www.humanisti.sk
Webhouse.sk
Podporujeme
Spoločnosť PrometheusEthos – občianske združenie so zameraním na etiku, humanizmus a sekularizmusHumanisti Slovenska – občianske združenieZošity humanistovVladislav Marušic – ALTERNATÍVAAteisti Českej republiky Voľná myšlienka v ČeskuThe BrightsAdam Roman
Spolupracujeme
Kochlear.czÚnia nevidiacich a slabozrakých SlovenskaEurobabička Českej a Slovenskej republikyHoax.skdTest
Iné médiá
Adresa redakcie
e-mailová adresa redakcie
Internetový čas
Internet time: @894
Počítadlo


Spam poison

Ľudské práva v novom tisícročí

Typické je, že USA sa samy vynímajú spod platnosti medzinárodných zákonov

Flower FistPrv než sa pokúsime zaoberať sa súčasným stavom ľudských práv, bude dobré odhadnúť, čo sa do tohto posvätného fóra pripúšťa. Príklady: Na Medzinárodný deň za odstránenie chudoby v októbri vyhlásila Amnesty International, že „chudoba je najhorší prípad krízy ľudských práv na svete“. Alebo dva dni predtým, na Svetový deň výživy, hlásila Potravinová agentúra OSN, že počet hladujúcich ľudí prevýšil jednu miliardu, pretože bohaté štáty veľmi znížili potravinovú pomoc, keďže platí priorita pre pomoc bankám; a Oxfam hlásil, že 16 000 detí umiera denne pre príčinu súvisiacu s hladom – to je dvakrát viac, ako bolo vraždených detí vo Rwande – nie za 100 dní, ale každý deň, a ten počet sa zvyšuje. O tomto probléme sa pravidelne hovorí aj v najbohatšom štáte sveta; ohnivo sa tu debatuje, či je zdravotná starostlivosť ľudským právom, pretože okolo 45 000 ľudí tu umiera ročne, pretože nemajú zdravotné poistenie a neurčitý počet v dôsledku nedostatočného zdravotného poistenia. To vravím o priemyselnej spoločnosti, o ktorej viem z vlastnej skúsenosti, že zdravotná starostlivosť sa tu organizuje na podklade bohatstva a nie potreby.

Vo všetkých týchto prípadoch by sa ľudské životy dali zachrániť nepatrným zlomkom HDP bohatých štátov, takže pred nami stojí otázka, či tieto bohaté štáty uznajú, že právo na život patrí medzi ľudské práva.

Existuje zlatý štandard ľudských práv – sú to zakladajúce dokumenty OSN (Charta) a Všeobecná deklarácia ľudských práv (VD). Charta garantuje právo na ochranu pred tým, čo bolo v Norimbergu vyhlásené za „najväčší medzinárodný zločin“; od iných vojnových zločinov sa to odlišuje tým, že to zahrnuje všetky zlá, ktoré nasledujú: je to zločin agresie a je dosť dobre definovaný. V praxi bola Charta už dávno odvolaná. Článok 2(4) je v odpadkovom koši. V medzinárodnej právnickej literatúre je dostatok sofistikovaných argumentov na dôkaz, že sa nemyslí, čo sa hovorí, ak sa dopúšťame agresie; takýto problém nevzniká, ak to robí Rusko alebo Saddám Husajn.

Od druhej svetovej vojny sú USA, zhruba povedané, svetovým suverénom; ostávajú ním napriek vzrastajúcej diverzite globálnej ekonómie v ostatných desaťročiach. Pri posudzovaní vyhliadok pre ľudské práva majú teda ich praktiky veľký význam. Veľmi významná je napríklad skutočnosť, že USA sa samy vyňali spod platnosti medzinárodných zákonov – už keď John F. Kennedy v r. 1962 ozbrojene zaútočil na Južný Vietnam; to menujem len jeden prípad, no nie malého významu, ktorý sa prihodil v reálnom svete, ale nie v oficiálnej histórii; otvoril dvere najhroznejším zločinom agresie od druhej svetovej vojny.

Prípad Nikaraguy

Niekedy sa uvádzajú naivné vysvetlenia vyňatia Spojených štátov spod medzinárodných zákonov. Poučným prípadom je vojna USA proti Nikarague v 1980-tych rokoch, ktorá presne spadá pod pojem „agresie“, ako bola definovaná v Norimbergu. Ako viete, Nikaragua obžalovala USA pred Medzinárodným súdnym dvorom (MSD). Prípad predniesol Abram Chayes, uznávaný profesor práva na Harvardskej univerzite a bývalý právny poradca Ministerstva zahraničných vecí. Väčšinu bodov obžaloby súd zamietol s odôvodnením, že keď v roku 1946 USA prijali jurisdikciu MSD, dostali výnimku, že boli vylúčení z obžaloby na základe multilaterálnych dohôd, medzi ktoré patria Charty OSN a OAS (Organizácie amerických štátov). Súd preto obmedzil svoje úvahy na bežné medzinárodné zákony a bilaterálne dohody medzi USA a Nikaraguou. Aj pri tomto úzkom podklade vytkol Washingtonu „nezákonné použitie násilia“, čo je v bežnej reči medzinárodný terorizmus, a nariadil ukončiť zločiny a zaplatiť značné reparácie, ktoré ďaleko prevyšovali vysokú dlžobu, ktorá hrdúsila Nikaraguu. USA odmietli tento rozsudok a vetovali dve rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, schvaľujúce tento rozsudok a vyzývajúce všetky štáty, aby dodržovali medzinárodné zákony. Pomáhala im Británia, ktorá sa zdržala hlasovania.

