže.skeSúťaže.skKochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @501
Počítadlo


Spam poison

Matej Korvín

(Recenzia)

Antonín KALOUS: Matyáš Korvín (1443 – 1490)
Uhorský a český kráľ

Matyáš KorvínČeská historiografia konečne splatila dlh nepovšimnutému českému kráľovi, ktorého vnímala skôr ako uhorského panovníka, úhlavného protivníka Juraja Poděbradského a bezohľadného uzurpátora. Túto až démonizovanú predstavu, bežnú od čias Františka Palackého, českí vedci v posledných dvoch dekádach (predovšetkým zásluhou Josefa Macka a Josefa Válku) výrazne korigovali; zásadnú zmenu pohľadu ale prináša až Kalousova kniha, vôbec prvá, ktorú české dejepisectvo tejto mimoriadnej osobnosti venovalo.

Autor sa na svoju úlohu dlhú dobu zodpovedne a systematicky pripravoval. Počas štúdií v Budapešti zvládol maďarčinu, podnikal sústavné archívne výskumy doma i v zahraničí, pôsobením kráľa Mateja sa zaoberal na stránkach svojej objemnej dizertácie a publikoval množstvo sprievodných štúdií, z ktorých v práci výdatne čerpá. Aj preto je jeho poctivé dielo najfundovanejším textom, aký bol v českej odbornej produkcii o Matejovi Korvínovi napísaný. To je nesporný a nespochybniteľný fakt.

Vďaka Kalousovým znalostiam prameňov uhorského i talianskeho pôvodu a modernej maďarskej historiografie môžeme dnes uviesť na pravú mieru po roky tradované chyby a omyly, preberané z nemeckej, anglosaskej i poľskej vedeckej literatúry. Matejovo vládnutie sa tak často objavuje v prekvapivom svetle. Pre ilustráciu uvádzam len niekoľko najzávažnejších korekcií. Hoci sa Korvín rád štylizoval do role udatného obrancu kresťanskej Európy proti tureckému nebezpečenstvu, v skutočnosti s Osmanmi poriadne bojoval len trikrát (v rokoch 1463/1464, 1475/1476 a 1480/1481) a pred výpravou proti Jurajovi Poděbradskému s nimi uzatvoril trojročné prímerie. Mimochodom vojnu proti husitským Čechám asi chápal aj ako satisfakciu za nepríliš vydarenú vojenskú výpravu do Moldavska v roku 1467. Súčasné maďarské bádanie, ktorého výsledky autor na niekoľkých miestach tlmočí a rozvíja, už opustilo staršie tézy o centralistickom a renesančnom charaktere Korvínovho uhorského štátu, i keď nepopiera silu talianskych vplyvov. V súlade s týmto zistením sa ocitajú taktiež závery o prevažujúcom neskoro gotickom ráze Matejovho dvorného umenia, ktorého podobu renesančné elementy skôr doplňovali, než samostatne utvárali. Kráľ, okamžite rozpoznávajúci význam kníhtlače, si však vydržiaval humanisticky orientovaných talianskych historikov, ktorí jeho osobnosť a panovanie vykreslili natoľko pozitívne, že sa moderná veda len obtiažne prediera k skutočnému obrazu panovníka.

To bol snáď aj jeden z dôvodov, prečo Kalous programovo rezignoval na celistvý Matejov životopis (viac si všíma iba rodový pôvod a mladosť) i na sústavnejšie vykreslenie jeho uhorskej politiky. Viac ho upútali záležitosti systému výkonnej moci („povýšenci“ Matej Korvín a Juraj Poděbradský sa príznačne spoliehali najmä na príbuzných a priateľov), dvorná kultúra, panovníkove finančné zázemie, predovšetkým v súvislosti s vojnovými výbojmi proti českým krajinám, vzťahy s Osmanskou ríšou, s talianskymi oblasťami, s pápežstvom, s cisárom Fridrichom III., ktorý si robil nároky na Svätoštefanskú korunu, a najmä pôsobenie v susedných krajinách Koruny českej, zvlášť na Morave. Tu všade prichádza so zaujímavými poznatkami, neraz získanými štúdiom dosiaľ nezverejnených materiálov. Napodiv mierne bokom ostal Matejov vzťah k Poľsku a rovnako problém jeho ašpirácií na získanie titulu rímskeho kráľa, prípadne cisára. Na rozdiel od iných bádateľov sa autor stavia k tejto otázke rezervovane a vojnu proti Fridrichovi III. interpretuje skôr ako snahu znehodnotiť zmluvy z Viedenského Nového Mesta, v ktorom uhorskí zástupcovia v roku 1463 uznali habsburské nároky na krajiny Koruny svätoštefanskej, avšak iba v prípade úmrtia Mateja bez legitímnych potomkov. Zásadnej úlohy pápežskej diplomacie pri dojednaní týchto dohôd, ich miesta v chystanej antitureckej kruciáte a zjavného protipoděbradského vyostrenia sa Kalous dotkol len letmo. Zato upresnil dátum smrti prvej Matejovej manželky Kataríny Poděbradskej, ktorej skon v druhej polovici februára (iste nie 8. marca) 1463 uľahčil Matejovu ústretovosť voči návrhom Pia II.