Kongres sa dohodol na zákonoch, ktoré schválili obidve politické strany, a to viedlo k stupňovaniu vojny. Medzinárodný súd bol odsudzovaný ako „nepriateľské fórum“ (noviny New York Times) rovnakým štýlom, ako teraz USA a Izrael vydávajú Organizáciu spojených národov za zaujatú a nepriateľskú organizáciu len preto, že vždy neuposlúchne ich príkazy.

Súdne rozhodnutie išlo ďalej. Zakázalo každú formu intervencie, ktorá by narúšala právo „voľby politického, ekonomického, sociálneho a kultúrneho systému, ako aj formulácie politiky ich realizácie. A týka sa aj početných iných zločinov, napríklad útoku USA proti Kube pred 50 rokmi, vrátane mnohostranného a priznaného medzinárodného terorizmu a divokej ekonomickej vojny.

Odmietnutie rozhodnutia súdu v nikaragujskom prípade Spojenými štátmi vysvetlil právny poradca Ministerstva zahraničných vecí Abram Sofaer, ktorý je dnes vedúcim spolupracovníkom Georgea Schulza na oddelení pre zahraničnú politiku a národnú bezpečnosť na Hooverovom inštitúte. Jeho spisy nás ubezpečujú, že „Reaganov duch sa vznáša nad týmto štátom, strážiac nás starostlivo a priateľsky“ – takýto výber slov zriedkakedy počuť inde ako v Pchjongjangu, ale teraz prichádza zo Stanfordovej univerzity ( no tí tam nie sú sami vo vzývaní menovaného božstva).

Sofaer vysvetlil, že väčšina sveta „sa často stavia proti USA pri riešení dôležitých medzinárodných problémov“, takže si musíme „rezervovať moc sami určovať, čo spadá pod pojem našej domácej jurisdikcie Spojených štátov“ – v tomto prípade to znamenalo medzinárodný terorizmus, ktorý zničil postihnutý štát. Čestne a dôsledne. Sofaerovo vysvetlenie tohto prípadu (a mnohých podobných) si zaslúži viac pozornosti, ako sa mu dostáva, to jest viac ako nula.

Vyňatie sa spod právomoci medzinárodných zákonov netreba veľmi vysvetľovať, lebo pre tých, čo chcú vidieť, je zrejmé. Pozrime sa teda na druhý zakladajúci dokument OSN, na Všeobecnú deklaráciu.

Zbierka zbožných fráz

Práva, na ktoré som mieril, spadajú pod socioekonomické práva článku 25. Ale aj tento článok je už v odpadkovom koši. Jeden z vedúcich akademických špecialistov v tejto oblasti, Philip Alston, píše, že po krátkej prestávke, vyvolanej tlakom voličov v 1970-tych rokoch, za Reagana sa politika Spojených štátov vo veciach ľudských práv zvrhla „na prosté odmietnutie ekonomických, sociálnych a kultúrnych ‚práv‘ ako práv“ – a týkalo sa to jednoduchého odmietnutia dvoch tretín Všeobecnej deklarácie. Treba podčiarknuť, že tieto práva majú ten istý status ako ostatné práva. O tom sa nediskutovalo, aspoň nie na medzinárodnej úrovni, od schválenia VD v roku 1948. Na pretras to prišlo až v roku 2005 pri Svetovom summite OSN. Washington formálne súhlasil, ale princíp odmietol, a to pod bežným pláštikom mlčania.

Vyskytlo sa aj pár otvorených prejavov úplného zneváženia záruk socioekonomických práv. Sovietsky vyslanec pri OSN Andrej Vyšinskij ich už dávno odmietol ako nič viac než „zbierku zbožných fráz“. Pripojila sa k nemu Jeane Kirkpatricková, vyslankyňa USA, vyhlásená Condoleezzou Riceovou za hviezdnu postavu americkej diplomacie. Pre ňu sú socioekonomické body VD „listom svätému Mikulášovi… Ani príroda, ani skúsenosť, ani počet pravdepodobnosti nerobia z týchto ‚nárokov‘, ktoré nepodliehajú nijakým sankciám, viac, ako majú chuť a na mysli ich autori.“

Také isté stanovisko vypracovala aj Paula Dobrianská, zástupkyňa ministra pre globálne záležitosti za Busha II a asistentka ministra zahraničných vecí pre ľudské práva v administráciách Reagana a Busha I. Vo svojej prvej funkcii si dala námahu rozptýliť, ako to ona menovala, „mýty“ o ľudských právach, pričom najkrikľavejší je vraj mýtus, že takzvané „‚ekonomické a sociálne‘ práva sú ľudské práva“. Odmietla snahu skomplikovať diskusiu o ľudských právach pripomienkou týchto sporných práv; hoci sú zakotvené vo VD a boli formulované z iniciatívy USA. Washington ich vyslovene odmieta, a nie je sám.

Podobný názor vyslovil v roku 1990 americký zástupca v komisii OSN pre ľudské práva, vyslanec Morris Abram, keď vysvetľoval solitárne americké veto pri rezolúcii OSN o práve na rozvoj, čo bolo v skutočnosti opakovanie socioekonomických požiadaviek VD. Abram poučil komisiu, že to nie sú práva. Vedú k záverom, ktoré sa „zdajú byť groteskné“. Také ideály sú „len o málo viac ako prázdne nádoby, do ktorých sa dajú naliať neurčité nádeje a nedomyslené očakávania“, ba aj „nebezpečné navádzania“. Základný omyl navrhnutých „práv na rozvoj“ je, že berú článok 25 VD za to, čo vyslovene konštatuje, a nie len za „list sv. Mikulášovi“.

Praktiky USA zodpovedajú týmto princípom. USA len veľmi zriedka ratifikujú konvencie, ktoré by nejako zahryzli do listu sv. Mikulášovi. Príkladom môže byť Konvencia o právach dieťaťa. Ratifikovali ju všetky štáty sveta okrem USA a Somálska – ktoré nemá fungujúcu vládu. Alebo Medzinárodná dohoda o civilných a politických právach, čo má byť „vedúca dohoda pre ochranu“ subkategórie práv, ktoré vraj Západ dodržiava, ako o nej podáva správu Human Rights Watch (Dozor nad ľudskými právami) a American Civil Liberties Union (Americká únia za občianske práva) v spoločnom komuniké o nedodržiavaní záväzkov Spojenými štátmi. Bolo to ešte za pekných dní predtým, než George W. Bush otrávil dobrý vzduch. Po dlhej dobe bola táto dohoda ratifikovaná, ale len s dodatkami, ktoré ju robili pre USA nepoužiteľnou. Správa o udalosti uzatvára, že ratifikácia bola pre Američanov „iba formalita“.

Ratifikovaná, ale pre USA nepoužiteľná

A to je ešte značné podcenenie situácie. Tých málo dohôd, ktoré USA ratifikujú, sprevádzajú spravidla výhrady, ktoré ich robia pre USA nepoužiteľnými. Do tejto skupiny patrí, okrem iných dohôd, Dohoda o genocíde. Pred pár rokmi volali USA po tejto výhrade, vylúčiac sa z prípadu Juhoslávia kontra NATO. Súd súhlasil, a bolo to správne: USA si rezervujú právo dopustiť sa genocídy, o čom sa podala správa, ale bez komentára.

Iným príkladom je Dohoda proti mučeniu, o ktorej sa v poslednom čase veľa diskutovalo. Rozhodnutia Bushovho Ministerstva spravodlivosti boli často trpko odsúdené a nariekalo sa, že za Busha „sme zablúdili“. Ale málokto sa spytoval, ktorú cestu sme stratili. Mučenie bolo bežnou praxou od prvých dní dobytia štátneho teritória a pokračovalo pri šírení impéria na Filipíny, Haiti a inde. Je isté, že mučenie bolo jedným z najmenších medzi početnými hriechmi, ktoré začierňujú históriu USA, čo platí aj o iných veľmociach. Preto bolo prekvapením sledovať reakcie výrečných a hlasných otvorených kritikov Bushových prečinov: napríklad tvrdenie, že sme boli „národom morálnych ideálov“ a nikdy pred Bushom „naši vodcovia tak nesklamali vo všetkom, čo zastával náš národ“ (Paul Krugman). Najmenej, čo sa k tomu dá povedať, je, že je to prekrútená verzia našich dejín.

K tomu treba povedať, že ani zďaleka nie je isté, či Bushovo Ministerstvo spravodlivosti porušilo americké zákony. Na to poukázal právny znalec Sanford Levinson zistením, že existuje legálna báza pre predpisy, dovoľujúce mučenie. Washington ratifikoval Konvenciu proti mučeniu až potom, keď senát zaistil to, čo Levinson nazýva „definícia mučenia, ktorá je priateľskejšia pre vyšetrovateľa“ ako definícia podľa Konvencie. Túto verziu používali Bushovi právni poradcovia pri ospravedlňovaní praktík na Guantaname, v Iraku, v Afganistane a ktovie kde ešte, ani nehovoriac o neznámom počte s návratkou poslaných do štátov, kde je mučenie prakticky garantované – za Obamu sa tieto praktiky rozmnožujú. Deje sa to aj pri iných vážnych porušeniach elementárnych ľudských práv Bushovou administráciou, napríklad nepriznaním habeas corpus. Tento prípad sa ešte stále prejednáva pred súdmi. Obama sa odvoláva proti rozsudku tvrdošijného Bushom menovaného sudcu, že rozhodnutia Najvyššieho súdu o Guantaname platia aj pre americké väzenie na Bagramovej leteckej základni v Afganistane. Obamovo Ministerstvo spravodlivosti usudzuje, že vláda USA musí mať právo uniesť ľudí kdekoľvek vo svete a dať ich do tajných väzení bez obžaloby a akýchkoľvek práv. To je možno ukážka vyhliadky na ľudské práva v novom tisícročí.

Podrobne preberá dôležité fakty o mučení Alfred McCoy, autor početných kníh o histórii mučenia. Zdôrazňuje, že sofistikovaná paradigma mučenia podľa CIA bola zostavená v 1950-tych rokoch a zakladá sa primárne na mentálnom mučení, nie na hrubom fyzickom mučení. Ukázalo sa, že fyzické mučenie je v ohľade premeny väzňov na zlomené steblá menej účinné. Píše, že CIA vychádzalo z najničivejších spôsobov mučenia KGB a výsledkov nedávnych pokusov. Rozoberá postup, pri ktorom Bushova administratíva revidovala Konvenciu OSN proti mučeniu, zamerajúc sa v štyroch prípadoch na diplomatické ‚výhrady‘, zaostrené na iba jedno slovo v 26-stranovej brožúre Konvencie, na slovo „mentálny“. Tieto výhrady definovali mučenie tak, aby sa vylúčili techniky, ktoré zdokonalila CIA a používali sa na celom svete. Keď v roku 1994 Clinton predložil Konvenciu Kongresu na ratifikáciu, obsahovala táto všetky Reaganove výhrady. Prezident aj Kongres vyňali teda z paradigmy mučenia podľa CIA v ponímaní USA jeho jadro. McCoy poznamenáva, že tieto výhrady boli „doslovne použité v domácej legislatíve, aby dali konvencii OSN silu zákona“. Vraví, že „toto je politická mína, ktorá vybuchla s takou obrovskou silou“ pri škandále Abú Ghraib a pri hanebnom Military Commissions Act, schválenom obidvomi stranami v roku 2006; v nepatrne zmenenej forme ho Obama obnovil.

A tak išla ochrana pred mučením cestou socioekonomických a kultúrnych práv: nestane sa časťou kánonu ľudských práv.

Sú aj iné odhaľujúce príklady. Vyberieme len jeden, zato veľmi poučný: Za 60 rokov nevedeli USA ratifikovať základný princíp medzinárodného zákona o práci, ktorý garantuje slobodu združovania. Analytici zákonov nazývajú tento prípad „nedotknuteľnou dohodou americkej politiky“ a podotýkajú, že sa o ňom nikdy ani len nediskutovalo. Osobitne zarážajúce je to v súvislosti s intenzívnymi snahami o posilňovanie práv korporácií, ako je to pri zachovávaní práv na monopolizáciu cien nebývalého rozsahu, čo je základný prvok vrcholne protekcionistického systému Svetovej obchodnej organizácie (WTO).

Takéto kontrasty vedú k situáciám, ktoré odhaľujú vyhliadky na ľudské práva v budúcnosti. Už teraz súťažia obidve americké politické strany v oddanosti sadistickej doktríne, že imigrantom bez papierov treba odoprieť zdravotnú starostlivosť. Ich postavenie je konzistentné s legálnou zásadou, vyslovenou Najvyšším súdom, že tieto stvorenia nie sú „osoby“ podľa zákona, a tak nemajú nárok na práva, zaručené osobám. V tom istom čase však Najvyšší súd rieši problém, či má byť korporáciám dovolené, aby si výsledok volieb kupovali otvorene, namiesto toho, aby to robili nepriamo; je to zložitá ústavná záležitosť, pretože súdy už rozhodli, že korporácie sú, na rozdiel od imigrantov bez papierov, skutočnými osobami podľa zákona a naozaj majú práva, ktoré idú oveľa ďalej ako práva osôb z mäsa a krvi, a to vrátane práv, zaručených nesprávne nazvanými „dohodami o voľnom obchode“. Tieto odhaľujúce súvislosti nevyvolávajú nijaké komentáre. Zákon je predsa slávnostná a majestátna záležitosť.

Nechcem nikoho presviedčať, že v ohľade ľudských práv sa nič nezlepšilo. V celkovej populácii sa vytvorila výrazná kultúra ľudských práv, čo má dôsledky, ktoré nemôže celkom ignorovať ani vláda, ani iné mocenské systémy. Ľudské práva sa stali dôležitou otázkou.

Samochvalná humanitárna intervencia

Obráťme teraz pozornosť na zaujímavú otázku, ako sa vyvinuli oficiálne doktríny od zrútenia ZSSR. Predtým existovalo reflexívne ospravedlnenie každej násilnosti: násilnej intervencie, subverzie, sabotáže, teroru a iných prima facie porušení medzinárodných zákonov a ľudských práv. Rusi prichádzajú, bodka. No pádom berlínskeho múru, čo má teraz výročie, táto možnosť padla. Vláda Busha I okamžite odpovedala rozpočtom na Národnú bezpečnostnú stratégiu a na vojenské („obranné“) ciele, čo oznamovalo, že nič sa nebude meniť. Ukazovala sa potreba novej zámienky – a ako šibnutím čarovného prútika ju obstarala intelektuálna komunita. 1990-te roky boli vyhlásené za predvoj novej éry v dejinách Západu, zameranej na „vynárajúce sa nové normy humanitárnych intervencií“. Príchod novej éry sprevádzal pôsobivý chór samochvály, ktorý asi nemá v intelektuálnej histórii obdobu. Vrcholilo to, keď sa USA a Spojené kráľovstvo chystali bombardovať Srbsko; tento útok sa v reči Západu vydával za drahokam v korune „novej vynárajúcej sa normy“, keď USA boli na „vrchole svojej slávy“, v „ušľachtilej fáze“ svojej zahraničnej politiky vykazujúcej svätožiaru, konajúc „len v dôsledku altruizmu“ a vedúc „osvietené štáty“ v ich poslaní dobročinnosti. „Idealistický nový svet“ si určil za cieľ „skoncovať s neľudskosťou“ a otvoril novú stránku histórie ľudstva, konajúc po prvý raz len na podklade „princípov a hodnôt“ – citoval som len pár pochvál eminentných západných intelektuálov.

Šírenie samochvály, vytvorenej s takým zápalom, sa stretlo aj s pár ťažkosťami. Prvým problémom boli silné protesty tradičných obetí západných intervencií. Stretnutie Južného summitu 133 štátov v apríli 2000 vydalo deklaráciu, ktorá iste mala na mysli bombardovanie Srbska, a ktorá odmietala „takzvané ‚právo‘ humanitárnej intervencie, ktorá nemá právny základ v Charte ani vo všeobecných zásadách medzinárodného práva“. Jej znenie potvrdzuje Deklaráciu OSN o priateľských vzťahoch z roku 1970. V nasledujúcich rokoch sa toto znenie viackrát opakovalo, medzi iným pri stretnutí ministrov Hnutia nezúčastnených krajín v Malajsku v roku 2006, ktoré opäť reprezentovalo tradičné obete v Ázii, Afrike, Latinskej Amerike a v arabskom svete. Ten istý záver sa vyslovil v roku 2004 počas Panela na vysokej úrovni pri OSN o hrozbách, výzvach a zmenách, ktorého sa zúčastnili významné osobnosti Západu. Tento panel adoptoval názor MSD a Hnutia nezúčastnených krajín, uzatvárajúc, že „článok 51 Charty OSN nevyžaduje ani rozšírenie ani zúženie svojho dlhodobo správne chápaného významu“. Panel dodal, že tým, čo nie sú spokojní s takou odpoveďou, ktorá samozrejme nepripúšťa drahokam v korune a mnohé iné akty západných násilností, „odpoveďou musí byť, že vo svete, ktorý naplno vníma potenciálne hrozby, je riziko globálnemu poriadku a normy neintervencie, na ktorej toto riziko naďalej spočíva, jednoducho príliš veľké pre legálnosť jednostrannej preventívnej akcie, rozdielnej od kolektívne schválenej akcie, než aby bolo akceptované. Dovoliť jednému, aby to urobil, znamená dovoliť to všetkým – čo je samozrejme nemysliteľné“. Také isté stanovisko adoptoval Svetový summit OSN o rok neskoršie; znovu potvrdil nezmenené postavenie svetového juhu, tradičných obetí.

Povinnosť chrániť

(Responsibility to Protect, R2P – v angličtine sa to aj two číta , teda ártupí)

Samozrejme, „humanitárna intervencia“ sa nebude konať hneď, ale sa na ňu čaká. Niečo iné bolo potrebné a hľa, nová doktrína sa vynorila práve včas. Bola to „povinnosť chrániť“; stala sa bežne známou ako R2P, stala sa predmetom bohatej literatúry, mnohých konferencií, nových organizácií a časopisov; dostalo sa jej veľa chvály. Chvála je ne mieste aspoň v jednom ohľade. Môžeme pripomenúť Gándhího odpoveď na otázku, čo si myslí o západnej civilizácii. Hovorí sa, že odpovedal: „Mohla by to byť dobrá myšlienka.“ To isté platí o R2P. Mohla by to byť dobrá myšlienka.

S tým všetkým by mal každý súhlasiť. Ale potom sa hneď vynoria zvyčajné problémy: čo je R2P a kedy sa má aplikovať? Poďme k prvej otázke – čo je R2P? Má dve verzie, bežne sa zlučujú, ale sú radikálne odlišné. Jedna je stanovisko Globálneho juhu, formulované na Svetovom summite OSN v roku 2005. Veľmi odlišné stanovisko formuloval zakladajúci dokument R2P, Správa Medzinárodnej komisie pre intervencie a štátnu suverenitu o povinnosti chrániť, ktorej vedúcou osobnosťou a hovorcom je Austrálčan Gareth Evans.

Je dôležité rozlišovať tieto dve radikálne rozdielne koncepcie. Svetový summit v podstate opakoval stanoviská, ktoré už zaujala OSN; navyše iba ak sa ostrejšie zameral na niektoré ich komponenty. Opakoval stanovisko Juhu a Panela na vysokej úrovni, že násilná akcia sa môže udiať len po schválení Bezpečnostnou radou; povoľoval výnimku pre štáty Africkej únie (AÚ), ktorá má kvalifikované právo intervencie vo vnútri samotnej AÚ. Keby sa táto výnimka generalizovala, malo by to zaujímavé následky. Napríklad štáty Latinskej Ameriky by mali právo uskutočniť rozsiahly teror v USA, aby chránili obete násilia USA v ich hemisfére – tento záver je bezprostredný, ale nebol nikdy vyslovený, čo je zvláštne. Výnimku AÚ môžeme teda odložiť bokom, hoci ju bežne prednášajú zástancovia R2P, aby ukázali, že nie je nástrojom imperializmu, ale má korene skôr na Juhu – ako je pravda, vo verzii R2P, zastávanej Svetovým summitom.

Všetci súhlasia, že rozhodujúce paragrafy deklarácie Summitu sú 138 a 139. Ich výpovede neboli nikdy seriózne napadnuté; skutočne boli potvrdené a uskutočnené, osobitne v súvislosti s apartheidom v Južnej Afrike. Okrem toho Bezpečnostná rada už rozhodla, že môže použiť silu na podklade kapitoly VII na ukončenie masívneho porušovania ľudských práv, občianskej vojny a porušenia osobných slobôd: Pozri rezolúcie 925, 929 a 940. A ako analytici správne poznamenali, väčšina štátov podpísala konvencie, ktoré ich legálne nútia rešpektovať ľudské práva svojich občanov, čo bolo tiež rozhodnuté deklaráciou summitu. Nie je teda vôbec prekvapujúce, že Valné zhromaždenie OSN adoptovalo deklaráciu summitu, kým ostrý severojužný spor o „takzvanom ‚práve‘ na humanitárnu intervenciu“ bezo zmeny pretrváva.

Druhá verzia R2P, obsiahnutá v Evansovej Správe, sa podstatne líši od Deklarácie summitu. V jej rozhodujúcom paragrafe uvažuje Komisia o situácii, keď „Bezpečnostná rada odmietne nejaký návrh, alebo ho nevyrieši v rozumnom čase“. V tomto prípade Správa povoľuje „akciu v oblasti jurisdikcie regionálnej alebo subregionálnej organizácie podľa kapitoly VIII Charty, podliehajúcu hľadaniu následnej autorizácie Bezpečnostnou radou“.

Tento paragraf je jasne zameraný na retrospektívnu aplikáciu pri bombardovaní Srbska, čo bolo práve silne odmietnuté verziou R2P v znení globálneho Južného a Svetového summitu. Táto výpoveď Evansovej komisie skutočne dáva mocnému právo použiť silu podľa svojej vôle. Príčina je jasná: Mocný jednostranne určuje svoju vlastnú „oblasť jurisdikcie“. OAS a AÚ to nemôžu robiť, ale NATO môže a má urobiť. NATO jednostranne určilo, že do jeho „oblasti jurisdikcie“ patrí Balkán. Neplatilo to však v 1990-tych rokoch, keď sa v juhovýchodnom Turecku páchali strašné zločiny proti Kurdom. Rozhodujúcu vojenskú pomoc poskytol Turkom vodca Slobodného sveta, samozrejme za pomoci iných členov NATO. NATO neskôr rozhodlo, že „oblasť jeho jurisdikcie“ sa rozširuje do Afganistanu. A ešte ďalej. Na mítingu NATO v roku 2007 podal generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer informáciu, že „vojská NATO majú za úlohu chrániť potrubia, ktoré transportujú naftu a plyn na Západ“; a vôbec, že majú chrániť morské cesty, používané tankovými loďami, ako aj iné „rozhodujúce infraštruktúry“ energetického systému. Expanzívne práva, poskytnuté Evansovou Komisiou sú prakticky obmedzené len na NATO, čím radikálne porušujú princípy, adoptované na Svetovom summite. Explicitne otvárajú dvere pre použitie R2P ako zbrane imperiálnej intervencie podľa vlastnej ľubovôle.

Nebezpečné povzbudzovania

Pozrime sa na druhú otázku: Ako sa R2P používa v praxi? Odpoveď neprekvapí toho, čo má aspoň nepatrné poňatie o histórii či štruktúre moci. Ponechám bokom výnimočné použitia moci a zameriam sa na niekoľko príkladov. Nikto nemyslí na halierové milodary na záchranu veľkého počtu ľudí pred smrťou od hladu, nedostatku zdravotnej starostlivosti alebo zbavenia iných „práv“, ktoré Washington zavrhuje ako „mýty“ a „nebezpečné povzbudzovania“. Chráneným populáciám sa teda znemožní prístup k ochrane, ako je tomu pri obetiach americko-izraelského útoku na Gazu, kde žijú ľudia chránení ženevskými konvenciami. Ani tí, čo žijú pod priamou zodpovednosťou Bezpečnostnej rady, sa nedovolajú pomoci R2P – napríklad Iračania, trpiaci na následky vražedných sankcií Clintonovej a Blairovej politiky; sankcií, ktoré odsúdili ako genocídne správcovia programov OSN, uznávaní medzinárodní diplomati Denis Halliday a Hans von Sponeck; obidvaja sa na protest vzdali svojich postov. Alebo obete najhorších masakrov posledných rokov vo východnom Kongu, kde len ultracynik môže mať podozrenie, že nečinnosť má niečo do činenia so skutočnosťou, že najviac vinný je spojenec USA, Rwanda, a že nadnárodné spoločnosti zarábajú obrovské peniaze na drancovaní miestnych nerastných bohatstiev za výdatnej pomoci milícií. A tak ďalej, ďalej, presne tak, ako by očakával človek, ktorý uvažuje racionálne.

Veľa by sa dalo povedať aj o drahokame v korune, o Kosove, ale v Anglicku je Kosovo (a vôbec Balkán) predmetom fanatickej náboženskej doktríny, oveľa extrémnejšej ako doktrína Izraela v USA, takže sa o ňom nedá hovoriť v krátkosti a bez množstva poznámok pod čiarou, takže tu o ňom nebudem hovoriť.

R2P je ako „povýšenie demokracie“. Čelný reprezentant tohto hnutia, neoreaganovec Thomas Carothers, s ľútosťou uzatvára svoj prieskum, že USA podporujú demokraciu, ak a len ak toto stanovisko vyhovuje ich strategickým a ekonomickým záujmom; takto sa správali všetky administratívy. Začudovane uzatvára, že lídri sú „schizofrenickí“ a kritici často vravia „o dvojakom metri“.

Niet tu hádanky a meter je jeden. Dosť presne ho opísal Adam Smith, keď hovoril o Anglicku svojich dní, kde boli „obchodníci a továrnici“ „hlavnými architektmi“ politiky; vedeli zabezpečiť, aby sa sledovali ich záujmy, nech bol účinok zavedených opatrení na iných, vrátane ľudu Anglicka, akýkoľvek. Ešte menej záležalo na obetiach „divokej nespravodlivosti Európanov“, osobitne na obetiach Anglicka v Indii, čo Smitha veľmi zaujímalo. Od tých čias sa veľa zmenilo, ale v platnosti ostal rovnaký princíp.

Vyvolalo to veľké rozhorčenie, keď minulé leto prezident Valného zhromaždenia Miguel D'Escoto vyzval, aby sa konalo zasadanie venované problematike R2P. Londýnsky Economist okamžite varoval pred nebezpečenstvom, že „búrlivá ale neurčitá diskusia na Valnom zhromaždení OSN“ môže podryť „idealistickú snahu vytvoriť nový humanitárny princíp“. Ako som povedal, temer nikto sa nestavia proti R2P v tej forme, ako ho schválil Svetový summit. Sú však veľmi dobré dôvody oponovať verzii Evansovej komisie a selektívnej aplikácii deklarácie summitu. Novinárov Economistu povzbudilo, keď sa dozvedeli, že rozhnevaným oponentom, ktorých vymysleli – náhodou som bol jedným z nich ja – bude môcť kontrovať aspoň jeden člen Panela, a to Gareth Evans, bývalý austrálsky minister zahraničných vecí, dnes potulujúci sa globálny rozsievač nepokoja, ktorý robí odvážne, ale vášnivé výzvy v prospech trojslovného výrazu, dnes (treba uznať, že aj jeho zásluhou) v diplomatickej reči bežnej „povinnosti chrániť“. Ódu na Garetha sprevádza jeho obraz s rukou na tvári, akoby ho trápilo, že jeho vášnivý výkrik je odpoveď na nejakú hrozbu. Nadpis znie: „Celoživotná vášeň chrániť“.

V decembri 1989 uzavreli ministri zahraničných vecí Austrálie, Gareth Evans, a Indonézie, Ali Alatas, dohodu a fotografia z jej podpísania vrhá iné svetlo na túto celoživotnú vášeň.

Ukazuje Evansa s jeho indonézskym partnerom, ako radostne slávia podpis dohody, ktorá zaručuje Austrálii právo vykrádať naftové zdroje v oblasti, ktorú zmluva nazýva „indonézskou provinciou Východného Timoru“. Zmluva neponúka nijakú protihodnotu tým, čo prežili predchádzajúce vyvražďovanie obyvateľstva Východného Timoru Indonézanmi, podporované západniarmi. Okrem toho „je jedinou legálnou zmluvou, ktorá efektívne uznáva právo Indonézie vládnuť nad Východným Timorom. Toto všetko uverejnila austrálska tlač.

Obrázok Evansa a Alatasa dobre poznajú všetci, ktorý si uvedomujú vážnosť situácie, keďže ich krajina poskytuje rozhodujúcu podporu agresii, ktorá viedla k jednému z najhorších vraždení moderných dejín a pokračovala za spevu samochvál v roku 1999 a neskoršie až do Kosova pred bombardovaním vojskami NATO. Čo sa udialo, ďaleko prevyšuje ukrutnosti Balkánu. Je to nepríjemná téma, tak sa jej radšej vyhnime, alebo ju popierajme, ako sa to pravidelne robí, a to neraz podivuhodným spôsobom.

Fotografia, ktorú noviny uverejnili, nás nemá prekvapovať. Pred 20 rokmi sa základné fakty o takmer genocídnom vraždení za pomoci USA a Veľkej Británie dobre vedeli, no vydavatelia našich novín opisovali veľkého masového vraha a mučiteľa Suharta ako „dobrosrdečného človeka“ – iste ním bol voči zahraničným investorom. „Propagandistami gerily“ nazývali tých, čo hovorili o ukrutnostiach armády a používaní mučenia na Východnom Timore a v Irian Jaya: bola to cirkev Východného Timoru, tisíce utečencov v Austrálii a v Portugalsku, západní diplomati aj niektorí novinári; boli medzi nimi mnohí rešpektovaní pozorovatelia dodržiavania ľudských práv, ktorí sa rozhodli vidieť, keď hľadeli. Všetci boli znevažovaní ako „propagandisti“ a nie uznávaní za nebojácnych šampiónov ľudských práv, pretože predkladali verejnosti zlú historku. A kto môže byť ušľachtilejším a zanietenejším podporovateľom R2P ako osoba, ktorá oslavovala svoj osobný úspech, že zaručila Austrálii právo na nerastné zdroje teritória, zbrutalizovaného s jej pomocou, ako Suharto? Dá sa pri tom vysvetľovať, že na všetkom málo záleží, pretože „tento svet je veľmi nespravodlivé miesto, posiate príkladmi získavania všetkého násilím a mocou“. Bude to asi pravda, ale pre zástancov selektívneho R2P to má rovnako malý význam ako pre západných intelektuálov; obidve skupiny predstierajú veľké pohoršenie, keď ide o zločiny iných, no ľahko prehliadnu alebo taja vlastné zločiny.

Aké sú teda nádeje pre ľudské práva v novom tisícročí? Myslím si, že odpoveď sa prelínala históriou až do najnovších dní. Nie je prírodný zákon, že sa musíme podrobiť násiliu a klamstvám „hlavných architektov“ politiky a doktrinárskej manipulácii služobníkmi moci. Tak ako v minulosti aj dnes môže uvedomelé a organizované publikum vydobyť priestor pre autentické poňatie ľudských práv vrátane R2P, a to ľahšie ako kedykoľvek predtým, pretože máme k dispozícii úspechy minulých bojov.

Preložil spolupracovník redakcie. Neprešlo jazykovou úpravou.
Chcete sa vyjadriť? Využite
diskusné fórum.

Noam Chomsky
– lingvista, sociálny kritik, prednášateľ a autor početných kníh, najnovšie Hegemony or Survival: America's Quest for Global Dominance (asi Hegemónia alebo prežitie: Americká snaha o globálnu dominanciu) a Failed States: Abuse of Power and the Assault on Democracy (asi Štáty, ktoré zlyhali: Zneužívanie moci a útok na demokraciu)
– osobná stránka Chomsky.info
Čerpané zo: Z MagazineSpirit of Resistence Lives (= Duch odporu žije) – Human Rights in the New Millennium, tento článok je výťah z prednášky na London School of Economics 29. októbra 2009

Noam Chomsky, 28. 07. 2010 | Prečítané: 7709 | Rubrika: Polemika o…

Webhouse.sk

Webhouse

Odporúčame najlepší webhosting a domény za super ceny!

Iné médiá
Zbierka na ochranu humanistov vo svete
Humanists International crowd-funds for persecuted humanists
Pomôžte humanistom vo svete! Mnohí čelia prenasledovaniu, mučeniu a trestu smrti za svoje presvedčenie. Pozri: Zbierka na ochranu humanistov vo svete.
Anketa
Čítali ste knihu Zakázané ovocie – Etika humanizmu, ktorú napísal Paul Kurtz?

Áno (522 hl.)
 
Nie (388 hl.)
 

Celkom hlasovalo: 910
Voliči, pozor na Kisku!
Keď klamal v minulosti, bude klamať aj v budúcnosti. Pozri: Kiska povedal: „Nezaložím stranu.“ a Kiska je hanba Slovenska.
Etická výchova
Ako by mala vyzerať etická výchova — alternatíva nábo­ženskej výchovy pre deti bez vyznania? Aký je váš názor?
Nové vo fóre
 Skôr nájdete
24-08-19 * 21:54
 Nie
16-08-19 * 19:42
 Re: Internet
16-08-19 * 19:05
Brajti
The Brights
K teórii a praxi humanistickej výchovy
K teórii a praxi humanistickej výchovy
Kniha
Sumeri
Dobré knihy
Kniha Zakázané ovocie – Etika humanizmuKniha Nemnožme sa!Thomas Paine – Vek rozumu
Sčítanie ľudí bez náboženského vyznania
Atheist Census
Podporte útulok pre zvieratká
Podporte útulok pre zvieratká v Humennom
Anketa Strom roka
Vytvorené v redakčnom systéme phpRS © Jiří Lukáš | RSS | Návrat hore