K politike Apoštolskej stolice si dovolím vzniesť jednu poznámku. Autor monografie neskrýva presvedčenie, že sa Matej tešil plnej podpore pápeža Pavla II., a to aj po olomouckej voľbe českým panovníkom v máji 1469 a po spektakulárnom potvrdení českého kráľovského titulu v májovej Jihlave v roku 1471. Nie som si tým istý. Zdvorilostné obraty v korešpondencii medzi potentátmi nemusia nutne reflektovať zložitú realitu. V súlade s poľskými bádateľmi, najmä Kazimierzom Baczkowským, sa domnievam, že Pavol II. nemal v úmysle popudiť ani poľského kráľa Kazimíra IV., ani cisára Fridricha – a Korvína, na rozdiel od svojho nástupcu Sixta IV., výraznejšie nepreferoval. Publikácia, ktorá pre českú verejnosť nadlho zostane výdatným zdrojom poučenia nielen o Matejovej vláde v krajinách Českej koruny a o uplatnení Moravanov a Čechov v Korvínovom aparáte, koncipoval autor nielen chronologicky, ale aj viacmenej tematicky. Nevyvaroval sa tak opakovania niektorých informácií (aj keď ich podáva v odlišnom kontexte) a miestami nadbytočným exkurzom, napríklad do dejín Osmanskej ríše. Je pochopiteľné, že sa tak rozsiahle dielo nemohlo vyhnúť i niekoľkým faktografickým pochybeniam (Albrecht II. Habsburský nikdy nebol cisárom; Karol Smelý nezískal, aj keď si to usilovne prial, kráľovskú hodnosť; známa sliezska bitka sa v roku 1488 neodohrala pri Tomkowiciach, ale pri obci Tomaszów Górny neďaleko Boleslawca). Podobným nedopatreniam neunikne ale žiadny historik. Viac ma mrzí iná okolnosť. Kalous predstavuje Mateja ako pragmatického a utilitaristicky jednajúceho štátnika, ktorý v záujme rozšírenia svojej moci toleroval na Morave kompaktáta a vyčerpané markrabstvo príliš nezaťažoval výberom daní. Aká však bola jeho celková stredoeurópska politika (živelná, či skôr koncepčná) a akými princípmi sa riadila, som ani pri pozornom čítaní nezistil.

Autorova nechuť k silným formuláciám a jednoznačným záverom zrejme súvisí s jeho analytickou empiricko-kritickou metódou, striktne rešpektujúcou reč prameňov. Tým viac ma prekvapila úvodná postmoderná floskula, že história neexistuje. Existuje, lenže sa jej nikdy nezmocníme v úplnosti. Rovnako snahu bagatelizovať sporné Matejove kroky, ktorých hodnotenie historikmi z rôznych stredoeurópskych národov dlho názorovo rozdeľovalo, a zdôrazňovať v záujme integrujúcej sa Európy predovšetkým nesporné pozitíva, nevítam s nadšením. Pokiaľ si má totiž bádateľ uchovať zdravý rozum a prenikavosť úsudku, nesmie dobrovoľne podliehať politickému i kultúrnemu mainstreamu, nech už znie sebe lákavejšie. Vzdorovať „duchu doby“ však býva ťažké. To vedel už Carl Gustav Jung.

Vydavateľstvo VedutaVydalo vydavateľstvo Veduta
České Budějovice 2009
ukážka z knihy, 512 s.

Chcete sa vyjadriť? Využite diskusné fórum.

prof. PhDr. Petr Čornej, DrSc.
Narodený 26. 3. 1951 v Prahe.
Po absolutóriu v odbore história – čeština na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (1974) pracoval v Československej akadémii vied, od roku 1991 vyučuje české a československé dejiny so zameraním na obdobie neskorého stredoveku a dejiny historiografie na rôznych vysokých školách. V rokoch 1993 – 1999 viedol katedru dejín a didaktiky dejepisu na Pedagogickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 2006 – 2010 rektor Literárnej akadémie v Prahe. Napísal 15 vedeckých a popularizačných kníh (okrem iných Tajomstvá českých kroník, Lipanská križovatka, Lipanské ozveny, Veľké dejiny krajín Koruny českej V. 1402 – 1437, Veľké dejiny krajín Koruny českej VI. 1437 – 1526 – spoluautorka Milena Bartlová –, 30. 7. 1419. Prvá pražská defenestrácia). Je autorom 120 vedeckých štúdií a spoluautorom niekoľkých stredoškolských učebníc dejepisu. Nositeľ ceny ministra školstva, mládeže a telovýchovy ČR za rok 1992, držiteľ ceny Josefa Hlávku za najlepšiu spoločenskovednú publikáciu roku 2000 a nositeľ medaily Karlovej univerzity k 650. výročiu jej založenia.
Čerpané z: Dejiny a súčasnosť – kultúrno historická revue 4/2010

Petr Čornej, 26. 08. 2010 | Prečítané: 5579 | Rubrika: Veda a spoločnosť

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Re: Ťažko
03-12-19 * 17:00
 Re: Ťažko
27-11-19 * 19:58
 Re: Je to tak
23-11-19 * 09:44
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore